„Čo to má byť?“
„Toto, Harry, je tajomstvo nášho úspechu,“ povedal George a s láskou pergamen pohladkal.
„Trhá nám to srdce, keď ti ju dávame,“ vzdychal Fred, „ale včera večer sme sa rozhodli, že ty ju potrebuješ väčšmi ako my.“
„A okrem toho, aj tak ju už poznáme naspamäť,“ povedal George. „Odovzdávame ju tebe. My ju už nepotrebujeme.“
„A načo mi je kus starého pergamenu?“ spytoval sa Harry.
„Kus starého pergamenu?!“ povedal Fred, zavrel oči a urobil grimasu, akoby ho Harry na smrť urazil. „Vysvetli mu, George.“
„Keď sme boli v prvom ročníku, Harry, mladí, bezstarostní a nevinní...“
Harry sa zasmial. Pochyboval, že Fred a George niekedy boli nevinní.
„... no skrátka, nevinnejší ako teraz... dostali sme sa do problémov s Filchom.“
„Odpálili sme na chodbe hnojovú bombu a jeho to ktovie prečo rozčúlilo...“
„Takže nás nahnal do svojej kancelárie a vyhrážal sa nám ako zvyčajne...“
„... že budeme po škole...“
„... že nás vylejú zo školy...“
„... nijako sme tomu nemohli zabrániť... skrátka, Všimli sme si jednu zásuvku v jeho skrinkách s označením Skonfiškované a veľmi nebezpečné.“
„Len mi nehovorte...“ začal Harry a uškŕňal sa.
„Ty na našom mieste čo by si urobil?“ poznamenal Fred. „George odpálil ďalšiu hnojovú bombu na odpútanie pozornosti, ja som rýchlo otvoril zásuvku a schmatol som toto.“
„Vieš, vlastne to nie je až také zlé, ako sa zdá,“ povedal George. „Myslíme si, že Filch ani nezistil, ako to funguje. Pravdepodobne však tušil, čo to je, inak by to nebol skonfiškoval.“
„A vy viete, ako to funguje?“
„Ó, áno,“ uškŕňal sa Fred. „Táto malá krásavica nás naučila viac ako všetci učitelia v tejto škole.“
„Hráte to na mňa,“ povedal Harry a nedôverčivo hľadel na starý obdratý pergamen.
„Myslíš?“ usmial sa George.
Vytiahol svoj čarodejnícky prútik, zľahka sa dotkol pergamenu a povedaclass="underline" „Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré.“
Od miesta, ktorého sa dotkol Georgeov prútik, sa po papieri ako pavučina okamžite začali rozliezať tenké atramentové čiary. Navzájom sa spájali, križovali, rozvetvovali do všetkých kútov pergamenu a v hornej časti sa začali rozvíjať veľké zelené, ozdobne povykrúcané slová:
Páni Námesačník, Červochvost, Tichošľap a Paroháč
Dodávatelia pomôcok pre čarovné darebáctva s hrdosťou predstavujú
ZÁŠKODNÍCKU MAPU
Na mape boli podrobne zakreslené všetky zákutia rokfortského hradu a jeho dvora. Skutočne pozoruhodné však boli malé pohyblivé atramentové bodky a pri každej drobučkým písmom napísané meno. Ohromený Harry sa naklonil nad mapu. Bodka s menom v ľavom hornom rohu ukazovala, že profesor Dumbledore sa prechádza vo svojej pracovni, školníkova mačka pani Norrisová sa zakrádala po druhom poschodí a duch Zloduch práve lietal po Sieni slávy. A keď Harry skúmal pohľadom známe chodby, všimol si ešte niečo.
Na mape boli zakreslené aj také, do ktorých nikdy nevstúpil. A zdalo sa, že mnohé z nich vedú do...
„... rovno do Rokvillu,“ povedal Fred a prstom prechádzal po jednej z nich. „Celkove ich je sedem, Filch vie o týchto štyroch,“ ukázal mu, „ale sme si istí, že o týchto vieme iba my dvaja. S tou za zrkadlom na štvrtom poschodí sa nenamáhaj. Do vlaňajšej zimy sme ju používali, ale zrútila sa, je celkom zablokovaná. Predpokladáme, že túto nikdy nikto nepoužil, lebo rovno nad vchodom je zasadená Zúrivá vŕba. Ale táto tu vedie rovno do pivnice u Medových labiek. Použili sme ju veľa ráz. A ako si si možno všimol, vchod je za touto miestnosťou, cez hrb tej Jednookej ježibaby.“
„Námesačník, Červochvost, Tichošľap a Paroháč,“ vzdychol si George a pohladkal nápis na mape. „Za čo všetko im ďakujeme.“
„Vznešení to muži, neúnavne pracovali, aby pomohli novej generácii narušiteľov zákona,“ slávnostne povedal Fred.
„Dobre,“ rázne ho prerušil George, „nezabudni ju po použití zotrieť...“
„Lebo inak ju môže prečítať hocikto,“ varoval ho Fred.
„Len na ňu znova poklop a povedz: ‚Darebáctvo sa podarilo!‘ A všetko z nej zmizne.“
„Tak teda, Harry, si ešte taký mladý,“ Fred dokonale napodobnil Percyho, „správaj sa slušne.“
„Uvidíme sa v Medových labkách,“ povedal George a žmurkol.
A vyšli z učebne spokojne sa vyškierajúc.
Harry tam stál a zízal na čarovnú mapu. Hľadel, ako drobná bodka s menovkou pani Norrisová zabočila doľava a zastala, zrejme aby oňuchala niečo na podlahe. Ak Filch naozaj nevie... nemusel by vôbec prechádzať okolo dementorov...
No už keď tam tak stál a zaplavovalo ho vzrušenie, vynorilo sa mu v pamäti čosi, čo raz povedal pán Weasley.
Nikdy never ničomu, čo vie samo myslieť, ak nevidíš, kde to má mozog.
Táto mapa patrila k tým nebezpečným čarovným predmetom, pred ktorými varoval pán Weasley... pomôcka pre čarovné darebáctva... ale napokon, uvažoval Harry, veď on ju chce použiť len na to, aby sa dostal do Rokvillu, nie na to, aby niečo ukradol alebo niekoho prepadol... a Fred s Georgeom ju používali roky a nestalo sa nič hrozné...
Harry prstom prechádzal po tajnej chodbe do Medových labiek.
Potom odrazu, akoby na nejaký rozkaz, zvinul mapu, strčil si ju do habitu a ponáhľal sa k dverám učebne. Kúsok ich pootvoril. Na chodbe nebolo nikoho. Veľmi opatrne vyšiel z miestnosti a zašiel za sochu Jednookej čarodejnice.
Čo má urobiť? Znovu vytiahol mapu a prekvapene hľadel na novú atramentovú postavičku označenú Harry Potter. Postavička stála presne tam, kde teraz stál skutočný Harry, asi v polovici chodby na treťom poschodí. Harry pozorne hľadel na mapu. Atramentová postavička klopkala po bosorke miniatúrnym prútikom. Harry rýchlo vytiahol skutočný prútik a poklopkal po soche. Nič sa nestalo. Znovu pozrel na mapu. Z úst postavičky vyšla malá bublinka, v ktorej bolo napísané „Dissendium.“
„Dissendium!“ zašepkal Harry a znovu poklopkal po kamennej bosorke.
V hrbe sochy sa ihneď zjavil otvor, dostatočný, aby cezeň preliezla dosť chudá osoba. Harry rýchlo pozrel na obe strany chodby, znovu zastrčil mapu do habitu a hlavou napred vliezol do otvoru.
Dosť veľký kus sa šmýkal po akomsi kamennom sklze a potom pristál na studenej vlhkej zemi. Vstal a obzeral sa. Bola tam tma ako vo vreci. Vytrčil prútik, zamumlaclass="underline" „Lumos!“ a videl, že je vo veľmi úzkej a nízkej podzemnej chodbe. Vytiahol mapu, poklopkal po nej končekom prútika a povedaclass="underline" „Darebáctvo sa podarilo!“ Pergamen bol zrazu prázdny. Starostlivo ho poskladal, zastrčil si ho pod habit a s tlčúcim srdcom, nadšený a trochu vystrašený vykročil.
Chodba sa stáčala a zahýbala ako nora nejakého obrovského králika. Harry sa ponáhľal, občas sa potkýnal na nerovnom podklade a držal prútik pred sebou.
Trvalo to večnosť, ale poháňala ho myšlienka na Medové labky. Zdalo sa mu, že prešla aj hodina, keď chodba začala stúpať. Zadychčaný Harry zrýchlil, tvár mu horela a na nohy mu bolo veľmi zima. O desať minút prišiel k akýmsi ošúchaným kamenným schodom, ktorým nebolo vidieť konca. Harry začal po nich vystupovať a usiloval sa nenarobiť pritom nijaký hluk.
Sto schodov, dvesto schodov, už sa v počítaní aj poplietol, radšej si dával pozor pod nohy... Potom nečakane narazil hlavou do niečoho tvrdého.