„Skrýva sa pod mojou posteľou a trasie sa,“ odsekol Ron nahnevane, netrafil do vedierka a rozsypal fazuľky po dlážke skleníka.
„Opatrne, Weasley, opatrne!“ zvolala profesorka Sproutová, keď im fazuľky pred očami okamžite rozkvitali.
Ďalšia hodina bola transfigurácia. Harry, ktorý sa rozhodol, že po hodine sa spýta profesorky McGonagallovej, či by nemohol ísť do Rokvillu s ostatnými, sa postavil do radu pred triedou a rozmýšľal, ako bude argumentovať. Vyrušil ho však nejaký rozruch vpredu.
Lavender Brownová plakala. Parvati ju držala okolo pliec a vysvetľovala niečo Seamusovi Finniganovi a Deanovi Thomasovi, ktorí sa tvárili veľmi vážne.
„Čo sa stalo, Lavender?“ znepokojene sa spýtala Hermiona, keď sa s Harrym aj Ronom pripojili k skupinke.
„Dnes ráno dostala z domu list,“ šepkala Parvati. „Jej králika Binkyho zadrhla líška.“
„Och, to je mi ľúto, Lavender,“ povedala Hermiona.
„Mala som to vedieť!“ tragickým tónom hovorila Lavender. „Vieš, koľkého je?“
„Eé...“
„Šestnásteho októbra! ‚To, čoho sa desíš, sa stane šestnásteho októbra!‘ Pamätáš sa? Mala pravdu! Mala pravdu!“
Celá trieda sa teraz zhŕkla okolo Lavender. Seamus vážne pokrútil hlavou. Hermiona váhala, no potom povedala: „Ty si sa desila toho, že Binkyho zadrhne líška?“
„No, nemusela to byť líška,“ povedala Lavender a uplakanými očami pozrela na Hermionu, „ale samozrejme som sa bála, že zomrie.“
„Ó,“ povedala Hermiona. A znovu stíchla. Potom...
„Bol už Binky starý?“
„Nie!“ zavzlykala Lavender. „Bolo to len bábätko!“
Parvati objala Lavender tuhšie.
„Tak potom prečo si sa bála, že zomrie?“ spýtala sa Hermiona.
Parvati sa na ňu zamračila.
„Pozri sa na to logicky,“ vravela Hermiona a otočila sa k ostatným spolužiakom. „Binky predsa nezahynul dnes, či áno? Lavender dnes dostala iba správu...“ Lavender nahlas zakvílila, „... a nemohla sa toho obávať, pretože to prišlo nečakane, ako šok...“
„Hermionu si nevšímaj, Lavender,“ povedal Ron nahlas, „ona si totiž nemyslí, že na zvieratkách niekoho iného záleží.“
V tej chvíli profesorka McGonagallová otvorila dvere triedy, čo bolo asi šťastie. Hermiona a Ron sa prebodávali pohľadmi, a keď vošli do triedy, každý sa posadil vedľa Harryho z opačnej strany a celú hodinu sa nerozprávali.
Harry sa ešte stále nerozhodol, čo povie profesorke McGonagallovej, keď zazvonilo na koniec hodiny, ale práve ona začala hovoriť o Rokville prvá.
„Ešte chvíľku, prosím!“ zvolala, keď sa študenti chystali odísť. „Pretože ste všetci z mojej fakulty, mali by ste mi pred Halloweenom odovzdať povolenia do Rokvillu. Kto nemá povolenie, do dediny nepôjde, takže nezabudnite!“
Neville sa prihlásil.
„Pani profesorka, prosím... myslím, že som stratil...“
„Vaša stará mama ho poslala priamo mne, Longbottom,“ povedala profesorka McGonagallová. „Zrejme to tak považovala za bezpečnejšie. To je všetko, môžete odísť.“
„Spýtaj sa jej teraz,“ zašepkal Ron Harrymu.
„Áno, ale...“ začala Hermiona.
„No tak, Harry,“ povzbudzoval ho Ron.
Harry počkal, kým ostatní spolužiaci odídu, a potom nervózne zamieril k stolu profesorky McGonagallovej.
„Áno, Potter?“
Harry sa zhlboka nadýchol.
„Pani profesorka, moja teta a strýko... hm... mi zabudli podpísať povolenie.“
Profesorka McGonagallová pozrela naňho ponad hranaté okuliare, ale nepovedala nič.
„Takže... hm... myslíte, že by... mohol by som... keby som mohol ísť do Rokvillu...“
Profesorka McGonagallová sklopila pohľad a začala si prekladať papiere na stole.
„Obávam sa, že nie, Potter,“ povedala. „Počuli ste, čo som povedala. Kto nemá povolenie, nepôjde. Také je pravidlo.“
„Ale... pani profesorka, moja teta a strýko... viete, sú to muklovia a v skutočnosti nechápu... ako je to na Rokforte, a tak,“ vysvetľoval Harry a Ron mu odo dverí povzbudzujúce prikyvoval, „keby ste vy povedali, že môžem ísť...“
„Ale ja to nepoviem,“ odvetila profesorka McGonagallová, vstala a úhľadne uložila papiere do zásuvky. „Na formulári je jasne napísané, že váš rodič alebo poručník vám musí dať povolenie.“ Pozrela naňho a na tvári mala čudný výraz. Bola to ľútosť? „Mrzí ma to, Potter, ale to je moje posledné slovo. Radšej sa poponáhľajte, lebo prídete neskoro na ďalšiu hodinu.“
Nič sa nedalo robiť. Ron nadával na profesorku McGonagallovú, čo Hermionu veľmi nahnevalo. Hermiona sa tvárila, akože „takto je to najlepšie,“ čo Rona rozčuľovalo ešte väčšmi, a Harry sa musel dívať, ako sa všetci v triede hlasno a šťastne rozprávajú o tom, čo po príchode do Rokvillu urobia najprv.
„Ešte vždy je tu hostina,“ Ron sa usiloval Harryho rozveseliť. „Veď vieš, halloweenska večera.“
„Áno,“ mrzuto povedal Harry, „fajn.“
Halloweenska hostina bola vždy výborná, ale všetko by chutilo oveľa lepšie, keby na ňu prišiel po dni strávenom v Rokville s ostatnými. Nič nemohlo rozptýliť jeho zlú náladu z toho, že on zostáva. Dean Thomas, ktorý vedel šikovne narábať s brkom, sa ponúkol, že na formulári napodobní podpis strýka Vernona, ale pretože Harry už povedal profesorke McGonagallovej, že to strýko nepodpísal, nepripadalo to do úvahy. Ron nesmelo navrhol neviditeľný plášť, ale Hermiona to zavrhla a pripomenula Ronovi, čo im povedal Dumbledore. Dementori by ho videli aj cez plášť. Percyho slová Harryho utešili najmenej.
„Všetci robia okolo toho Rokvillu taký rozruch, ale ubezpečujem ťa, Harry, že to všetko nie je až také úžasné,“ povedal vážne. „No dobre, cukrovinky celkom ujdú, ale Zonkov obchod so zábavným tovarom je, úprimne povedané, nebezpečný. Áno, vždy stojí za to navštíviť Škriekajúcu búdu, ale čestne, Harry, okrem toho o nič neprídeš.“
V to halloweenske ráno sa Harry zobudil ako ostatní a šiel na raňajky celkom skľúčený, hoci sa veľmi usiloval správať sa normálne.
„Prinesieme ti z Medových labiek kopec sladkostí,“ sľúbila Hermiona a bolo vidieť, že jej je ho nesmierne ľúto.
„Celý vagón,“ pripojil sa Ron. Kvôli Harryho problémom napokon aj zabudli na svoj spor pre Krivolaba.
„Nerobte si so mnou starosti,“ povedal Harry a dúfal, že to znelo dostatočne bezstarostne. „Uvidíme sa na hostine. Užite si to.“
Vyprevadil ich do vstupnej haly, kde školník Filch stál pri dverách, kontroloval mená podľa dlhého zoznamu a podozrievavo hľadel do každej tváre, aby sa nevykradol von niekto, kto nesmel.
„Zostávaš tu, Potter?“ zakričal Malfoy, ktorý stál v rade s neodmysliteľným Crabbom a Goylom. „Bojíš sa prejsť okolo dementorov?“
Harry ho ignoroval a osamelo odchádzal po mramorovom schodisku a prázdnych chodbách naspäť do Chrabromilskej veže.
„Heslo!“ prebrala sa z driemot Tučná pani.
„Fortuna major,“ apaticky odvetil Harry.
Portrét sa otvoril a Harry preliezol cez otvor do klubovne. Bola plná džavotajúcich prvákov a druhákov a zostalo tam aj niekoľko starších žiakov. Tí zrejme boli v Rokville už tak často, že sa im to zunovalo.
„Harry! Harry! Ahoj, Harry!“
Bol to druhák Colin Creevy, Harryho obdivovateľ. Nikdy si nenechal ujsť príležitosť, keď sa s ním mohol rozprávať.
„Nejdeš do Rokvillu, Harry? Prečo nie? Môžeš si teda sadnúť k nám, keď chceš, Harry!“ Colin nadšene pozrel na svojich kamarátov.
„Ech... nie, ďakujem, Colin,“ odmietol Harry. Vôbec nemal chuť tráviť deň v spoločnosti ľudí, čo budú nadšene civieť na jeho jazvu. „Musím ísť ešte do knižnice dorobiť si nejakú prácu.“