Zdvihol prútik do výšky pleca, povedaclass="underline" „Waddiwasi!“ a zamieril na Zloducha.
Žuvačka ako guľka z pištole vystrelila z kľúčovej dierky a vletela rovno do Zloduchovej ľavej nosnej dierky, Zloduch sa zvrtol a nadávajúc trielil preč.
„Super, pán profesor!“ ohromene zvolal Dean Thomas.
„Ďakujem, Dean,“ povedal profesor a znovu prútik odložil. „Pôjdeme ďalej?“
Pohli sa a trieda hľadela na ošumelého profesora Lupina s narastajúcim rešpektom. Viedol ich po druhej chodbe a zastal rovno pred zborovňou.
„Nech sa páči dnu,“ vyzval ich profesor Lupin, otvoril dvere a odstúpil.
Zborovňa bola dlhá miestnosť so stenami obloženými drevom a množstvom rôznorodých stoličiek. V nízkom kresle sedel profesor Snape a keď žiaci vošli, otočil sa. Oči sa mu leskli a okolo úst mu pohrával nepríjemný úškrn. Keď vošiel profesor Lupin a chcel za sebou zatvoriť dvere, Snape zvolaclass="underline" „Nechaj ich otvorené, Lupin. Radšej to nechcem vidieť.“
Vstal, prešiel okolo triedy a čierny habit sa vlnil za ním. Vo dverách sa otočil a povedaclass="underline" „Možno ťa nikto nevaroval, Lupin, ale v tejto triede je Neville Longbottom. Radil by som ti, aby si mu nezveril nič ťažké. Ibaže by mu slečna Grangerová šepkala do ucha, čo má robiť.“
Neville očervenel. Harry zagánil na Snapa. Stačilo, že terorizuje Nevilla na vlastných hodinách, nieto ešte aj pred ostatnými učiteľmi.
Profesor Lupin nadvihol obočie.
„Dúfal som, že práve Neville mi pomôže v prvej fáze tejto operácie,“ povedal, „a som si istý, že to urobí vynikajúco.“
Nevillova tvár očervenela ešte väčšmi, ak to vôbec bolo možné. Snape vykrivil pery, ale odišiel a zavrel za sebou dvere.
„Tak teda,“ povedal profesor Lupin a volal študentov na druhú stranu miestnosti, kde nebolo nič iba stará skriňa, v ktorej učitelia mávali náhradné habity. Keď sa profesor Lupin postavil vedľa nej, skriňa sa zrazu zaknísala a buchla do steny.
„Niet sa čoho báť,“ vravel profesor Lupin pokojne, lebo niekoľkí vyplašene odskočili. „Usadil sa tam prízrak.“
Väčšina študentov však zrejme bola presvedčená, že práve preto sa treba báť. Neville pozrel na profesora Lupina s výrazom absolútneho zdesenia a Seamus Finnigan s obavami hľadel na hrkotajúcu kľučku na dverách skrine.
„Prízraky majú rady tmavé uzavreté priestory,“ vysvetľoval profesor Lupin. „Skrine, medzery pod posteli, skrinky pod umývadlami... stretol som dokonca jedného, čo sa usalašil v stojacich hodinách. Tento sa sem nasťahoval včera popoludní a požiadal som pána riaditeľa, aby mi ho učitelia nechali, lebo chcem mať s tretiakmi praktické cvičenie.
Takže prvá otázka, ktorú si musíme položiť, bude znieť – čo je to vlastne prízrak?“
Hermiona zdvihla ruku.
„Je to tvor meniaci podobu,“ povedala. „Môže vziať na seba podobu čohokoľvek, čo nás podľa neho najväčšmi vydesí.“
„Sám by som to nevysvetlil lepšie,“ pochválil ju profesor Lupin a Hermiona žiarila. „Takže prízrak v tejto skrini sedí potme a ešte nenadobudol podobu. On ešte nevie, čo najväčšmi vyľaká osobu na druhej strane dverí. Nikto nevie, ako prízrak vyzerá, keď je sám, ale keď ho vypustím, okamžite sa premení na to, čoho sa každý z nás najväčšmi obáva.
To znamená,“ pokračoval profesor Lupin a rozhodol sa ignorovať Nevillovo tiché vyľakané bľabotanie, „že máme proti prízraku obrovskú výhodu pred tým, než začneme. Vieš akú, Harry?“
Odpovedať na otázku, keď vedľa vás stojí Hermiona, netrpezlivo prešľapuje a ruku má vysoko zdvihnutú, to nie je práve príjemné, ale Harry musel odpovedať.
„Ehm... pretože sme toľkí, nebude vedieť, akú podobu má nadobudnúť?“
„Presne tak,“ povedal profesor Lupin a Hermiona stiahla ruku a tvárila sa trochu sklamane. „Ak máte do činenia s prízrakom, vždy je najlepšie mať pri sebe spoločnosť. Popletie ho to. Čím sa má stať? Mŕtvolou bez hlavy alebo mäsožravým slimákom? Raz som videl prízrak, ktorý urobil práve túto chybu – pokúsil sa vystrašiť dvoch ľudí naraz a premenil sa na polovičného slimáka. A to nebolo vôbec strašidelné.
Kúzlo odpudzujúce prízrak je jednoduché, no vyžaduje silu mysle. Viete, to, čo prízrak skutočne odrovná, je smiech. Musíme ho donútiť, aby vzal na seba podobu, ktorá sa nám zdá zábavná.
Najprv si to kúzlo precvičíme bez prútikov. Opakujte, prosím, po mne... Riddikulus!“
„Riddikulus!“ opakovala trieda spoločne.
„Dobre,“ povedal profesor Lupin. „Veľmi dobre. Ale obávam sa, že to bola tá ľahšia časť. Viete, samo to slovo nestačí. A teraz prídeš na rad ty, Neville.“
Skriňa sa znovu zatriasla, hoci nie tak veľmi, ako sa triasol Neville, ktorý predstúpil, akoby šiel na šibenicu.
„Dobre, Neville. Pekne po poriadku. Čo si myslíš, že ťa najväčšmi vystraší?“
Nevillove pery sa pohybovali, ale nevyšiel z nich ani zvuk.
„Prepáč, Neville, nerozumel som ti,“ povedal profesor Lupin povzbudzujúce.
Neville sa horúčkovité obzeral, akoby žobronil, aby mu niekto pomohol, a potom sotva počuteľne zašepkaclass="underline" „Profesor Snape.“
Skoro všetci sa smiali. Ešte aj Neville sa ospravedlňujúco usmial. Profesor Lupin sa však tváril zamyslene.
„Profesor Snape... hmm... Neville, ty tuším bývaš so starou mamou.“
„Áno,“ nervózne povedal Neville, „ale nechcel by som ani, aby sa prízrak zmenil na ňu.“
„Nie, nie, zle si ma pochopil,“ vysvetľoval profesor Lupin a teraz sa usmieval. „Mohol by si nám povedať, čo máva tvoja stará mama zvyčajne oblečené?“
Nevilla to prekvapilo, ale odpovedaclass="underline" „No... vždy ten istý klobúk. Vysoký, s vypchatým supom na špici. A dlhé šaty... zvyčajne zelené... a niekedy líščí šál.“
„A kabelku?“ pobádal ho profesor Lupin.
„Veľkú červenú kabelku,“ potvrdil Neville.
„Dobre teda. Vieš si to oblečenie predstaviť veľmi jasne, Neville? Vidíš ho v duchu?“
„Áno,“ povedal Neville neisto a zjavne rozmýšľal, čo bude nasledovať.
„Keď prízrak vyskočí zo skrine, Neville, a uvidí ťa, vezme na seba podobu profesora Snapa,“ vysvetľoval Lupin. „A ty zdvihneš prútik... takto... a zvoláš ‚Riddikulus‘ a zo všetkých síl sa sústredíš na starej mamino oblečenie. Ak to pôjde dobre, prízrak profesora Snapa sa bude musieť obliecť do klobúka so supom, zelených šiat a v ruke držať veľkú červenú kabelku.“
Ozval sa výbuch smiechu. Skriňa sa zaknísala ešte silnejšie.
„Ak bude Neville úspešný, prízrak pravdepodobne prenesie pozornosť postupne na každého z nás,“ povedal profesor Lupin. „Bol by som rád, keby ste všetci chvíľku rozmýšľali nad tým, čoho sa najviac bojíte, a predstavili si, ako by ste to mohli zmeniť tak, aby to bolo smiešne...“
Miestnosť stíchla. Harry premýšľal... Čo ho desí najväčšmi na svete?
Najprv pomyslel na lorda Voldemorta... keby sa Voldemort vrátil v plnej sile. Ale prv ako začal plánovať možný protiútok, na povrch vyplávala hrozná predstava...
Hnilobná lesklá ruka, ktorá vkĺzla naspäť pod čierny plášť... dlhý, chrapľavý nádych neviditeľných úst... a chlad taký prenikavý, akoby sa človek topil...
Harry sa zachvel, potom sa obzeral okolo seba, dúfajúc, že si to nikto nevšimol. Väčšina spolužiakov mala pevne zavreté oči. Ron si mrmlaclass="underline" „Odsekni mu nohy.“ Harry vedel, na čo myslí. Ron sa najväčšmi zo všetkého bál pavúkov.
„Všetci sú pripravení?“ spýtal sa profesor Lupin.
Harry cítil, ako mu od strachu stiahlo hrdlo. On nebol pripravený. Ako možno dementora zmeniť tak, aby bol menej strašidelný? Nechcel si však vypýtať ďalší čas na rozmyslenie, lebo všetci ostatní prikyvovali a vyhŕňali si rukávy.