Všetky sviečky naraz zhasli. Jediné svetlo teraz vychádzalo zo striebristých duchov, ktorí sa vznášali vo vzduchu a vážne sa zhovárali s prefektmi, a z čarovného stropu, posiateho hviezdami tak ako vonku nočná obloha. Navyše sa po celej sieni ozýval šepot a Harry mal z toho všetkého pocit, akoby spal niekde vonku, kde šumí ľahký vánok.
Každú hodinu chodil do siene nejaký učiteľ kontrolovať, či je všade pokoj. Okolo tretej ráno, keď už mnohí študenti konečne zaspali, prišiel profesor Dumbledore. Harry videl, že hľadá Percyho. Ten prechádzal pomedzi spacie vaky a upozorňoval študentov, aby sa nerozprávali. Keď sa Dumbledore k nemu blížil, Percy bol iba kúsok od Harryho, Rona a Hermiony, ktorí rýchlo predstierali, že spia.
„Našli ste nejaké stopy, pán profesor?“ spýtal sa Percy šeptom.
„Nie. Je tu všetko v poriadku?“
„Všetko je pod kontrolou, pane.“
„Dobre. Nemá zmysel teraz ich všetkých sťahovať. Našiel som dočasného strážcu pre chrabromilský portrét. Zajtra ich budeš môcť nasťahovať naspäť.“
„A Tučná pani, pán profesor?“
„Skrýva sa v mape Argyllshiru na druhom poschodí. Očividne odmietla vpustiť Blacka bez hesla, a tak zaútočil. Je stále veľmi rozrušená, ale keď sa upokojí, požiadam pána Filcha, aby ju zreštauroval.“
Harry počul, ako sa dvere siene znovu s vrzgotom otvorili a ozvali sa ďalšie kroky.
„Pán riaditeľ?“ Bol to Snape. Harry ležal celkom nehybne a napäto počúval. „Prehľadali sme celé tretie poschodie. Nie je tam. A Filch prešiel podzemie, ani tam nič nenašiel.“
„A čo Astronomická veža? Pracovňa profesorky Trelawneyovej? Soviareň?“
„Všetko prehľadané...“
„Výborne, Severus. Vlastne som ani nečakal, že tu Black ešte zostane.“
„Máte nejakú predstavu, ako sa mohol dostať dnu, pán profesor?“ spýtal sa Snape.
Harry si trochu nadvihol hlavu, ktorú mal položenú na ruke, aby lepšie počul aj druhým uchom.
„Množstvo, Severus, ale jedna je nepravdepodobnejšia ako druhá.“
Harry na štrbinku pootvoril oči a žmúril ta, kde stáli. Dumbledore mu bol otočený chrbtom, ale videl Percyho tvár, napätú od pozorností, a Snapov profil, ktorý sa mu zdal nahnevaný.
„Pamätáte sa na náš rozhovor, pán riaditeľ, pred začiatkom školského roka?“ spýtal sa Snape ledva otvárajúc ústa, akoby nechcel, aby ho počul Percy.
„Pamätám, Severus,“ povedal Dumbledore a v jeho hlase znelo varovanie.
„Zdá sa mi... takmer nemožné, aby... že by Black mohol vstúpiť do školy bez pomoci zvnútra. Vyjadril som svoje obavy, keď ste menovali...“
„Neverím, že by sa v tomto hrade našla jediná osoba, ktorá by pomohla Blackovi dostať sa dnu,“ povedal Dumbledore a svojím tónom dával jasne najavo, že téma je uzavretá, a tak Snape ani neodpovedal. „Musím ísť dolu za dementormi,“ povedal Dumbledore. „Sľúbil som, že ich budem informovať, keď skončíme hľadanie.“
„Nechceli pomôcť, pane?“ spýtal sa Percy.
„Ó, áno,“ chladne odvetil Dumbledore. „Ale pokiaľ som tu ja riaditeľom, prah tohoto hradu neprekročí ani jeden dementor.“
Percy sa tváril trochu zahanbene. Dumbledore odišiel zo siene rýchlo a potichu. Snape tam chvíľu stál, sledoval riaditeľa s výrazom hlbokej nenávisti na tvári a potom aj on odišiel.
Harry úkosom pozrel na Rona a Hermionu. Aj oni dvaja mali oči otvorené a zrkadlil sa v nich hviezdny strop.
„Čo to malo znamenať?“ naznačil ústami Ron.
V nasledujúcich dňoch sa v škole nerozprávalo o ničom inom len o Siriusovi Blackovi. Teórie o tom, ako sa do stal do hradu, boli čoraz bláznivejšie. Hannah Abbottová z Bifľomoru skoro celú herbológiu rozprávala tým, čo ju boli ochotní počúvať, že Black sa vie zmeniť na kvitnúci ker.
Potrhané plátno Tučnej panej zvesili zo steny a nahradili ho portrétom Sira Cadogana a jeho tučného sivého poníka. Nikto sa tomu veľmi netešil. Sir Cadogan väčšinou vyzýval všetkých na súboj a vo zvyšnom čase vymýšľal smiešne komplikované heslá, ktoré menil najmenej dva razy denne.
„Je to úplný šialenec,“ povedal Seamus Finnigan Percymu. „Nemohli by sme dostať niekoho iného?“
„Nikto z ostatných portrétov tú prácu nechcel vziať,“ povedal Percy. „Báli sa po tom, čo sa stalo Tučnej panej. Sir Cadogan bol jediný odvážny dobrovoľník.“
Sir Cadogan však Harryho trápil najmenej. Všetci teraz naňho dávali veľký pozor. Učitelia si vymýšľali zámienky, aby s ním chodili po chodbách, a Percy Weasley (zrejme na mamin príkaz, ako sa domnieval Harry) ho sledoval ako mimoriadne nafúkaný strážny pes. A všetko to korunovala profesorka McGonagallová, ktorá si zavolala Harryho do svojej pracovne a tvárila sa tak vážne, až bol Harry presvedčený, že isto niekto zomrel.
„Nemá zmysel to pred vami dlhšie skrývať, Potter,“ povedala veľmi vážnym hlasom. „Viem, že vás to možno bude šokovať, ale Sirius Black...“
„Ja viem, ide po mne,“ unavene dokončil Harry. „Počul som, ako to Ronov otec hovorí jeho mame. Pán Weasley pracuje na Ministerstve mágie.“
Zdalo sa, že profesorku McGonagallovú to celkom zaskočilo. Chvíľu na Harryho hľadela a potom povedala: „Á, rozumiem. Takže v tom prípade, Potter, iste pochopíte, že nepovažujem za vhodné, aby ste po večeroch trénovali metlobal. Vonku na ihrisku iba s členmi tímu ste vystavený, Potter...“
„Ale v sobotu máme prvý zápas!“ rozčúlil sa Harry. „Ja musím trénovať, pani profesorka!“
Profesorka McGonagallová uprene naňho hľadela. Harry vedel, že jej veľmi záleží na chrabromilskom tíme, veď, napokon, to ona ho navrhla za stíhača. Harry čakal so zatajeným dychom.
„Hmm...“ profesorka McGonagallová vstala a hľadela von oknom na metlobalové ihrisko, ktoré bolo v daždi ledva vidieť. „Och... samozrejme, že by som chcela, aby sme konečne pohár vyhrali my... ale, napriek tomu, Potter... bola by som spokojnejšia, keby tam bol nejaký učiteľ. Požiadam madam Hoochovú, aby dozerala na vaše tréningy.“
Ako sa blížil prvý metlobalový zápas, počasie sa stále zhoršovalo. Nezlomný chrabromilský tím však pod dozorom madam Hoochovej trénoval ešte usilovnejšie. Na poslednom tréningu pred sobotňajším stretnutím Oliver Wood oznámil svojmu tímu správu, ktorá ich nepotešila.
„Nehráme proti Slizolinu!“ povedal a tváril sa veľmi nahnevane. „Práve bol za mnou Flint. Namiesto toho hráme proti Bifľomoru.“
„Prečo?“ zborovo sa ozvali ostatní.
„Flint sa vyhovoril, že ich stíhač má ešte stále zranenú ruku,“ oznámil Wood a zlostne škrípal zubami. „Ale je jasné, prečo to robia. Nechcú hrať v takomto počasí. Myslia si, že by im to pokazilo šance...“
Celý deň lialo ako z konvy a fúkal silný vietor, a keď to Wood hovoril, v diaľke zahrmelo.
„Malfoy s tou rukou nič nemá!“ zlostne povedal Harry. „On to len predstiera!“
„Ja to viem, ale nemôžeme to dokázať,“ trpko odvetil Wood. „A všetky ťahy sme trénovali s perspektívou, že budeme hrať proti Slizolinu. Bifľomor má celkom iný štýl. Majú nového kapitána a stíhača – Cedrica Diggoryho...“
Angelina, Alicia a Kade sa zrazu zachichotali.
„Čo je?“ mračil sa Wood nad ich ľahkomyseľným správaním.
„To je ten vysoký, pekný, však?“ povedala Angelina.
„Silný a mlčanlivý,“ dodala Katie a zachichotali sa znova.
„Mlčí iba preto, lebo nevie zo seba dostať dve súvislé slová,“ netrpezlivo ich odbil Fred. „Neviem, čoho sa bojíš, Oliver, Bifľomor je hračka. Keď sme s nimi hrali naposledy, Harry chytil ohnivú strelu za päť minút, zabudol si?“
„Hrali sme za celkom iných podmienok!“ kričal Wood a od rozčúlenia vyvaľoval oči. „Teraz Diggory postavil veľmi silné krídla. A je to super stíhač! Bál som sa, že to tak budete brať. Nesmieme poľaviť. Musíme sa sústrediť. Slizolin sa pokúša vyviesť nás z rovnováhy. My musíme vyhrať!“