V klubovni búrka lomozila ešte väčšmi. Harry vedel, že zápas nezrušia, metlobalové zápasy sa neodvolávali pre také maličkosti, ako sú búrky. Napriek tomu sa ho zmocňovali obavy. Wood mu na chodbe ukázal Cedrica Diggoryho. Diggory bol piatak a oveľa väčší ako Harry. Stíhači zvyčajne bývali ľahkí a rýchli, ale Diggoryho váha bude v takomto počasí výhodou, lebo ho nebude natoľko odfukovať z potrebného smeru.
Harry zabíjal hodiny do svitania pri kozube a občas vstával a striehol, aby sa Krivolab zase potajomky nepustil hore schodmi k chlapčenským spálňam. Nakoniec si pomyslel, že už by mohli byť raňajky, a tak zamieril k portrétovému priechodu.
„Stoj a bojuj, ty prašivý pes!“ skríkol Sir Cadogan.
„Och, buď ticho,“ zazíval Harry. Trochu ožil pri veľkej miske ovsenej kaše, a kým sa pustil do hrianky, zjavil sa aj zvyšok jeho tímu.
„Bude to ťažké,“ prehovoril Wood, ktorý nejedol nič.
„Prestaň sa znervózňovať, Oliver,“ upokojovala ho Alicia, „nám trochu dažďa neprekáža.“
Lenže to bolo oveľa viac ako trocha dažďa. Metlobal bol však taký populárny, že celá škola sa vybrala na zápas ako zvyčajne, i keď k metlobalovému ihrisku bežali s hlavami sklonenými oproti zúrivému vetru, ktorý im vytrhával dáždniky z rúk. Tesne pred vstupom do šatne Harry zbadal Malfoya, Crabba a Goyla. Smiali sa a ukazovali si naňho spod velikánskeho dáždnika. Družstvo sa prezlieklo do šarlátových habitov a hráči čakali na Woodov zvyčajný povzbudzujúci prejav pred zápasom, no nedočkali sa. Wood sa niekoľkokrát pokúšal prehovoriť, ale iba čudne preglgol, potom beznádejne pokrútil hlavou a kývol im, aby šli za ním.
Vietor bol taký silný, že keď vyšli na ihrisko, tackali sa zboka nabok. Ak ich aj ostatní povzbudzovali, v dunení hromov to nebolo počuť. Dážď šľahal Harrymu do okuliarov. Ako prepána uvidí ohnivú strelu?
Bifľomorčania prichádzali z opačnej strany ihriska v kanárikovožltých habitoch. Kapitáni podišli k sebe a podali si ruky, Diggory sa usmial na Wooda, ale Wood vyzeral, akoby mal zaseknutú čeľusť, a iba prikývol. Harry videl na ústach madam Hoochovej, že zavelila: „Vysadnúť na metly.“
Vytiahol pravú nohu z blata, až to začvachtalo, a prehodil si ju cez Nimbus 2000. Madam Hoochová si priložila k perám píšťalku, ozval sa vzdialený prenikavý hvizd a vyrazili.
Harry stúpal rýchlo, ale jeho Nimbus sa trochu skrúcal vo vetre. Držal ho tak pevne, ako mohol, a otáčal sa, prižmurujúc oči pred dažďom.
O päť minút bol Harry premočený do nitky a skrehnutý a ledva videl svojich spoluhráčov, o drobnej ohnivej strele ani nehovoriac. Lietal hore-dole po ihrisku popri rozmazaných červených a žltých škvrnách a vôbec netušil, čo robia ostatní hráči. Vo vetre nepočul ani komentár. Diváci boli skrytí pod množstvom plášťov a potrhaných dáždnikov. Dva razy Harryho len-len že nezhodila dorážačka, lebo pre dážď, ktorý mu šľahal do okuliarov, vôbec nevidel, že sa blíži.
Stratil pojem o čase. Čoraz ťažšie udržiaval metlu rovno. Obloha tmavla, ako keby sa noc rozhodla prísť skôr. Dva razy Harry takmer vrazil do iného hráča, ani nevediac, či to bol spoluhráč, alebo súper, lebo všetci boli už takí mokrí a dážď bol taký hustý, že ich nemohol rozoznať.
Keď sa po prvý raz zablyslo, ozvala sa píšťalka madam Hoochovej a Harry cez hustú dažďovú clonu rozpoznal Wooda, ako mu ukazuje na zem. Celý tím plesol do blata.
„Žiadal som time-out!“ reval Wood na svojich hráčov. „Poďte sem, tuto pod...“
Schúlili sa pod veľký dáždnik na okraji ihriska. Harry si zložil okuliare a náhlivo si ich utieral do habitu.
„Aký je stav?“
„Vedieme o päťdesiat bodov,“ oznámil Wood, „ale ak nechytíme ohnivú strelu čo najskôr, budeme hrať až do úplnej noci.“
„S týmto nemám šancu,“ zúfalo povedal Harry, mávajúc okuliarmi.
V tej chvíli sa mu pri pleci vynorila Hermiona, držala si nad hlavou plášť a nepochopiteľne sa usmievala.
„Mám nápad, Harry! Daj mi tie okuliare, rýchlo!“
Podal jej ich a Hermiona poklopkala po nich prútikom a povedala: „Impervius!“
„Tu máš,“ vrátila ich Harrymu. „Odpudzujú vodu.“
Wood sa tváril, akoby sa chcel na ňu vrhnúť a pobozkať ju.
„Úžasná!“ zavolal za ňou zachrípnutým hlasom, keď sa stratila v dave. „Dobre, panstvo, ideme na to!“
Hermionino kúzlo pomohlo. Harry bol síce stále skrehnutý, mokrý ako ešte nikdy v živote, ale aspoň videl. Odhodlane hnal metlu cez rozbúrené povetrie, jastril na všetky strany, či neuvidí ohnivú strelu, vyhýbal sa dorážačke, vyhýbal sa Diggorymu, ktorý sa hnal opačným smerom...
Znovu zahrmelo a okamžite nasledoval ďalší rozvetvený blesk. Začínalo to byť čoraz nebezpečnejšie. Harry potreboval rýchlo získať ohnivú strelu...
Otočil sa a chcel zamieriť zase naspäť k stredu ihriska, ale v tej chvíli ďalší záblesk osvetlil tribúny a Harry uvidel čosi, čo ho celkom odpútalo – siluetu obrovského chlpatého čierneho psa, jasne sa črtajúcu na pozadí oblohy, ako nehybne stojí na najvyššom prázdnom rade.
Skrehnuté ruky sa mu pošmykli na rukoväti metly a Nimbus trochu klesol. Harry potriasol hlavou, aby si odhodil z čela premočenú ofinu, a znovu pozrel na tribúnu. Pes zmizol.
„Harry!“ ozval sa Woodov zmučený výkrik z chrabromilskej bránky. „Harry, za tebou!“
Harry sa prudko obzrel. Cedric Diggory sa rútil nahor a v daždi medzi nimi sa trepotal malý zlatý fliačik...
Harry sa vyľakane prilepil telom k metle a prudko letel k ohnivej strele.
„Poď!“ vrčal na Nimbus a dážď mu bičoval tvár. „Rýchlejšie!“
Stalo sa však čosi čudné. Štadión obklopilo strašidelné ticho. Hoci bol vietor rovnako silný, zabudol hučať. Akoby niekto vypol zvuk, ako keby Harry odrazu ohluchol. Čo sa to deje?
A vtedy jeho vnútro zaplavil desivo známy chlad a uvedomil si, že na ihrisku pod ním sa niečo hýbe...
Harry mimovoľne odtrhol pohľad od ohnivej strely a pozrel dole.
Pod ním stála najmenej stovka dementorov a skryté tváre mali obrátené k nemu. Mal pocit, akoby mu v hrudi stúpala ľadová voda a trhala vnútornosti. A vtedy to počul znova... niekto kričal, strašne kričal kdesi v jeho hlave... nejaká žena...
„Nie Harryho, nie Harryho, prosím, nie Harryho!“
„Odstúp, ty hlupaňa... odstúp, hneď...“
„Nie Harryho, prosím nie, vezmi si mňa, zabi namiesto neho mňa...“
Otupujúca rozvírená biela hmla napínala Harryho mozog... Čo to robí? Prečo lieta? Musí jej pomôcť... lebo umrie... Zabijú ju...
A zrazu v tej ľadovej hmle padal a padal.
„Nie Harryho! Prosím... zľutuj sa... zľutuj sa...“
Prenikavý hlas sa smial, žena kričala a viac Harry o sebe nevedel.
„Ešte šťastie, že bola zem taká mäkká.“
„Myslel som si, že je načisto mŕtvy.“
„A nerozbili sa mu ani okuliare.“
Harry počul šepkajúce hlasy, ale ničomu nerozumel. Nevedel, kde je, ani ako sa tam dostal, ani čo robil predtým. Vedel len, že ho bolí každý kúsok tela, akoby ho niekto zbil.
„Nič strašnejšie som v živote nevidela.“
Strašnejšie... najstrašnejšia vec... čierne postavy v kapucniach... chlad... krik...
Harry zrazu otvoril oči. Ležal v nemocničnom krídle. Okolo jeho postele stálo chrabromilské družstvo, od hlavy až po päty zamazané od blata. Boli tam aj Ron a Hermiona a vyzerali, akoby práve vyliezli z bazéna.
„Harry!“ oslovil ho Fred, ktorý bol pod vrstvou blata mimoriadne bledý. „Ako sa cítiš?“