A tak mu nezostalo iné iba zabočiť doprava a zase prejsť cez portrét.
„Načo si ma teda budil?“ nevrlo za ním zavolala Tučná pani, keď odchádzal.
Harry zronený kráčal ku knižnici, ale na pol ceste si to rozmyslel. Nemal chuť pracovať. Otočil sa a ocitol sa zoči-voči Filchovi, ktorý zrejme práve vyprevadil posledných návštevníkov Rokvillu.
„Čo robíš?“ podozrievavo zavrčal školník.
„Nič,“ povedal Harry po pravde.
„Nič!“ vyprskol Filch a sánka sa mu nepríjemne triasla. „Tomu tak uverím! Zakrádaš sa tu sám... Prečo nie si v Rokville a nekupuješ smradľavé guľky, grgací prášok a svištiace červíky ako ostatní tvoji protivní kamaráti?“
Harry pokrčil plecami.
„Tak sa teda vráť do klubovne, kam patríš!“ odsekol Filch a gánil za Harrym, až kým sa mu nestratil z dohľadu.
No Harry sa nevrátil do klubovne. Vyšiel hore schodmi, uvažoval, že sa pôjde pozrieť do sovíarne za Hedvigou, a kráčal po dlhej chodbe, keď sa z jednej miestnosti ozval známy hlas: „Harry?“
Harry sa otočil, kto ho volá, a uvidel profesora Lupina, ako nazerá spoza dverí svojej pracovne.
„Čo robíš?“ spýtal sa Lupin, ale celkom iným tónom ako Filch. „Kde je Ron a Hermiona?“
„V Rokville,“ povedal Harry strojene nenúteným tónom.
„Aha,“ Lupin chvíľu hľadel na Harryho. „Poď ďalej. Práve som dostal zásielku. Prišiel mi hlbočník na našu ďalšiu hodinu.“
„Čo vám prišlo?“ nerozumel Harry.
Šiel za Lupinom do jeho pracovne. V kúte stála veľmi veľká nádrž s vodou. Nejaký odporne zelený tvor s malými ostrými rožkami si pritláčal tvár na sklo, robil grimasy a hýbal dlhými vretenovitými prstami.
„Vodný démon,“ povedal Lupin a zamyslene na hlbočníka hľadel. „Nemali by sme s ním mať veľké problémy, po kaproch už nie. Trik je v tom, že treba premôcť jeho zovretie. Všimni si jeho abnormálne dlhé prsty. Sú silné, ale veľmi krehké.“
Hlbočník vyceril zelené zuby a potom sa zahrabal do húštiny vodných rastlín v kúte.
„Dáš si čaj?“ ponúkol Harryho Lupin a hľadal kanvicu. „Práve som si ho chcel urobiť.“
„Dobre,“ rozpačito súhlasil Harry.
Lupin poklopal prútikom po kanvici a z hrdla odrazu vyletel kúdoľ pary.
„Sadni si,“ povedal Lupin a nadvihol vrchnák zaprášenej plechovky. „Žiaľ, mám iba vrecúškový, ale povedal by som, že ty máš čajových lístkov po krk, však?“
Harry pozrel naňho. Lupinovi sa zaiskrilo v očiach.
„Ako o tom viete?“ spýtal sa Harry.
„Profesorka McGonagallová mi povedala,“ odvetil Lupin a podal Harrymu naštrbenú šálku čaju. „Netrápiš sa preto, však nie?“
„Nie,“ odvetil Harry.
Na chvíľu uvažoval, že povie Lupinovi o psovi na Magnóliovom oblúku, ale napokon sa rozhodol nespomínať to. Nechcel, aby ho Lupin považoval za zbabelca, najmä keď si už aj tak pravdepodobne myslí, že by nezvládol prízrak.
Zrejme sa mu myšlienky čiastočne odzrkadlili aj na tvári, lebo Lupin sa spýtaclass="underline" „Trápi ťa niečo, Harry?“
„Nie,“ zaklamal. Odpil si trochu čaju a hľadel, ako sa mu hlbočník vyhráža päsťou. „Vlastne áno,“ povedal odrazu a odložil šálku na Lupinov stôl. „Pamätáte sa na ten deň, keď sme porazili prízrak?“
„Áno,“ pomaly odvetil Lupin.
„Prečo ste mi nedovolili postaviť sa proti nemu?“ spýtal sa Harry stručne.
Lupin nadvihol obočie.
„Myslel som si, že je to jasné, Harry,“ povedal prekvapene.
Harryho to zaskočilo, lebo očakával, že Lupin to poprie.
„Prečo?“ zopakoval.
„Nuž, predpokladal som, že keby sa prízrak postavil oproti tebe, vzal by na seba podobu lorda Voldemorta,“ odvetil Lupin a trochu sa mračil.
Harry hľadel naňho. Nielenže to bola tá posledná odpoveď, akú by čakal, ale Lupin nazval Voldemorta menom. Jediný, koho Harry doteraz počul nahlas vysloviť to meno (okrem seba), bol profesor Dumbledore.
„Očividne som sa mýlil,“ pokračoval Lupin a stále sa na Harryho mračil, „ale myslel som, že by to nebol dobrý nápad, keby sa Voldemort zjavil v zborovni. Predpokladám, že by všetci spanikárili.“
„Nemyslel som na Voldemorta,“ povedal Harry otvorene. „Ja... spomenul som si na dementorov.“
„Chápem,“ zamyslene povedal Lupin. „Nuž... to na mňa zapôsobilo.“ Pousmial sa, keď videl, aký je Harry prekvapený. „Prezrádza to, že najviac zo všetkého sa bojíš... strachu. Veľmi múdre, Harry.“
Harry nevedel, čo na to povedať, a tak si odpil z čaju.
„Takže ty si si myslel, že ťa nepovažujem za schopného bojovať s prízrakom?“ spýtal sa Lupin múdro.
„No... áno,“ priznal Harry. Odrazu bol oveľa spokojnejší. „Viete, pán profesor, tí dementori...“
Vyrušilo ho zaklopanie na dvere.
„Ďalej,“ zavolal Lupin.
Otvorili sa dvere a vošiel Snape. Niesol času, z ktorej sa trochu dymilo, a keď videl Harryho, zastal a prižmúril čierne oči.
„Á, Severus,“ usmieval sa Lupin. „Ďakujem, veľmi pekne ďakujem. Mohol by si mi to položiť na stôl?“
Snape postavil dymiacu času na stôl a hľadel to na Lupina, to na Harryho.
„Práve som Harrymu ukazoval hlbočníka,“ povedal Lupin prívetivo a ukazoval na nádrž.
„Úžasný,“ precedil Snape, ani naňho nepozrel. „Mal by si to hneď vypiť, Lupin.“
„Áno, áno, vypijem,“ povedal Lupin.
„Urobil som celý kotlík,“ pokračoval Snape. „Keby si potreboval viac.“
„Zrejme si vezmem trochu aj zajtra. Veľmi pekne ďakujem, Severus.“
„Nie je za čo,“ odvetil Snape, ale pohľad v jeho očiach sa Harrymu nepáčil. Vycúval z miestnosti bez úsmevu a ostražito.
Harry zvedavo hľadel na času. Lupin sa usmial.
„Profesor Snape bol taký dobrý a namiešal mi jeden elixír,“ povedal. „Ja som nikdy nebol odborník na elixíry a tento je mimoriadne zložitý.“ Zobral času a ovoňal ju. „Škoda, že cukor ničí jeho účinky,“ dodal, odpil si a striasol sa.
„Prečo...?“ začal Harry. Lupin pozrel naňho a odpovedal na nedokončenú otázku.
„Necítil som sa celkom vo svojej koži,“ povedal. „Jedine tento elixír mi pomáha. Mám šťastie, že tu pracujem s profesorom Snapom. Nie je veľa čarodejníkov, ktorí ho dokážu namiešať.“
Profesor Lupin si znova odpil a Harry mal bláznivé nutkanie vyraziť mu času z ruky.
„Profesor Snape sa veľmi zaujímal o čiernu mágiu,“ vyhŕkol.
„Vážne?“ povedal Lupin a tváril sa, akoby ho to až tak veľmi neprekvapovalo, a znovu sa napil elixíru.
„Niektorí ľudia sa domnievajú...“ Harry zaváhal, no potom sa ľahkomyseľne do toho pustil. „Niektorí ľudia majú dojem, že by urobil čokoľvek, aby dostal miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii.“
Lupin vypil času a urobil grimasu.
„Nechutné,“ povedal. „Nuž, Harry, radšej sa vrátim k práci. Uvidíme sa neskôr na hostine.“
„Pravdaže.“ Harry odložil šálku.
Z profesorovej prázdnej čaše sa ešte dymilo.
„Tu máš,“ povedal Ron. „Priniesli sme toľko, koľko sme vládali odniesť.“
Harrymu sa na kolená zosypala spŕška jasnofarebných cukríkov. Stmievalo sa a Ron s Hermionou práve prišli do klubovne, ružovolíci od studeného vetra, a vyzerali, akoby práve prežili niečo úžasné.
„Ďakujem,“ povedal Harry a zobral si balíček malých čiernych ostrých čertíkov. „Aký je Rokville? Kde ste boli?“
Podľa toho, čo mu rozprávali, boli všade. U Derviša a Bangeša, v obchode s čarodejníckymi potrebami, u Zonka v predajni zábavných potrieb, u Troch metiel na penivom horúcom ďatelinovom pive a na mnohých iných miestach.
„Tá pošta, Harry! Bolo tam asi dvesto sov a všetky sedeli na policiach s farebnými kódmi, mohol si si vybrať podľa toho, ako rýchlo chceš mať list doručený!“