„Takže,“ začal Hagrid, „ak chcete prísť bližšie...“
To sa zrejme nikomu nežiadalo. Harry, Ron a Hermiona sa však predsa opatrne priblížili k ohrade.
„V prvom rade si musíte zapamätať, že hipogrify sú hrdé,“ povedal Hagrid. „Ľahko sa urazia, fakt. Nigdy nijakého neurazte, lebo by to mohla byť posledná vec, čo v živote urobíte.“
Malfoy, Crabbe a Goyle ho nepočúvali. Potichu sa rozprávali a Harry mal nepríjemný pocit, že sa chystajú nejako narušiť hodinu.
„Furt čakajte, že prvý pohyb urobí hipogrif,“ pokračoval Hagrid. „Je to zdvorilé, jasnačka? Idete k nemu, ukloníte sa a potom čakáte. Ak sa ukloní aj on, môžete sa ho dotknúť. Ak sa neukloní, tak radšej friško-friško iďte od neho preč, lebo tie pazúriská vedia ublížiť. Tak teda gdo bude prvý?“
Väčšina študentov namiesto odpovede cúvla ešte o kúsok. Ba aj Harry, Ron a Hermiona mali obavy. Hipogrify divo pohadzovali hlavami a mávali mocnými krídlami. Zrejme sa im nepáčilo, že sú takto spútaní.
„Nigdo?“ prosebné sa spýtal Hagrid.
„Ja to skúsim,“ povedal Harry.
Všetci za ním zatajili dych a Lavender i Parvati zašepkali: „Och, nie, Harry, pamätaj na čajové lístky!“
Harry si ich nevšímal. Preliezol cez ohradu.
„Chlapík!“ zreval Hagrid. „Tak sa teda kuknime, jak si poradíš s Hrdozobcom.“
Odviazal jednu z reťazí, sivého hipogrifa oddelil od ostatných a stiahol mu z krku obojok. Študenti na druhej strane ohrady ani nedýchali. Malfoy zlomyseľne prižmuroval oči.
„Len pomaly, Harry,“ potichu mu radil Hagrid. „Teraz sa na teba pozerá, tág moc nežmurkaj... Hipogrify neveria tomu, gdo moc žmurká...“
Harrymu okamžite začali slziť oči, ale nezavrel ich. Hrdozobec otočil veľkú špicatú hlavu a upieral na Harryho jedno dravé oranžové oko.
„To je ono,“ povedal Hagrid. „To je ono, Harry... a teraz sa ukloň...“
Harry nemal veľmi chuť ukázať Hrdozobcovi odhalenú šiju, ale urobil, ako mu Hagrid kázal. Krátko sa uklonil a potom pozrel hore.
Hipogrif ešte stále naňho povýšenecky hľadel. Nehýbal sa.
„Ach,“ znepokojene vzdychol Hagrid. „Dobre, tak choď späť, Harry, lebo ľahko...“
No vtedy na Harryho ohromné prekvapenie hipogrif odrazu zohol svoje šupinaté predné kolená, čo sa bez pochybností dalo považovať za úklon.
„Výborne, Harry!“ zvolal Hagrid nadšene. „Dobre, môžeš sa ho dotknúť. Pohladkaj ho po zobáku.“
Harry si pomyslel, že lepšou odmenou by bolo vrátiť sa naspäť, ale pomaly šiel k hipogrifovi a natiahol k nemu ruku. Niekoľkokrát ho pohladkal po zobáku a hipogrif ospanlivo privrel oči, akoby sa mu to páčilo.
Celá trieda začala tlieskať, pravda okrem Malfoya, Crabba a Goyla, ktorí vyzerali veľmi sklamane.
„Dobre, Harry,“ pochválil ho Hagrid. „Mám dojem, že by ti dovolil aj, aby si na ňom jazdil!“
To Harry nečakal. Bol zvyknutý na metlu a nebol si istý, či bude jazda na hipogrifovi celkom to isté.
„Vylez naň tam, kde sa mu spájajú krídla,“ povedal Hagrid, „a daj pozor, aby si mu nevytrhol pero. To by sa mu nepáčilo.“
Harry si vyložil nohu na Hrdozobcovo krídlo a vyšvihol sa mu na chrbát. Hrdozobec sa postavil. Harry nevedel, kde sa má držať – všetko pred ním bolo porastené perím.
„No choď!“ zreval Hagrid a zľahka plesol hipogrifa po zadku.
Bez výstrahy sa po oboch stranách roztiahli širokánske krídla, Harry len-len stihol chytiť hipogrifa okolo krku a už leteli nahor. To sa s metlou nedalo ani porovnať. A Harrymu bolo jasné, čo sa mu páči väčšmi. Hipogrifove krídla nepríjemne plieskali, zospodu sa mu vždy otreli o nohy a mal pocit, že každú chvíľu spadne, lesklé a hladké perie sa mu pod prstami šmýkalo, ale neodvážil sa zviera zovrieť silnejšie, a namiesto hladkého letu ako na Nimbuse 2000 ho hádzalo dopredu a dozadu pri každom pohybe hipogrifových krídel.
Hrdozobec s ním jeden raz obletel nad ohradou a potom zamieril naspäť na zem. Pristátia sa Harry obával. Keď sa štíhly krk sklopil k zemi, Harry sa naklonil dozadu, no aj tak mal pocit, že sa skĺzne ponad zobák, a potom pocítil silné žuchnutie, keď sa štyri nerovnaké nohy dotkli zeme. Podarilo sa mu udržať rovnováhu a znovu sa vystrieť.
„Výborne, Harry!“ burácal Hagrid, keď mu všetci okrem Malfoya, Crabba a Goyla volali na slávu. „Okej! Gdo ešte chce ísť?“
Harryho úspech dodal odvahu aj ostatným študentom, a tak opatrne preliezli ohradu. Hagrid po jednom odviazal hipogrify a o chvíľu sa študenti nervózne klaňali po celom výbehu. Neville dva razy utiekol od svojho hipogrifa, ktorému sa akosi nechcelo ohnúť pred ním kolená. Ron a Hermiona trénovali na gaštanovo-hnedom a Harry ich sledoval.
Malfoy, Crabbe a Goyle prevzali Hrdozobca. Uklonil sa Malfoyovi, ktorý ho teraz hladkal po zobáku a tváril sa pritom pohŕdavo.
„Je to celkom ľahké,“ zatiahol nahlas, aby ho počul aj Harry. „Vedel som, že to musí byť ľahké, keď to dokázal aj Potter... Stavím sa, že nie si nebezpečný, však?“ obrátil sa k hipogrifovi. „Si, ty veľká mrzká beštia?“
V okamihu sa zablysli oceľové pazúry, Malfoy vykríkol a vzápätí Hagrid navliekal Hrdozobcovi obojok, lebo hipogrif sa napínal, aby dočiahol na Malfoya, ktorý ležal schúlený v tráve a habit mal od krvi.
„Umieram!“ jačal Malfoy a celá trieda bola vyplašená. „Umieram, pozrite sa na mňa. Zabil ma!“
„Neumieraš!“ povedal mu Hagrid, ale bol biedy ako stena. „Pomôžte mi niekto, musím ho odtiaľto dostať...“
Hagrid zdvihol Malfoya zo zeme a Hermiona utekala otvoriť vráta. Keď prechádzali okolo, Harry zazrej na Malfoyovej ruke dlhý hlboký škrabanec a tráva bola od krvi. Hagrid s ním bežal hore svahom do hradu.
Otrasení študenti sa vliekli za nimi. Slizolinčania pohoršene vykrikovali.
„Mali by ho okamžite vyraziť!“ povedala Pansy Parkinsonová, ktorej tiekli slzy.
„To bola Malfoyova chyba!“ odvrkol Dean Thomas. Crabbe a Goyle hrozivo otŕčali svaly.
Všetci vyšli po kamenných schodoch do prácnej vstupnej haly.
„Idem sa pozrieť, či ho dali do poriadku,“ povedala Pansy a vybehla po mramorovom schodisku. Slivolinčania, stále nadávajúc na Hagrida, zamierili do svojej klubovne v podzemí. Harry, Ron a Hermiona šli hore do Chrabromilskej veže.
„Myslíš, že bude v poriadku?“ nervózne sa spýtala Hermiona.
„Jasnačka. Madam Pomfreyová vylieči rezné rany bleskove,“ ubezpečil ju Harry, ktorému zdravotný sestra už zázračne vyhojila oveľa horšie zranenia.
„To je naozaj nepríjemné, že sa to stalo na Hagridovej prvej hodine, však?“ povedal Ron znepokojene. „Verte, že Malfoy mu zavarí...“
Na večeru prišli do Veľkej siene medzi prvými dúfajúc, že uvidia Hagrida, ale nebol tam.
„Nevyhodia ho, však nie?“ zašepkala Hermiona nervózne a ani sa nedotkla mäsového nákypu.
„To by nebolo dobre,“ povedal Ron a ani on nejedol.
Harry hľadel na slizolinský stôl. Zhrčila sa tam veľká skupinka vrátane Crabba a Goyla a diskutovali. Harry si bol istý, že pripravujú vlastnú verziu okolností Malfoyovho zranenia.
„Nemôžete povedať, že to nebol zaujímavý prvý deň,“ skonštatoval Ron zamračene.
Po večeri vyšli do chrabromilskej klubovne, ktorá bola dnes večer plná, a usilovali sa urobiť si domácu úlohu na hodinu profesorky McGonagallovej, ale všetci traja ustavične prerušovali prácu a hľadeli cez okno von.
„V Hagridovom okne sa svieti,“ ozval sa Harry odrazu.
Ron pozrel na hodinky.
„Keby sme sa poponáhľali, mohli by sme ho ísť pozrieť. Ešte je dosť zavčasu...“