Zrazu akoby sa Harryho pamäť rýchlo pretáčala naspäť. Blesk... Bes... ohnivá strela... a dementori...
„Čo sa stalo?“ povedal a tak prudko sa posadil, až všetci zhíkli.
„Spadol si,“ vysvetľoval Fred. „Muselo to byť takých pätnásť metrov.“
„Mysleli sme, že si mŕtvy,“ povedala Alicia a celá sa striasla.
Hermiona potichučky vzlykla. Oči mala celkom červené.
„Ale čo zápas? Čo sa stalo?“ spytoval sa Harry. „Bude sa opakovať?“
Nikto nehovoril nič. Tá strašná pravda udrela Harryho ako kameň.
„Hádam sme neprehrali?“
„Diggory chytil strelu,“ povedal George. „Tesne po tom, ako si spadol. Nevedel, čo sa stalo. Keď sa obzrel a videl ťa na zemi, pokúsil sa to odvolať. Žiadal opakovanie zápasu. Lenže vyhrali spravodlivo... ešte aj Wood to uznal.“
„Kde je Wood?“ Harry si odrazu uvedomil, že tam nie je.
„Ešte v sprche,“ povedal Fred. „Myslíme si, že sa pokúša utopiť.“
Harry si sklonil tvár na kolená a ruky si zaboril do vlasov. Fred ho chytil za plecia a drsne ním zatriasol.
„No tak, Harry, nikdy predtým ti strela neunikla.“
„Raz sa muselo stať, že ju nechytíš,“ povedal George.
„Ešte nie je koniec,“ vyhlásil Fred. „Prehrali sme o sto bodov, však? Takže ak Bifľomor prehrá s Bystrohlavom a my porazíme Bystrohlav a Slizolin...“
„Bifľomor by musel prehrať aspoň o dvesto bodov,“ počítal George.
„Áno, ale ak porazia Bystrohlav...“
„V nijakom prípade. Bystrohlav je priveľmi dobrý. No ak Slizolin prehrá s Bifľomorom...“
„Všetko to závisí od počtu bodov... sto bodov tak či onak...“
Harry tam ležal a nevravel nič. Prehrali... po prvý raz prehral metlobalový zápas...
Po desiatich minútach prišla madam Pomfreyová a požiadala tím, aby nechali Harryho na pokoji.
„Prídeme za tebou neskôr,“ sľúbil mu Fred. „Nezožieraj sa, Harry, stále si najlepší stíhač, akého sme kedy v Chrabromile mali.“
Hráči odišli a zostal po nich blatový chodníček. Madam Pomfreyová za nimi zavrela dvere a tvárila sa veľmi pohoršene. Ron a Hermiona podišli bližšie k Harryho posteli.
„Dumbledore bol hrozne nahnevaný,“ povedala Hermiona roztraseným hlasom. „Nikdy som ho takého nevidela. Keď si padal, vybehol na ihrisko, kývol prútikom a prv než si spadol na zem, ťa nejako spomalil. Potom otočil prútik proti dementorom. Vystrelil na nich čosi strieborné. Okamžite odišli zo štadióna... Zúril, že prišli na ihrisko. Počuli sme ho...“
„Potom ťa prečaroval na nosidlá,“ pokračoval Ron. „A šiel do školy a nosidlá sa vznášali vedľa neho. Všetci si mysleli, že si...“
Hlas mu zlyhal, ale Harry si to sotva všímal. Myslel na to, čo s ním spravili dementori... na ten kričiaci hlas. Zdvihol k priateľom pohľad a videl, že Ron a Hermiona naňho hľadia tak vystrašene, že sa rýchlo usiloval zvrtnúť rozhovor na niečo vecné.
„Zobral niekto môj Nimbus?“
Ron a Hermiona pozreli na seba.
„Ehm...“
„Čo je?“ Harry pozrel najprv na jedného, potom na druhého.
„Nuž... keď si spadol, odfúklo ho,“ povedala Hermiona váhavo.
„A?“
„A narazil... narazil... och, Harry... narazil do Zúrivej vŕby.“
Harrym až tak myklo. Zúrivá vŕba bola veľmi násilnícky strom, ktorý osamote stál uprostred školského areálu.
„A?“ spýtal sa, ale desil sa odpovede.
„Veď poznáš Zúrivú vŕbu,“ povedal Ron. „Nepáči sa jej, keď do nej niečo narazí.“
„Profesor Flitwick Nimbus doniesol krátko predtým, čo si sa prebral,“ povedala Hermiona celkom potichučky.
Pomaly sa zohla, zdvihla vrece pri svojich nohách, prevrátila ho a vysypala na posteľ zo desať kúskov rozštiepeného dreva a vetvičiek – to bolo všetko, čo zostalo z Harryho vernej, napokon porazenej metly.
10
Záškodnícka mapa
Madam Pomfreyová trvala na tom, že si Harryho nechá v nemocničnom krídle do konca víkendu. Nenamietal, ani sa nesťažoval, ale nedovolil jej vyhodiť zvyšky rozbitého Nimbusu 2000. Vedel, že je to hlúposť, vedel, že Nimbus sa už nedá opraviť, ale nemohol si pomôcť, mal pocit, akoby stratil jedného z najlepších priateľov.
Neustále mal návštevy, všetci sa usilovali rozveseliť ho. Hagrid mu poslal kyticu žltých ucholakových kvetov pripomínajúcich kapustičky a Ginny Weasleyová, celá červená, prišla s pozdravnou kartou vlastnej výroby, ktorá tak škrekľavo spievala, až ju Harry musel privrieť pod misu s ovocím. Chrabromilský tím ho navštívil znovu v nedeľu ráno, tentoraz sprevádzaný Woodom, ktorý pohrebným hlasom Harryho ubezpečoval, že ho ani najmenej neobviňuje. Ron a Hermiona odišli od Harryho postele až večer. Nikto však ani slovami, ani ničím iným náladu Harrymu nezlepšil, pretože všetci vedeli iba polovicu z toho, čo ho trápi.
Nikomu nepovedal o Besovi, ani Ronovi a Hermione, lebo vedel, že Ron by sa splašil a Hermiona by sa mu posmievala. Faktom však zostalo, že teraz sa mu už zjavil druhý raz a zakaždým nasledovala takmer osudná nehoda – najprv ho skoro prešiel Rytiersky autobus a druhý raz spadol vo veľkej výške z metly. Bude ho Bes takto prenasledovať, až kým naozaj neumrie? Bude sa až do konca života obzerať, či neuvidí tú beštiu?
A potom dementori. Harrymu bolo zle a cítil sa ponížený zakaždým, len čo na nich pomyslel. Všetci hovorili, že dementori sú hrozní, ale nikto iný nezamdlieval, keď boli nablízku. Nikto iný nepočul ozvenu kriku svojich umierajúcich rodičov.
Lebo Harry už teraz vedel, komu patrí ten kričiaci hlas. V hlave mu zaznievali tie slová, počul ich znova a znova, keď v noci ležal v nemocničnom krídle a nespal a hľadel na pásy mesačného svetla na strope. Keď sa k nemu priblížili dementori, počul matkin krik v posledných chvíľach jej života, jej pokus ochrániť ho pred lordom Voldemortom a smiech lorda Voldemorta predtým, ako ju zabil... Harry chvíľami driemal, ponáral sa do snov plných lepkavých hnijúcich rúk a zdesených prosieb, prudko sa zobúdzal a v duchu počul matkin hlas.
Preňho to bola úľava, keď sa v pondelok vrátil do hlučného a rušného prostredia hlavnej budovy školy, kde bol nútený myslieť na iné veci, aj keď musel znášať posmech Draca Malfoya. Malfoy bol priam bez seba od radosti nad porážkou Chrabromilu. Konečne si zložil obväzy a funkčnosť oboch rúk oslávil tým, že temperamentne predvádzal Harryho pád z metly. Najbližšiu hodinu elixírov zase napodobňoval dementorov. Ron to napokon nevydržal a hodil doňho veľké mazľavé krokodílie srdce, ktoré ho zasiahlo priamo do tváre, za čo Snape strhol Chrabromilu päťdesiat bodov.
„Ak Snape bude znovu zastupovať na obrane proti čiernej mágii, pôjdem na blic,“ vyhlásil Ron, keď sa po obede uberali k Lupinovej triede. „Pozri, kto je vnútri, Hermiona.“
Hermiona nakukla za dvere.
„Je to okej!“
Profesor Lupin zase pracoval. Skutočne vyzeral ako po chorobe. Starý habit na ňom visel ešte väčšmi a pod očami mal čierne kruhy, no napriek tomu sa na triedu usmieval, a keď sa usadili, nasledoval ohňostroj ponôs na Snapovo správanie sa počas Lupinovej choroby.
„To nie je fér, veď iba zastupoval, tak prečo nám dával úlohu?“
„Nevieme o vlkolakoch nič...“
„... dva zvitky pergamenu!“
„Povedali ste profesorovi Snapovi, že sme ich ešte nebrali?“ spýtal sa Lupin a trochu sa mračil.
Znovu prepukol hurhaj.
„Áno, ale tvrdil, že sme veľmi pozadu...“
„... nepočúval nás...“
„... dva zvitky pergamenu!“
Profesor Lupin sa len usmieval nad ich rozhorčením.
„Nebojte sa. Porozprávam sa s profesorom Snapom. Tú prácu nemusíte robiť.“
„Och, nie,“ sklamane vzdychla Hermiona. „Ja som ju už dokončila.“