„V Medových labkách majú nový druh fondánu, dávali z neho zadarmo chutnať, kúsok som priniesol, aha...“
„Myslíme, že sme videli ľudožravú obludu. Fakt. K Trom metlám chodieva všelikto...“
„Chceli sme ti priniesť ďatelinové pivo, človeka naozaj zohreje...“
„Čo si robil ty?“ úzkostlivo sa spýtala Hermiona. „Porobil si si nejaké úlohy?“
„Nie,“ povedal Harry. „Lupin ma pozval do svojej pracovne na čaj. A potom prišiel Snape...“
Porozprával im o dymiacej čaši. Ron si zabudol zatvoriť ústa.
„Lupin to vypil?“ zhíkol. „Čo sa zbláznil?“
Hermiona pozrela na hodinky.
„Poďme už radšej dole, o päť minút sa začína hostina...“ Ponáhľali sa k portrétu, pripojili sa k ostatným a stále diskutovali o Snapovi.
„Ale keby... veď viete,“ Hermiona stíšila hlas a nervózne sa obzerala, „keby sa naozaj pokúšal... otráviť Lupina... nerobil by to pred Harrym.“
„Áno, možno,“ povedal Harry už vo vstupnej hale, odkiaľ sa pobrali do Veľkej siene. Bola vyzdobená stovkami tekvíc so sviečkami vovnútri, kŕdľom poletujúcich živých netopierov a množstvom planúcich oranžových stúh, ktoré sa pomaly vlnili po búrkovom strope ako žiarivé vodné hady.
Jedlo bolo vynikajúce, ešte aj Hermiona s Ronom, ktorí sa do prasknutia napchali rokvillskými cukríkmi, si zo všetkého dali dupľu. Harry pokukoval na učiteľský stôl. Profesor Lupin sa zdal byť veselý a čulý ako vždy. Bol zabraný do živého rozhovoru s drobným profesorom Flitwickom, učiteľom čarovania. Harry prešiel pohľadom po celom stole až na miesto, kde sedel Snape. Namýšľa si to, alebo sa skutočne Snapove oči upierajú na Lupina častejšie, ako by bolo prirodzené?
Hostina sa skončila zábavou, o ktorú sa postarali rokfortskí duchovia. Vyskakovali zo stien a zo stolov a predvádzali akúsi krasoplavbu vzduchom. Chrabromilský duch Takmer bezhlavý Nick mal veľký úspech s ukážkou vlastnej sfušovanej popravy sťatím.
Bol to taký príjemný večer, že Harryho dobrú náladu nemohol pokaziť ani Malfoy, ktorý pri odchode zo siene ponad davy študentov zakričaclass="underline" „Dementori ťa pozdravujú, Potter!“
Harry, Ron a Hermiona šli za ostatnými Chrabromilčanmi zvyčajnou cestou do Chrabromilskej veže, ale keď prišli do chodby, ktorá sa končila portrétom Tučnej panej, zistili, že je upchatá študentmi.
„Prečo nikto nejde dnu?“ čudoval sa Ron.
Harry nakúkal ponad hlavy pred ním. Portrét bol zrejme zatvorený.
„Pustite ma, prosím,“ volal Percy a dôležito sa pretláčal pomedzi dav. „Kto to tam zdržiava? Nemohli ste predsa všetci zabudnúť heslo... dovolíte, ja som hlavný prefekt...“
A vtedy sa rozhostilo ticho, postupovalo spredu dozadu, akoby chodbou preletel studený závan. „Choďte niekto po profesora Dumbledora. Rýchlo!“
Hlavy sa otáčali, tí vzadu stáli na špičkách.
„Čo sa deje?“ spytovala sa Ginny, ktorá práve prišla.
O chvíľku sa už profesor Dumbledore ponáhľal k portrétu a Chrabromilčania sa tisli k sebe, aby mohol prejsť pomedzi nich. Harry, Ron a Hermiona podišli bližšie, aby videli, čo sa stalo.
„Prepána...“ Hermiona chytila Harryho za ruku.
Tučná pani zmizla zo svojho portrétu a plátno bolo tak strašne rozsekané, že z neho až na zem viseli pásy, ba po podlahe sa váľali aj celkom povytŕhané veľké kusy.
Dumbledore rýchlo pozrel na zničený obraz, otočil sa a vážne hľadel na profesorku McGonagallovú, Lupina a Snapa, ktorí sa ponáhľali k nemu.
„Musíme ju nájsť,“ povedal Dumbledore. „Pani profesorka,“ požiadal profesorku McGonagallovú, „choďte, prosím, hneď za pánom Filchom a povedzte mu, aby prehľadal všetky obrazy v hrade a našiel Tučnú paniu.“
„To by ste museli mať šťastie!“ ozval sa nejaký chichot.
Bol to duch Zloduch, ktorý sa pohojdával vo vzduchu nad študentmi a tváril sa natešene, ako vždy pri pohľade na nejakú škodu alebo niečie problémy.
„Ako to myslíš, Zloduch?“ pokojne sa spýtal Dumbledore a Zloduchov úškrn trochu vybledol. Dumbledorovi sa neopovážil posmievať. Namiesto toho prešiel na úlisný tón, ktorý však nebol o nič lepší ako jeho posmech.
„Hanbí sa, vaša vrchnosť. Nechce, aby ju niekto videl. Vyzerá hrozne. Zbadal som ju, keď bežala cez krajinku na štvrtom poschodí, pane, pomedzi stromy. Vykrikovala čosi hrozné,“ povedal veselo. „Chuderka,“ dodal nepresvedčivo.
„Nepovedala, kto to urobil?“ potichu sa spýtal Dumbledore.
„Ó, áno, pán profesor,“ odvetil Zloduch tónom, ako keby v náručí kolísal veľkú bombu. „Viete, veľmi sa nahneval, keď ho nevpustila dnu.“ Zloduch sa pretočil naopak a uškrnul sa na Dumbledora pomedzi vlastné nohy. „To je veru nepríjemná nátura ten Sirius Black.“
9
Strašná porážka
Profesor Dumbledore poslal všetkých Chrabromilčanov naspäť do Veľkej siene, kde sa k nim o desať minút pripojili všetci žiaci z Bifľomoru, Bystrohlavu a Slizolinu a tvárili sa zmätene.
„Učitelia a ja musíme dôkladne prehľadať hrad,“ oznámil im profesor Dumbledore, keď profesorka McGonagallová a profesor Flitwick zavreli všetky vchody do siene. „Obávam sa, že pre vašu vlastnú bezpečnosť budete musieť stráviť noc tu. Chcem, aby prefekti strážili vchody do siene a dozor odovzdávam hlavnému prefektovi a hlavnej prefektke. Akékoľvek narušenie mi treba okamžite hlásiť,“ dodal Percymu, ktorý bol navidomoči nesmierne hrdý a cítil sa dôležito.
Na odchode profesor Dumbledore ešte zastal a povedaclass="underline" „Ach, áno, budete potrebovať...“
Jediným ľahkým mávnutím ruky odsunul dlhé stoly do kútov a k stenám a po ďalšom mávnutí sa na dlážke zjavili stovky mäkkých a teplých fialových spacích vakov.
„Dobre sa vyspite,“ zaželal im profesor Dumbledore a zavrel za sebou dvere.
V sieni to okamžite začalo vzrušene šumieť, Chrabromilčania rozprávali ostatným, čo sa práve stalo.
„Všetci do spacích vakov!“ kričal Percy. „No tak! Ticho! O desať minút sa zhasína.“
„Poďme,“ povedal Ron Harrymu a Hermione, vzali si spacie vaky a odtiahli si ich do kúta.
„Myslíte, že Black je ešte stále v hrade?“ zašepkala Hermiona prestrašene.
„Dumbledore si očividne myslí, že by mohol byť,“ povedal Ron.
„Ešte šťastie, že si vybral práve dnešný večer,“ skonštatovala Hermiona po tom, čo oblečení vliezli do vakov a podopreli sa lakťami, aby sa mohli zhovárať, „ten jediný, keď sme neboli vo veži...“
„Zrejme na úteku stratil pojem o čase,“ povedal Ron. „Neuvedomil si, že je Halloween. Inak by bol vtrhol sem.“
Hermiona sa zachvela.
Všade okolo nich si všetci kládli tú istú otázku: „Ako sa dostal dnu?“
„Možno sa vie premiestňovať,“ povedal vedľa nich nejaký Bystrohlavčan. „Skrátka, len sa tak z čista jasna zjaviť.“
„Pravdepodobne sa zamaskoval,“ tvrdil piatak z Bifľomoru.
„Mohol sem vletieť,“ uvažoval Dean Thomas.
„Namojdušu, zrejme som jediná, kto sa obťažoval prečítať si Dejiny Rokfortu,“ povedala Hermiona Ronovi a Harrymu namrzene.
„Asi,“ potvrdil Ron. „A prečo si to myslíš?“
„Pretože by ste vedeli, že hrad je chránený nielen stenami,“ vysvetľovala Hermiona. „Je zabezpečený rôznymi čarami, aby sa sem nikto nemohol dostať potajomky. Sem sa nemôžeš jednoducho premiestniť. A chcela by som vidieť to maskovanie, čo by oklamalo dementorov. Strážia každučký vstup do areálu. Videli by ho, aj keby sem priletel. A Filch pozná všetky tajné chodby, všetky sú strážené...“
„Zhasíname!“ zakričal Percy. „Chcem, aby už všetci boli v spacích vakoch a ticho!“