„Nepamätám sa, že by som vás bol požiadal, aby ste sa predvádzali, slečna Grangerová,“ povedal Snape chladne a Hermiona zružovela ako Neville. „Longbottom, na konci tejto hodiny podáme pár kvapiek tohoto elixíru vašej ropuche a uvidíme, čo sa stane. Možno vás to donúti robiť veci poriadne.“
Snape odišiel a Neville od strachu skoro nedýchal.
„Pomôž mi,“ zašepkal Hermione.
„Hej, Harry,“ Seamus Finnigan sa naklonil k Harrymu, aby si požičal jeho mosadzné váhy, „počul si to? V Dennom Prorokovi sa dnes ráno písalo, že zrejme zahliadli Siriusa Blacka.“
„Kde?“ spýtali sa Harry a Ron rýchlo. Malfoy z druhej strany stola pozrel na nich a pozorne počúval.
„Neďaleko odtiaľto,“ upresnil Seamus a bol rozrušený. „Videla ho nejaká mukelka. Jasné, že to nechápala. Muklovia si myslia, že je to len obyčajný kriminálnik. A tak zavolala na horúcu linku. Kým sa ta z Ministerstva mágie dostali, bol preč.“
„Neďaleko oďtiaľto...“ zopakoval Ron a veľavýznamne pozrel na Harryho. Otočil sa a videl, že Malfoy ich pozorne sleduje. „Čo je, Malfoy? Potrebuješ ešte niečo ošúpať?“
Ale Malfoyove oči sa zlovestne leskli a upierali sa na Harryho. Naklonil sa ponad stôl.
„Uvažuješ, ako by si chytil Blacka sám, Potter?“
„Áno, máš pravdu,“ nedbanlivo odvetil Harry.
Malfoyove tenké ústa sa vykrivili do protivného úsmevu.
„Samozrejme, keby išlo o mňa,“ povedal potichu, „ja by som už bol dávno niečo urobil. Netrčal by som v škole ako poslušný chlapček, už by som ho hľadal.“
„Čo to trepeš, Malfoy?“ drsne sa naňho osopil Ron.
„Ty to nevieš, Potter?“ zašepkal Malfoy a prižmuroval bledé oči.
„Čo mám vedieť?“
Malfoy sa krátko pohŕdavo zasmial.
„Možno radšej nechceš riskovať svoj krk,“ povedal. „Necháš to na dementorov, pravda? Ale keby som bol na tvojom mieste ja, ja by som sa pomstil. Ja by som ho ulovil sám.“
„O čom to rozprávaš?“ nahnevane povedal Harry, ale v tej chvíli Snape oznámiclass="underline" „Už by ste tam mali mať všetky prísady. Teraz elixír musí vrieť, až potom sa môže piť, takže kým sa bude variť, všetko odpracte a potom môžeme vyskúšať Longbottomov...“
Crabbe a Goyle sa otvorene smiali a hľadeli, ako Neville horúčkovite mieša elixír a je celý spotený. Hermiona mu nenápadne šepkala, čo má robiť, tak, aby to Snape nevidel. Harry a Ron si zbalili nepoužité prísady a šli si do kamenného umývadla v kúte umyť ruky a naberačky.
„Čo tým Malfoy myslel?“ šepkal Harry Ronovi, keď strčil ruky pod ľadový prúd striekajúci z papule chrliča. „Prečo by som sa mal Blackovi pomstiť? Veď mi nič neurobil... zatiaľ.“
„Vymýšľa si,“ zlostne odpovedal Ron. „Provokuje ťa, aby si urobil nejakú hlúposť...“
Pred koncom hodiny Snape pristúpil k Nevillovi, ktorý sa hrbil nad kotlíkom.
„Všetci sa rozostavte dookola,“ prikázal Snape a čierne oči sa mu leskli, „a pozerajte, čo sa stane Longbottomovej žabe. Ak sa mu podarilo vytvoriť scvrkávací elixír, scvrkne sa na žubrienku. Ak, a ja o tom nepochybujem, to spravil zle, jeho žaba sa pravdepodobne otrávi.“
Chrabromilčania pokus sledovali s obavami. Slizolinčania sa tvárili nadšene. Snape chytil Gertrúdu do ľavej ruky a nabral za malú lyžičku Nevillovho elixíru, ktorý bol teraz zelený, a nakvapkal Gertrúde do hrdla zopár kvapiek.
Chvíľu bolo ticho, kým Gertrúda pregĺgala, potom sa ozvalo slabé puknutie a v Snapovej dlani sa krútila žubrienka Gertrúda.
Chrabromilčania tlieskali, Snape sa tváril kyslo, vytiahol z vrecka habitu malú fľašku, nakvapkal pár kvapiek na Gertrúdu a odrazu bola znovu dospelá.
„Strhávam Chrabromilu päť bodov,“ vyhlásil Snape, čím zotrel z ich tvárí všetky úsmevy. „Povedal som vám, aby ste mu nepomáhali, slečna Grangerová. Môžete ísť.“
Harry, Ron a Hermiona vyšli hore schodmi do vstupnej haly. Harry stále myslel na to, čo povedal Malfoy, kým Ron sa zlostil na Snapa.
„Strhol Chrabromilu päť bodov za to, že elixír bol dobrý! Prečo si neklamala, Hermiona? Mala si povedať, že to Neville urobil sám!“
Hermiona neodpovedala. Ron sa obzrel.
„Kde je?“
Aj Harry sa otočil. Vyšli po schodoch a hľadeli, ako okolo nich prechádza zvyšok triedy a mieri do Veľkej siene na obed.
„Bola predsa za nami,“ mračil sa Ron.
Prešiel okolo nich Malfoy v sprievode Crabba a Goyla. Uškrnul sa na Harryho a zmizol.
„Tamto je,“ ukázal Harry.
Hermiona, trochu zadychčaná, sa ponáhľala hore schodmi, v jednej ruke držala tašku a druhou si niečo zastrkávala pod habit.
„Ako si to urobila?“ spýtal sa Ron.
„Čo?“ nechápala Hermiona a pripojila sa k nim.
„Pred chvíľkou si bola tesne za nami a vzápätí zase dolu pod schodami.“
„Čože?“ Hermiona sa tvárila trochu zmätene. „Aha... musela som sa po niečo vrátiť. Och, nie...“
Na taške sa jej rozpáral šev. Harryho to neprekvapovalo. Videl, že v nej má napchatých prinajmenšom tucet veľkých a ťažkých kníh.
„Načo to všetko vláčiš so sebou?“ spýtal sa jej Ron.
„Vieš, koľko mám predmetov,“ zadychčane odvetila Hermiona. „Mohol by si mi to podržať?“
„Ale...“ Ron prevracal knihy, ktoré mu podala, a prezeral si obálky. „Dnes si nemala ani jeden z týchto predmetov. A popoludní máme iba obranu proti čiernej mágii.“
„Ach, áno,“ odvetila Hermiona neurčito, ale napriek tomu si zase poukladala všetky knihy do tašky. „Dúfam, že je na obed niečo dobré, lebo umieram od hladu,“ dodala a vykročila do Veľkej siene.
„Nemáš pocit, že Hermiona pred nami niečo tají?“ spýtal sa Ron Harryho.
Keď prišli na prvú hodinu obrany proti čiernej mágii, profesor Lupin tam ešte nebol. Všetci si posadali, vybrali si knihy, brká a pergamen a rozprávali sa. Keď učiteľ konečne vošiel do triedy, pousmial sa a položil si chatrný starý kufrík na stôl. Šaty mal rovnako obnosené, ale vyzeral zdravšie ako vo vlaku, ako keby sa párkrát poriadne najedol.
„Dobrý deň,“ pozdravil. „Odložte si, prosím, všetky knihy zase do tašiek. Dnes budeme mať praktickú hodinu. Potrebujete iba prútiky.“
Trieda si vymenila zopár zvedavých pohľadov a študenti odložili knihy. Nikdy predtým obranu proti čiernej mágii prakticky neprecvičovali, pokiaľ sa neráta pamätná vlaňajšia hodina s bývalým učiteľom, ktorý priniesol plnú klietku piadimužíkov a vypustil ich.
„Dobre teda,“ povedal profesor Lupin, keď boli všetci pripravení. „Prosím, nasledujte ma.“
Zmätení, ale zvedaví študenti vstali a vyšli za profesorom Lupinom z triedy. Viedol ich po prázdnej chodbe a za roh, kde vzápätí uvideli ducha Zloducha. Vznášal sa vo vzduchu hore nohami a zapchával najbližšiu kľúčovú dierku žuvačkou.
Zloduch si ich nevšímal, kým nebol profesor Lupin pol metra od neho. Vtedy zakrútil nohami v topánkach s ohnutými špicami a začal vyspevovať.
„Hlúpy tupý Lupin! Hlúpy tupý Lupin, hlúpy tupý Lupin...“
Hoci Zloduch bol skoro vždy bezočivý a takmer nezvládnuteľný, voči učiteľom mal aspoň nejaký rešpekt. Všetci rýchlo pozreli na profesora Lupina a boli zvedaví, ako to prijme. Na ich prekvapenie sa stále usmieval.
„Keby som bol tebou, Zloduch, vybral by som tú žuvačku z tej dierky,“ povedal vľúdne. „Pán Filch sa nedostane k metlám.“
Filch bol rokfortský školník, mrzutý, neúspešný čarodejník, ktorý viedol nekonečnú vojnu proti študentom a vlastne aj Zloduchovi. Zloduch však slová profesora Lupina ignoroval, iba nahlas pohŕdavo odfrkol.
Profesor Lupin si povzdychol a vytiahol prútik.
„Toto je užitočné malé zaklínadlo,“ povedal ponad plece študentom. „Prosím, pozorne ma sledujte.“