V tom okamihu mali Ron i Hermiona ruky na Harryho hlave a tlačili ho pod stôl. Plný ďatelinového piva sa Harry krčil pod stolom, tisol si k sebe prázdny korbeľ a hľadel, ako sa nohy učiteľov a ministra blížia k baru, zastali, potom sa otočili a zamierili rovno k nemu.
Kdesi nad ním Hermiona zašepkala: „Mobiliarbus!“
Vianočný stromček vedľa stola sa nadvihol kúsok nad zem, preplachtil vzduchom a ticho pristál rovno pred ich stolom, aby ich zakryl. Harry pomedzi husté spodné vetvičky videl, ako sa štyri stoličky pri susednom stole odsunuli, a potom počul stony a vzdychy, keď si učitelia a minister sadali.
Vzápätí ta priklopkal ďalší pár nôh v ligotavých tyrkysových topánkach na vysokom podpätku a počul ženský hlas.
„Jedna malá fialková voda...“
„To bude pre mňa,“ povedala profesorka McGonagallová.
„Štyri pinty varenej medoviny...“
„Sem, Rosmerta,“ prihlásil sa Hagrid.
„Čerešňový sirup a sóda s ľadom a dáždničkom...“
„Uhm!“ zahmkal profesor Flitwick a oblizol si pery. „Váš bude teda ten ríbezľový rum, pán minister.“
„Ďakujem, Rosmerta, moja milá,“ povedal Fudge.
„Som rád, že vás zase vidím. Nedáte si aj vy s nami? Poďte, prisadnite si k nám...“
„Ďakujem veľmi pekne, pán minister.“
Harry hľadel, ako ligotavé topánky odklopkali a zase priklopkali. Srdce mu bilo až v hrdle. Prečo mu nezišlo na um, že je to posledný víkend v tomto polroku aj pre učiteľov? Ako dlho tu budú sedieť? Ak sa chce vrátiť do školy ešte dnes večer, potrebuje čas, aby sa stihol odkradnúť do Medových labiek... Hermione pod stolom nervózne mykalo nohou.
„Čo vás priviedlo do týchto končín, pán minister?“ spýtala sa madam Rosmerta.
Harry videl, ako sa dolná časť tučného ministrovho tela miesi na stoličke, akoby sa obzeral, či ho niekto potajomky nepočúva. Potom potichu odpovedaclass="underline" „Čo iné, moja drahá, ako Sirius Black? Predpokladám, že ste počuli, čo sa v škole prihodilo na Halloween?“
„Doniesli sa mi chýry,“ priznala madam Rosmerta.
„Povedali ste to celej krčme, Hagrid?“ rozčuľovala sa profesorka McGonagallová.
„Myslíte si, že Black je stále niekde tu, pán minister?“ šepkala madam Rosmerta.
„Som si tým istý,“ stručne odvetil Fudge.
„Viete, že dementori dva razy prehľadali celú dedinu?“ povedala madam Rosmerta trochu nervózne. „Odstrašili mi všetkých zákazníkov... Pre obchody je to veľmi zlé, pán minister.“
„Rosmerta, moja milá, ja ich nemám o nič radšej než vy,“ povedal Fudge celý nesvoj. „Nevyhnutné opatrenie... nešťastné, ale tak to už je... Práve som sa s niekoľkými stretol. Zlostia sa na Dumbledora, lebo ich nechce vpustiť do areálu školy.“
„Podľa mňa tam nemajú čo hľadať,“ energicky vyhlásila profesorka McGonagallová. „Ako by sme mohli učiť v takom ovzduší hrôzy?“
„Tak! Tak!“ zapišťal drobný profesor Flitwick, ktorému nohy viseli kúsok nad zemou.
„No aj tak,“ namietal Fudge, „sú tu, aby vás všetkých ochránili pred niečím oveľa horším... Všetci vieme, čoho je Black schopný...“
„Viete, stále tomu nemôžem uveriť,“ zamyslene povedala madam Rosmerta. „Zo všetkých ľudí, čo prešli na Temnú stranu, by som to o Siriusovi Blackovi predpokladala najmenej... viete, pamätám si ho ešte ako chlapca z Rokfortu. Keby ste ma vtedy presviedčali, čo sa z neho vykľuje, povedala by som, že ste vypili priveľa medoviny.“
„A to neviete ešte ani polovicu, Rosmerta,“ zamračene hovoril Fudge. „O jeho najhoršom čine sa na verejnosti nevie.“
„Najhoršom?“ začudovala sa madam Rosmerta a na hlase jej bolo poznať, že je zvedavá. „Chcete povedať horšom ako to, že zavraždil všetkých tých chudákov?“
„Veru áno,“ odvetil Fudge.
„To je neuveriteľné. Čo by mohlo byť ešte horšie?“
„Hovoríte, že si ho pamätáte ešte z Rokfortu, Rosmerta,“ potichu hovorila profesorka McGonagallová. „Pamätáte sa aj na jeho najlepšieho priateľa?“
„Prirodzene,“ zasmiala sa madam Rosmerta. „Nikdy som nevidela jedného bez druhého. Koľko ráz tu len boli... och, toľko som sa na nich nasmiala. To bola dvojica – Sirius Black a James Potter!“
Harrymu vypadol korbeľ, až to buchlo. Ron ho kopol.
„Presne tak,“ potvrdila profesorka McGonagallová. „Black a Potter. Vodcovia malej bandy. Obaja, samozrejme, veľmi bystrí – vlastne výnimočne bystrí... no myslím, že sme odvtedy nemali na škole takých výtržníkov...“
„Ja neviem,“ zasmial sa Hagrid. „Fred a George Weasleyovci by im mohli konkurovať.“
„Človek by si myslel, že Black a Potter sú bratia!“ pripojil sa profesor Flitwick. „Nerozluční!“
„Pravdaže boli nerozluční,“ povedal Fudge. „Potter veril Blackovi viac ako ostatným priateľom. Ani keď skončili školu, sa nič nezmenilo. Black bol Potterovi za svedka, keď si bral Lily. A šiel aj Harrymu za krstného otca. Harry to, pravdaže, netuší. Viete si predstaviť, ako by ho to trápilo.“
„Lebo sa ukázalo, že Black je spojencom Veď-Viete-Koho?“ zašepkala madam Rosmerta.
„Ešte horšie, moja milá...“ Fudge stíšil hlas a pokračoval celkom potichučky. „Málo ľudí tuší, že Potterovci vedeli, že Veď-Viete-Kto ide po nich. Dumbledore, ktorý, pravdaže, neúnavne pracoval proti Veď-Viete-Komu, mal niekoľko užitočných špiónov. Jeden z nich mu dal tip a on okamžite Potterovcov vystríhal. Poradil im, aby sa skryli. Pravdaže, pred Veď-Viete-Kým nie je ľahké sa skryť. Dumbledore im povedal, že najlepšie je Kúzlo spoľahlivosti.“
„Ako to funguje?“ spýtala sa madam Rosmerta, ktorá až zadržiavala dych od zvedavosti. Profesor Flitwick si odkašlal.
„Je to mimoriadne zložité kúzlo,“ hovoril piskľavo. „Jeho súčasťou je magické ukrytie nejakého tajomstva do jedinej živej bytosti. Informácia je skrytá v tej vybranej osobe, teda v strážcovi tajomstva, a odvtedy ju nemožno nájsť, ak sa len, pravdaže, strážca tajomstva nerozhodne ju odhaliť. Pokiaľ by strážca tajomstva odmietal prehovoriť, Veď-Viete-Kto by mohol roky prehľadávať dedinu, kde by sa Lily s Jamesom zdržiavali, a nikdy by ich nenašiel, ani keby mal nos pritisnutý na okno ich obývačky.“
„Takže Black bol strážcom tajomstva Potterovcov?“ šepkala madam Rosmerta.
„Prirodzene,“ prikývla profesorka McGonagallová. „James Potter tvrdil Dumbledorovi, že Black radšej zomrie, než by povedal, kde sú, a že aj Black sám má v pláne sa skryť... ale Dumbledore o tom pochyboval. Pamätám sa, že sa sám ponúkol, že bude strážcom ich tajomstva.“
„Podozrieval Blacka?“ zhíkla madam Rosmerta.
„Bol si istý, že niekto veľmi blízky Potterovcom informuje Veď-Viete-Koho o ich pohybe,“ vysvetľovala profesorka McGonagallová chmúrne. „V skutočnosti mal už istý čas podozrenie, že niekto na našej strane zradil a odovzdáva Veď-Viete-Komu veľa informácií.“
„Ale James Potter trval na tom, že využije Blacka?“
„Áno,“ sťažka si vzdychol Fudge. „A potom, ani nie o týždeň od vykonania Kúzla spoľahlivosti...“
„Black ich zradil?“ zašepkala madam Rosmerta.
„Zradil. Už mal dosť tej dvojitej úlohy, bol pripravený otvorene prejaviť podporu Veď-Viete-Komu a zdá sa, že si to naplánoval na chvíľu smrti Potterovcov. Ale ako všetci vieme, Veď-Viete-Kto našiel premožiteľa v malom Harrym Potterovi. Prišiel o silu a strašne zoslabnutý utiekol. A Black sa tým ocitol vo veľmi nepríjemnom postavení. Jeho pán padol práve vtedy, keď on odhalil svoju pravú tvár ako zradca. Nemal na výber, iba útek...“
„Špinavý, odporný prevracač kabátov!“ zvolal Hagrid tak hlasno, že polovica baru stíchla.