„Stoja vôbec za túto námahu?“ spytoval sa Ron po ďalšej hodine, na ktorej strkali do slizovitých krkov červoplazov kúsky šalátu.
Na začiatku októbra však Harryho zamestnalo niečo iné, niečo také príjemné, čo mu vynahradilo neuspokojivé hodiny. Blížila sa metlobalová sezóna a kapitán chrabromilského tímu Oliver Wood na jeden štvrtkový večer zvolal schôdzku, aby prebrali taktiku na novú sezónu.
Metlobalový tím mal sedem členov: tri triafačky – ich úlohou bolo streliť gól, to znamená trafiť prehadzovačkou (červenou loptou veľkou asi ako futbalová) do jednej z obručí, ktoré viseli na oboch stranách metlobalového ihriska asi pätnásť metrov nad zemou; dvoch odrážačov vyzbrojených ťažkými pálkami – nimi odrážali dorážačky (dve ťažké čierne lopty, ktoré lietali po ihrisku a usilovali sa útočiť na hráčov), strážcu obruče a stíhača, ktorý mal najťažšiu úlohu zo všetkých, a to chytiť ohnivú strelu (malú okrídlenú loptičku veľkosti vlašského orecha). Keď sa mu to podarilo, hra sa skončila a stíhačov tím získal stopäťdesiat bodov navyše.
Oliver Wood bol urastený sedemnásťročný študent siedmeho, a teda posledného ročníka na Rokforte. Keď v studených šatniach na kraji tmavnúceho metlobalového ihriska oslovil svojich šiestich spoluhráčov, v jeho hlase znelo tiché zúfalstvo.
„Toto je naša posledná šanca... moja posledná šanca... vyhrať metlobalový pohár,“ hovoril im a prechádzal sa pritom popred nich sem a tam. „Tento rok končím. Buď ho získam teraz, alebo nikdy.
Chrabromil nevyhral už sedem rokov. No dobre, mali sme tú najväčšiu smolu na svete... zranenia... potom vlani turnaj odvolali...“ Wood preglgol, ako keby mu pri tej spomienke ešte stále navierala v hrdle hrča. „Ale vieme tiež, že máme super najlepší... fantastický... tím... na... tejto... škole,“ povedal a vrážal si päsťou do dlane druhej ruky a z očí mu znovu vyžarovala niekdajšia posadnutosť.
„Máme tri fantastické triafačky.“
Wood ukázal na Aliciu Spinnetovú, Angelinu Johnsonovú a Katie Bellovú.
„Máme dvoch neodraziteľných odrážačov.“
„Prestaň, Oliver, privádzaš nás do rozpakov,“ svorne sa ohradili Fred a George Weasleyovci a predstierali, že sa červenajú.
„A máme výborného stíhača, ktorý nám zakaždým vyhral zápas!“ hrmel Wood a pozeral na Harryho s akousi zúrivou pýchou. „A mňa,“ dodal akoby len tak na dôvažok.
„Myslíme, že aj ty si veľmi dobrý, Oliver,“ povedal George.
„Super dobrý strážca,“ dodal Fred.
„Ide o to,“ pokračoval Wood a znovu sa prechádzal, „že na metlobalovom pohári malo byť posledné dva roky naše meno. Odkedy prišiel do tímu Harry, myslel som si, že už to máme vo vrecku. Ale nedostali sme ho a tento rok je posledná šanca, aby sa na pohári konečne objavilo meno našej fakulty.“
Wood to hovoril tak zronene, že ešte aj Fred s Georgeom sa tvárili súcitne.
„Oliver, toto je náš rok!“ vyhlásil Fred.
„Dokážeme to, Oliver!“ povedala Angelina.
„Určite,“ dodal Harry.
A tak družstvo plné odhodlania začalo trénovať. Tri večery do týždňa. Počasie bolo čoraz chladnejšie a vlhkejšie, večery temnejšie, ale nijaké blato, nijaký vietor ani dážď nemohli skaziť Harryho nádhernú predstavu toho, ako konečne vyhrávajú obrovský strieborný metlobalový pohár.
Raz večer po tréningu sa Harry vrátil do chrabromilskej klubovne meravý od zimy ale spokojný s priebehom tréningu, a tam to vzrušene šumelo.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Rona a Hermiony usadených na najlepších stoličkách pri ohni, kde dokončovali nejaké hviezdne mapy na astronómiu.
„Prvý víkend v Rokville,“ oznámil Ron a ukazoval na lístok, ktorý sa zjavil na ošúchanej starej oznamovacej tabuli. „Koncom októbra. Na Halloween.“
„Výborne,“ povedal Fred, ktorý vošiel cez portrét za Harrym. „Potrebujem ísť k Zonkovi. Už sa mi minuli skoro všetky smradľavé guľky.“
Harry sa hodil na stoličku vedľa Rona a jeho dobrá nálada pomaly vyprchávala. Hermiona zrejme vycítila, na čo myslí.
„Harry, určite sa ti podarí ísť nabudúce,“ povedala. „Blacka už isto onedlho chytia. Veď ho už raz videli.“
„Black nie je hlúpy, aby sa o niečo pokúšal v Rokville,“ povedal Ron. „Spýtaj sa McGonagallovej, či by si nemohol ísť, Harry. Ďalšia príležitosť bude možno až o sto rokov...“
„Ron!“ pohoršene ho okríkla Hermiona. „Harry má zostať v škole...“
„Z tretiakov tu zostane jediný. To predsa nie je možné,“ pohoršoval sa Ron. „Spýtaj sa McGonagallovej, no tak, Harry...“
„Áno, asi sa pôjdem spýtať,“ rozhodol sa Harry.
Hermiona otvorila ústa a chcela namietať, ale v tej chvíli jej na kolená skočil Krivolab. Z papule mu visel veľký mŕtvy pavúk.
„Musí to žrať pred nami?“ zhnusene protestoval Ron.
„Šikovný Krivolab. To si chytil sám?“ chválila ho Hermiona.
Krivolab pomaly žul pavúka a žlté oči bezočivo upieral na Rona.
„Len si ho tam drž,“ povedal Ron podráždene a otočil sa k svojej mape. „Prašivec spí v mojej taške.“
Harry zazíval. Už sa mu veľmi chcelo spať, ale aj on si ešte musel dokončiť mapu. Pritiahol si tašku, vybral pergamen, atrament a brko a pustil sa do práce.
„Môžeš si obkresliť moju, ak chceš,“ ponúkol mu Ron, ozdobil poslednú hviezdu a strčil mapu Harrymu.
Hermiona, ktorá neschvaľovala opisovanie, stisla pery, ale nepovedala nič. Krivolab stále bez mihnutia oka civel na Rona a kýval koncom huňatého chvosta. Potom bez výstrahy skočil.
„AU!“ zreval Ron a schytil tašku, do ktorej Krivolab zaboril všetky štyri sady pazúrov a začal ju zlostne trhať. „ZMIZNI, TY SPROSTÉ ZVIERA!“
Ron sa pokúšal vytrhnúť mu tašku, ale Krivolab sa do nej zadrapil, prskal a trhal ju.
„Ron! Neublíž mu!“ pišťala Hermiona a celá klubovňa z nich nespúšťala oči. Ron krútil taškou, pričom Krivolab na nej visel, a Prašivec z nej vyletel.
„CHYŤTE TÚ MAČKU!“ kričal Ron, keď sa Krivolab vyslobodil zo zvyškov Ronovej tašky. Preskočil ponad stôl a letel za zdeseným Prašivcom.
George Weasley sa za ním hodil, ale minul ho, Prašivec trielil pomedzi dvadsať párov nôh a skočil pod starú skriňu. Krivolab prudko zastal, prikrčil sa na krivých labách a prednú zúrivo strkal pod skriňu.
Ron a Hermiona sa ponáhľali za nimi. Hermiona chytila Krivolaba okolo brucha a zdvihla ho, Ron sa hodil na zem a horko-ťažko vytiahol Prašivca za chvost von.
„Pozri naňho!“ nazlostený hovoril Hermione a mával jej potkanom pred nosom. „Je len kosť a koža! Drž si tú svoju mačku čo najďalej od neho!“
„Krivolab nechápe, že je to nesprávne!“ bránila ho Hermiona. „Všetky mačky naháňajú potkany, Ron!“
„To zviera je nejaké čudné,“ vyhlásil Ron, ktorý sa pokúšal presvedčiť bláznivo sa skrúcajúceho Prašivca, aby mu vliezol naspäť do vrecka. „Rozumel, keď som hovoril, že Prašivec je v mojej taške!“
„Hlúposť,“ netrpezlivo ho odbila Hermiona. „Krivolab ho cítil, Ron, čo myslíš, ako inak...“
„Ten kocúr je zaťažený na Prašivca!“ povedal Ron, ignorujúc spolužiakov okolo nich, ktorí sa začali smiať. „A Prašivec tu bol prvý a navyše je chorý!“
Ron prepochodoval cez klubovňu a zmizol na schodisku do chlapčenských spálni.
Na druhý deň sa Ron na Hermionu ešte stále hneval. Celú herbológiu sa s ňou ledva rozprával, hoci s Harrym a Hermionou pracovali na jednej rastlinke búrlivých strukov.
„Ako sa má Prašivec?“ spýtala sa Hermiona krotko, odtrhla z byle ďalší tučný ružový struk a vysypala lesklé fazuľky do dreveného vedierka.