Mali veľmi príjemnú hodinu. Profesor Lupin priniesol sklenenú skrinku so svetlonosom, malým jednonohým tvorom, ktorý vyzeral krehko a neškodne, akoby bol stvorený z kúdolov dymu.
„Láka pocestných do močiarov,“ vysvetľoval profesor Lupin, keď si robili poznámky. „Vidíte ten lampáš, čo mu visí z ruky? Skacká popredu, ľudia idú za svetlom... a potom...“
Svetlonos za sklom strašne zamľaskal.
Po zvonení si všetci pozbierali veci a zamierili k dverám, Harry medzi nimi, ale...
„Počkaj, Harry,“ zavolal za ním Lupin. „Chcem sa s tebou rozprávať.“
Harry sa otočil a videl, že profesor Lupin prikrýva svetlonosovu skrinku plátnom.
„Počul som o zápase,“ povedal Lupin, znovu sa otočil k stolu a ukladal si knihy do aktovky, „a je mi ľúto tvojej metly. Je šanca opraviť ju?“
„Nie,“ odvetil Harry. „Vŕba ju rozlámala na kúsky.“
Lupin si vzdychol.
„Zúrivú vŕbu zasadili v tom istom roku, ako som prišiel na Rokfort. Decká sa hrávali tak, že sa usilovali dostať sa k nej čo najbližšie a dotknúť sa jej. Nakoniec jeden chlapec, Davey Gudgeon, skoro prišiel o oko a zakázali nám približovať sa k nej. Nijaká metla by oproti nej nemala šancu.“
„Počuli ste aj o dementoroch?“ ledva zo seba dostal Harry.
Lupin rýchlo pozrel naňho.
„Áno, počul. Myslím, že profesor Dumbledore ešte nikdy nebol taký nahnevaný. V poslednom čase boli čoraz nepokojnejší... zlostili sa, že ich nepustil do areálu... predpokladám, že oni zapríčinili tvoj pád.“
„Áno,“ povedal Harry. Váhal, ale nutkavá otázka mu nakoniec sama vyletela z úst prv, ako tomu stihol zabrániť. „Prečo? Prečo na mňa tak pôsobia? Som len...?“
„To so slabosťou nemá nič spoločné,“ povedal profesor Lupin rázne, ako keby čítal Harryho myšlienky. „Dementori na teba vplývajú horšie ako na ostatných preto, lebo v tvojej minulosti sú hrôzy, ktoré ostatní neprežili.“
Do triedy dopadol lúč zimného slnka a osvetľoval Lupinove sivé vlasy a vrásky na jeho mladej tvári.
„Dementori patria k najodpornejším tvorom, aké chodia po tejto zemi. Zamorujú tie najtemnejšie, najšpinavšie miesta, vyžívajú sa v úpadku a zúfalstve, vyciciavajú pokoj, nádej a šťastie z ovzdušia okolo seba. Ešte aj muklovia cítia ich prítomnosť, hoci ich nevidia. Keď sa dostaneš do dementorovej bezprostrednej blízkosti, všetky tvoje dobré pocity, všetky šťastné spomienky z teba vysaje. A ak sa mu to podarí, bude ťa vyciciavať tak dlho, kým sa z teba nestane rovnaký tvor ako on – bez duše, zlý. Nezostane ti nič, iba najhoršie zážitky z tvojho života. A niečo také hrozné, ako sa stalo tebe, Harry, by hocikomu stačilo na to, aby spadol z metly. Nemáš sa za čo hanbiť.“
„Keď sa ku mne priblížia...“ Harry upieral pohľad na Lupinov stôl a hrdlo mal stiahnuté, „počujem Voldemorta vraždiť moju mamu.“
Lupin náhle pohol rukou, akoby chcel chytiť Harryho za plece, ale rozmyslel si to. Chvíľu bolo ticho, potom...
„Prečo museli prísť na ten zápas?“ s trpkosťou sa spýtal Harry.
„Začínajú byť hladní,“ vážne povedal Lupin a zavrel kufrík, až to cvaklo. „Dumbledore ich nechce pustiť do školy, takže ich zásoby ľudských obetí vyschli... myslím, že nemohli odolať tomu veľkému davu okolo metlobalového ihriska. Všetko to vzrušenie... vyburcované emócie... to je ich predstava o hostine.“
„Azkaban musí byť hrozný,“ potichu povedal Harry. Lupin zachmúrene prikývol.
„Pevnosť sa nachádza na malom ostrove uprostred šíreho mora, ale na to, aby im väzni neunikli, netreba múry a vodu, lebo všetci sú tam uväznení v duši, nie sú schopní jedinej radostnej myšlienky. Väčšina z nich sa za pár týždňov zblázni.“
„Ale Sirius Black im unikol,“ pomaly povedal Harry. „Dostal sa preč...“
Lupinov kufrík sa zošmykol zo stola a profesor sa musel rýchlo zohnúť, aby ho zachytil.
„Áno,“ povedal, keď sa vystrel. „Black musel nájsť spôsob, ako im čeliť. Neveril by som, že je to možné... Ak je čarodejník pridlho v spoločnosti dementorov, vysajú z neho aj čarodejnícku moc...“
„Vy ste toho dementora vo vlaku donútili odísť,“ povedal odrazu Harry.
„Je istý spôsob obrany, ktorý človek môže použiť,“ povedal Lupin. „Lenže vo vlaku bol iba jeden dementor. Čím viac ich je, tým ťažšie sa odoláva.“
„Aký spôsob?“ ihneď zareagoval Harry. „Môžete ma ho naučiť?“
„Nepredstieram, že som odborník na boj s dementormi, Harry... práve naopak...“
„Lenže ak dementori prídu na ďalší metlobalový zápas, musím vedieť, ako sa im brániť...“
Lupin pozrel do Harryho rozhodnej tváre, zaváhal a potom povedaclass="underline" „Tak dobre. Pokúsim sa ti pomôcť. Ale, žiaľ, bude to musieť počkať až do ďalšieho polroka. Pred prázdninami mám veľa práce. Vybral som si na chorobu veľmi nevhodné obdobie.“
Po sľube profesora Lupina, že ho naučí čeliť dementorom, pomyslenie, že už možno nikdy nezačuje svoju matku umierať, a skutočnosť, že Bystrohlav na konci novembra porazil Bifľomor v metlobale, Harrymu rozhodne zlepšili náladu. Chrabromil teda ešte nevypadol z hry, hoci si už nemohli dovoliť prehrať ďalší zápas. Woodovi sa vrátila jeho šialená posadnutosť a nútil svoj tím tvrdo trénovať aj v mrazivom decembrovom mrholení. Harry v areáli školy nevidel ani stopy po dementoroch. Zdalo sa, že Dumbledorov hnev ich drží na postoch pri vchodoch.
Dva týždne pred koncom polroka sa obloha zrazu vyjasnila na perleťovobielu a zablatený školský dvor sa jedného rána zaligotal inovaťou. V hrade vládla predvianočná atmosféra. Učiteľ čarovania profesor Flitwick už vyzdobil svoju triedu trblietavými svetielkami a ukázalo sa, že sú to vlastne skutočné poletujúce víly. Študenti sa spokojne bavili o plánoch na prázdniny. Ron i Hermiona sa rozhodli zostať na Rokforte a hoci Ron tvrdil, že on zostáva preto, lebo by nevydržal dva týždne s Percym, a Hermiona sa vraj nezaobíde bez tunajšej knižnice, Harry sa nenechal oklamať – zostávali preto, aby mu robili spoločnosť, a on im bol za to veľmi vďačný.
V posledný víkend pred koncom prvého polroka na radosť všetkých okrem Harryho vyhlásili ďalší výlet do Rokvillu.
„Môžeme si tam vybaviť všetky vianočné nákupy!“ tešila sa Hermiona. „Mama s ockom sa určite potešia zubným mentolkám z Medových labiek.“
Harry sa zmieril s tým, že bude jediným tretiakom, čo zostane v hrade, požičal si od Wooda knižku Akú metlu si vybrať a rozhodol sa, že strávi deň čítaním o rôznych typoch metiel. Na tréningoch jazdil na jednej zo školských, starobylej Svištiacej hviezde, ktorá bola veľmi pomalá a nadhadzovala. Rozhodne potreboval novú metlu.
V sobotu ráno, keď sa išlo na výlet do Rokvillu, Harry sa rozlúčil s Ronom a Hermionou, zababušenými do šálov a plášťov, otočil sa a po mramorovom schodisku zamieril naspäť do Chrabromilskej veže. Vonku začalo snežiť a hrad bol celkom tichý.
„Pss, Harry!“
Harry, ktorý bol práve v polovici chodby na treťom poschodí, sa otočil a videl, že George a Fred vykúkajú spoza sochy hrbatej Jednookej čarodejnice.
„Čo tu robíte? Ako to, že ste nešli do Rokvillu?
„Kým pôjdeme, chceli sme ti trochu zlepšiť predsviatočnú náladu,“ povedal Fred a tajnostkársky žmurkol. „Poď sem...“
Kývol hlavou na prázdnu triedu vľavo od jednookej sochy. Harry vošiel za Fredom a Georgeom dnu. George potichu zavrel dvere, potom sa otočil a rozžiarený pozrel na Harryho.
„Máme pre teba predčasný vianočný darček, Harry.“
Fred širokým gestom čosi vytiahol spod plášťa a položil to na lavicu. Bol to veľký, štvorcový, veľmi ošúchaný a nepopísaný kus pergamenu. Harry mal podozrenie, že je to ďalší z Fredových a Georgeových žartov, preto nespúšťal z pergamenu oči.