„Oliver, upokoj sa!“ povedal Fred a tváril sa trochu vyplašene. „Berieme Bifľomor veľmi vážne. Naozaj.“
Deň pred zápasom zavýjajúci vietor vrcholil a pršalo ešte silnejšie ako dovtedy. Na chodbách a v triedach bola taká tma, že museli zapáliť ďalšie fakle a lampáše. Slizolinské družstvo sa tváriloseli zapáliť ďalšie fakle a lampáše. Slizolinské družstvo sa tvárilo veľmi samoľúbo, najmä Malfoy.
„Ach, kebyže som na tom s rukou o trochu lepšie!“ vzdychal, keď za oknami zúril víchor.
Harry nemal v hlave miesta na iné starosti ako tie o zajtrajší zápas. Oliver Wood cez prestávky behal za ním a dával mu tipy. Keď prišiel po tretí raz, rozprával tak dlho, až si Harry zrazu uvedomil, že už desať minút mešká na obranu proti čiernej mágii, a rozbehol sa, pričom Wood ešte za ním kričaclass="underline" „Diggory má veľmi rýchlu obrátku, Harry, takže asi by si sa mal pokúsiť zovrieť ho...“
Harry prudko zastal pred učebňou obrany proti čiernej mágii, otvoril dvere a vbehol dnu.
„Prepáčte, že meškám, profesor Lupin, ale...“
Nebol to však profesor Lupin, kto naňho hľadel spoza učiteľského stola. Bol to Snape.
„Táto hodina sa začala pred desiatimi minútami, Potter, takže myslím, že Chrabromilu strhneme desať bodov. Sadnite si.“
No Harry sa ani nepohol.
„Kde je profesor Lupin?“ spýtal sa.
„Povedal, že sa dnes cíti veľmi zle a nemôže učiť,“ odvetil Snape s krivým úsmevom. „Myslím, že som vám prikázal, aby ste si sadli.“
No Harry sa nehýbal.
„Čo mu je?“
Snapove čierne oči sa zaligotali.
„Nie je to nič smrteľné,“ odvetil Snape a tváril sa, akoby si želal opak. „Ďalších päť bodov dolu a musím vás požiadať, aby ste si sadli, inak to bude päťdesiat.“
Harry pomaly kráčal na svoje miesto a posadil sa. Snape sa rozhliadol po triede.
„Ako som hovoril predtým, než nás Potter vyrušil, profesor Lupin nezanechal nijaký záznam o témach, ktoré ste zatiaľ prebrali...“
„Pán profesor, robili sme prízraky, červených pikulíkov, kappov a hlbočníkov,“ rýchlo zo seba vysypala Hermiona, „a práve sme mali začať...“
„Buďte ticho,“ chladne ju zahriakol Snape. „Nepýtal som si informácie. Iba som komentoval nedostatočnú organizáciu práce profesora Lupina.“
„Je to najlepší učiteľ obrany proti čiernej mágii, akého sme mali,“ obhajoval ho Dean Thomas odvážne a zvyšok triedy súhlasne zamumlal. Snape sa zatváril ešte hrozivejšie.
„Vás je ľahko uspokojiť. Lupin sotva kladie na vás veľké nároky – očakával by som už od prvákov, že si poradia s červenými pikulíkmi a hlbočníkmi. Dnes budeme preberať...“
Harry hľadel, ako profesor rýchlo listuje v učebnici až k celkom poslednej kapitole, hoci musel vedieť, že ju nepreberali.
„... vlkolakov,“ povedal Snape.
„Ale, pane,“ ozvala sa Hermiona, ktorá sa očividne nemohla zdržať, „vlkolakov ešte nemáme robiť, mali sme začať so svetlonosmi...“
„Slečna Grangerová,“ povedal Snape a z jeho hlasu zaznieval smrteľný pokoj, „mal som dojem, že túto hodinu učím ja, nie vy. A hovorím vám, aby ste si nalistovali stranu tristodeväťdesiatštyri.“ Znovu sa rozhliadol po triede. „Všetci! A hneď!“
Celá trieda si vymieňala zatrpknuté pohľady a s mrzutým hundraním si otvorili knihy.
„Kto z vás mi môže povedať, čím sa líši vlkolak od skutočného vlka?“ spýtal sa Snape.
Všetci sedeli bez pohnutia a mlčali, všetci okrem Hermiony, ktorej ruka tak ako inokedy vyletela nahor.
„Nikto?“ Snape Hermionu ignoroval. Znovu sa mu na tvári zjavil krivý úsmev. „Chcete mi povedať, že profesor Lupin vás nenaučil ani základný rozdiel medzi...“
„Povedali sme vám,“ ozvala sa odrazu Parvati, „že sme sa ešte nedostali k vlkolakom, sme len na...“
„Ticho!“ zavrčal Snape. „No toto. Nebol by som si pomyslel, že natrafím na tretiakov, čo nerozoznajú vlkolaka. Budem profesora Dumbledora informovať, ako veľmi zaostávate...“
„Pán profesor,“ povedala Hermiona, ktorá mala ruku stále zdvihnutú, „vlkolak sa odlišuje od skutočného vlka niekoľkými malými črtami. Ňufák vlkolaka...“
„Už po druhý raz ste prehovorili, keď ste nemali slovo, slečna Grangerová,“ chladne povedal Snape. „Strhávam Chrabromilu ďalších päť bodov za to neznesiteľné šplhúnstvo.“
Hermiona očervenela, stiahla ruku a hľadela na zem očami plnými sĺz. Všetci na Snapa zazerali, čo svedčilo o tom, ako veľmi ho nenávidia, pretože každý už aspoň raz nazval Hermionu šplhúnkou a Ron, ktorý ju tak nazýval najmenej dva razy týždenne, nahlas povedaclass="underline" „Položili ste nám otázku a ona vie odpovedať! Prečo sa teda pýtate, keď nechcete počuť odpoveď?“
Študenti okamžite vedeli, že zašiel priďaleko. Snape sa pomaly blížil k Ronovi a trieda zatajila dych.
„Weasley, máte trest,“ prehovoril Snape zamatovým hlasom a s tvárou kúsok od Ronovej. „A keď si niekedy znovu zmyslíte kritizovať môj spôsob učenia, veľmi to oľutujete.“
Do konca hodiny nikto ani nepípol. Z učebnice si vypisovali poznámky o vlkolakoch, zatiaľ čo Snape sa prechádzal pomedzi lavice a kontroloval, čo preberali s profesorom Lupinom.
„Veľmi slabo vysvetlené... Toto je nesprávne, kaprovia sa bežnejšie vyskytujú v Mongolsku... Za toto dal profesor Lupin osem z desiatich bodov? Ja by som nedal ani tri.“
Keď zazvonilo, Snape ich zdržal. „Každý napíše písomnú prácu o spoznávaní a zneškodňovaní vlkolaka. Bude to na dva zvitky pergamenu a do pondelka rána. Je načase, aby túto triedu niekto vzal do rúk. Weasley, vy zostaňte, určím vám trest.“
Harry a Hermiona vyšli z triedy s ostatnými, chvíľu počkali, kým zájdu dosť ďaleko, aby ich Snape nepočul, a potom začali naňho nadávať.
„Snape sa takto nesprával k nijakému učiteľovi obrany proti čiernej mágii, aj keď to miesto chcel,“ povedal Harry Hermione. „Prečo je taký zaujatý voči Lupinovi? Myslíš, že pre ten prízrak?“
„Ja neviem,“ zamyslene odvetila Hermiona. „Len dúfam, že profesor Lupin sa čo najskôr uzdraví.“
Ron ich o päť minút dobehol a zúril.
„Viete, čo ten...“ nazval Snapa slovom, pri ktorom Hermiona pohoršene zhíkla Ron! „odo mňa chce? Musím vydrhnúť toaletné misy v nemocničnom krídle. Bez čarovania!“ Sťažka dýchal a päste mal zaťaté. „Prečo sa ten Black neukryl v Snapovej pracovni? Mohol s ním skoncovať namiesto nás!“
Harry sa na druhý deň ráno zobudil mimoriadne zavčasu, tak skoro, že ešte bola tma. Chvíľu si myslel, že ho zobudil hukot vetra. Potom na šiji pocítil studený závan a prudko sa posadil – vedľa neho sa vznášal duch Zloduch a silno mu fúkal do ucha.
„Prečo to robíš?“ zlostil sa Harry.
Zloduch nadul líca, silno fúkol, odletel z izby a škrekotavo sa smial.
Harry nahmatal budík a pozrel naň. Bolo pol piatej. Preklínajúc Zloducha pretočil sa a pokúšal sa znovu zaspať, ale teraz, keď už bol hore, bolo veľmi ťažké nevšímať si burácanie hromu nad hlavou, nárazy vetra do múrov hradu a vzdialené vŕzganie stromov v Zakázanom lese. O pár hodín bude na metlobalovom ihrisku zápasiť s víchrom. Napokon sa vzdal nádeje, že si ešte pospí, vstal, obliekol sa, zobral svoj Nimbus 2000 a potichu vyšiel zo spálne.
Keď Harry otvoril dvere, čosi sa mu obtrelo o nohu. Zohol sa a stihol chytiť Krivolaba za koniec huňatého chvosta a vyvliecť ho von.
„Vieš, že mal tuším Ron pravdu?“ podozrievavo povedal Krivolabovi. „Všade tu je plno myší, choď naháňať tie. Choď,“ a nohou ho postrčil k točitému schodisku. „Daj Prašivcovi pokoj.“