„Neville, my trochu ustúpime,“ hovoril profesor Lupin, „aby si mal dostatočné pole pôsobnosti, dobre? Ja potom vyzvem ďalšieho, aby predstúpil... A teraz všetci nabok.“
Všetci odstúpili k stenám a Nevilla nechali pri skrini samého. Bol bledý a vyľakaný, ale vyhrnul si rukávy habitu a prútik mal pripravený.
„Keď napočítam do troch, Neville,“ povedal profesor Lupin a pritom mieril prútikom na kľučku skrine. Jeden... dva... tri... teraz!“
Z konca profesorovho prútika vyleteli iskry a vleteli do kľučky. Skriňa sa otvorila. Vyšiel z nej krivonosý hrozivý profesor Snape a očami jastril po Nevillovi.
Neville so zdvihnutým prútikom cúval a nečujne pohyboval ústami. Snape sa načahoval za ním, siahal pod jeho habit.
„R...r...riddikulus!“ zapišťal Neville.
Ozval sa zvuk, akoby niekto pukol bičom. Snape sa zatackal – zrazu mal oblečené dlhé, čipkou lemované šaty a na hlave klobúk s vypchatým supom, celý prežratý molami, a v ruke sa mu hojdala obrovská šarlátovočervená kabelka.
Ozval sa výbuch smiechu, zmätený prízrak znehybnel a profesor Lupin zakričaclass="underline" „Parvati! Predstúp!“
Parvati šla dopredu s nehybnou tvárou. Snape ju obišiel. Ozvalo sa ďalšie puknutie a tam, kde stál, bola teraz zakrvavená, poobväzovaná múmia, tvár bez očí otočila k Parvati a veľmi pomaly k nej začala kráčať, vliekla nohy za sebou a jej meravá ruka sa dvíhala...
„Riddikulus!“ zvolala Parvati.
Obväz pri nohách múmie sa rozmotal a zaplietol, múmia spadla doluznak a hlava sa jej odkotúľala.
„Seamus!“ skríkol profesor Lupin.
Seamus prebehol pred Parvati.
Puk! Tam, kde bola múmia, teraz stála žena s dlhými čiernymi vlasmi až po zem a vycivenou zelenkavou tvárou – banší. Dokorán otvorila ústa a miestnosť zaplavil nadprirodzený zvuk, dlhý kvílivý škrekot, od ktorého Harrymu vlasy vstávali dupkom...
„Riddikulus!“ vykríkol Seamus.
Banší zachrapčala a chytila sa za hrdlo – stratila hlas.
Puk! Banší sa zmenila na potkana, ktorý si v kruhu naháňal chvost, potom puk!, stal sa z neho štrkáč, plazil sa a zvíjal, a potom zase puk! – zmenil sa na zakrvavenú očnú guľu.
„Je zmätený!“ kričal Lupin. „Už sa tomu dostávame na kobylku! Dean!“
Dean sa ponáhľal dopredu.
Puk! Očná guľa sa zmenila na odťatú ruku, tá sa prevrátila a začala sa plaziť po zemi ako krab.
„Riddikulus!“ zakričal Dean.
Ozvalo sa puknutie a ruka sa ocitla v pasci na myši.
„Výborne! Ron, teraz ty!“
Ron priskočil.
Puk!
Zopár ľudí vykríklo. K Ronovi sa blížil obrovský dvojmetrový chlpatý pavúk a hrozivo cvakal klepetami. Harrymu sa na chvíľu zdalo, akoby Ron zmeravel. Potom...
„Riddikulus!“ zreval Ron, nohy pavúka zmizli a kotúľal sa, Lavender Brownova zapišťala, odskočila mu z cesty a pavúk zastal pri Harryho nohách. Harry zdvihol prútik, pripravený, ale...
„Sem!“ vykríkol profesor Lupin odrazu a ponáhľal sa dopredu.
Puk!
Beznohý pavúk zmizol. Na okamih sa všetci obzerali na všetky strany, kde je. Potom videli, ako pred Lupinom vo vzduchu visí striebristobiely kruh a profesor takmer ľahostajne zvolaclass="underline" „Riddikulus!“
Puk!
„Vpred, Neville! A doraz ho,“ prikázal Lupin, keď prízrak skončil na zemi ako šváb. Puk! Snape sa vrátil. Tentoraz Neville vyrazil dopredu a tváril sa rozhodne.
„Riddikulus!“ vykríkol a v okamihu videli Snapa v čipkových šatách, a vtedy sa Neville nahlas zasmial a prízrak vybuchol, rozprskol sa na tisíc obláčikov dymu a zmizol.
„Výborne!“ zvolal profesor Lupin a trieda začala tlieskať. „Výborne, Neville. Všetci ste boli dobrí... Tak sa na to pozrime... päť bodov pre Chrabromil za každú osobu, ktorá sa pustila do prízraku. Za Nevilla desať, lebo to urobil dva razy... a po päť pre Harryho a Hermionu.“
„Ale ja som neurobil nič,“ namietal Harry.
„Ty a Hermiona ste správne odpovedali na moje otázky na začiatku hodiny, Harry,“ povedal Lupin veselo. „Bola to výborná hodina, musím vás všetkých pochváliť. Za domácu úlohu si, prosím, prečítajte kapitolu o prízrakoch a urobte z nej stručný výpis. Ten mi v pondelok odovzdáte. To je všetko.“
Študenti odchádzali zo zborovne vzrušene debatujúc. Harry však vôbec nemal dobrú náladu. Profesor Lupin mu úmyslene zabránil pustiť sa do prízraku. Prečo? Preto lebo videl, ako Harry vo vlaku zamdlel, a myslel si, že to nezvládne? Myslel si, že Harry znovu zamdlie?
Zdalo sa však, že si nikto nič nevšimol.
„Videl si ma, ako som zložil tú banší?“ kričal Seamus.
„A tá ruka,“ vravel Dean a mával rukou.
„No a Snape v tom klobúku!“
„A moja múmia!“
„Ktovie prečo sa profesor Lupin bojí krištáľových gúľ?“ zamyslene povedala Lavender.
„To bola najlepšia hodina obrany proti čiernej mágii, akú sme doteraz mali, však?“ povedal Ron nadšene, keď sa vracali do triedy po tašky.
„Zdá sa, že je to veľmi dobrý učiteľ,“ odobrujúce skonštatovala Hermiona. „Ale rada by som sa postavila zoči-voči tomu prízraku aj ja...“
„Akú by mal podobu?“ vyzvedal sa Ron so smiechom. „Domácej úlohy, za ktorú si získala iba deväť bodov z desiatich?“
8
Útek Tučnej panej
Onedlho sa obrana proti čiernej mágii stala obľúbeným predmetom väčšiny študentov. Iba Draco Malfoy a jeho banda Slizolinčanov vždy mali niečo proti profesorovi Lupinovi.
„Pozrite sa, v akých handrách chodí,“ hlasno šepkal Malfoy, keď Lupin prechádzal okolo neho. „Oblieka sa ako náš starý domáci škriatok.“
Nikomu inému však nezáležalo na tom, že habity profesora Lupina sú zaplátané a ostrapkané. Nasledujúce hodiny boli rovnako zaujímavé ako tá prvá. Po prízrakoch študovali červených pikulíkov, protivné malé tvory podobné škriatkom, ktoré striehli všade, kde sa prelievala krv – v žalároch hradov, v dierach na opustených bojiskách – aby ovalili palicou každého, kto sa stratil. Od červených pikulíkov prešli na kappov, hrôzostrašné vodné bytosti, ktoré vyzerali ako šupinaté opice s plávacími blanami na končatinách a s veľkou obľubou škrtili tých, čo nevedomky zablúdili do ich rybníkov.
Škoda, že Harry nemohol byť taký spokojný aj s ostatnými. Najhoršie boli elixíry. Snape mal po tieto dni mimoriadne pomstychtivú náladu a nikto nepochyboval o tom prečo. Historka o prízraku v jeho podobe a to, ako ho Neville obliekol do šiat svojej starej mamy, sa šírila po škole ako lesný požiar. Snapovi sa to nezdalo smiešne. V očiach sa mu hrozivo blýskalo už len pri zmienke o profesorovi Lupinovi a tyranizoval Nevilla ešte väčšmi ako predtým.
Harry sa hrozil aj hodín vo veži v dusnej pracovni profesorky Trelawneyovej pri lúštení vykrivených tvarov a symbolov a usiloval sa nevšímať si, ako sa obrovské oči profesorky Trelawneyovej naplnili slzami zakaždým, keď pozrela naňho. Nemohol si ju obľúbiť napriek tomu, že mnohí z triedy sa k nej správali s rešpektom hraničiacim až s posvätnou úctou. Parvati Patilová a Lavender Brownová chodievali do vežovej triedy profesorky Trelawneyovej aj cez obed a vždy sa vracali s poburujúco povýšeneckým výrazom na tvári, ako keby vedeli niečo, čo ostatní nevedia. Keď sa rozprávali s Harrym, šepkali, akoby ležal na smrteľnom lôžku.
Nikomu sa nepáčili hodiny starostlivosti o zázračné tvory, ktoré boli po rušnom začiatku mimoriadne nudné. Zdalo sa, že Hagrid stratil sebadôveru. Každú hodinu sa teraz učili, ako sa starať o červoplazy, určite jedny z najnudnejších živých tvorov.