„Psst!“ zahriakla ho profesorka McGonagallová.
„Stretol som ho!“ zavrčal Hagrid. „Ja som bol fakticky posledný, kto ho videl tesne predtým, jako zabil tých ľudí. To ja som zachránil Harryho z Lilinho a Jamesovho domu po ich smrti. Vytiahol som ho z trosiek, chúďatko malé, fakt. Na čele mal tú veľkú ranu, rodičov mŕtvych... a tu sa zjaví Sirius Black na tej lietajúcej motorke, čo na nej furt jazdil. Šmária, šak mi ani nenapadlo, čo tam robí. Jako som mohol vedieť, že bol strážcom tajomstva Lily a Jamesa Potterovcov? Reku práve sa dozvedel o útoku Veď-Viete-Koho a prišiel sa pozrieť, čo by mohol spraviť. Pánečku, bol biely jako stena a triasol sa. A viete, čo som ja urobil? UTEŠOVAL SOM TOHO VRAHA A ZRADCU!“ reval Hagrid.
„Hagrid, prosím vás!“ zaúpela profesorka McGonagallová. „Hovorte tichšie.“
„Jako som mal vedieť, že sa netrápi pre Lily a Jamesa? Šmária, jemu išlo o Veď-Viete-Koho. A potom hovorí: ‚Daj mi Harryho, Hagrid, som jeho krstný otec, postarám sa oňho...‘ Ha! Lenže ja som mal príkaz od Dumbledora a povedal som Blackovi nie, Dumbledore povedal, že Harryho treba dať tete a strýkovi. Black protestoval, ale šak nakoniec sa podrobil. Povedal mi, nech si vezmem tú jeho motorku a Harryho odveziem. Reku, ja už ju nebudem potrebovať, povedal mi.
Šmária, mal som vedieť, že sa deje čosik podozrivé. Miloval tú motorku, tak prečo by mi ju dával? Jak to, že už hu nebude potrebovať? Fakticky bolo ľahké ho odhaliť. Dumbledore vedel, že bol strážcom tajomstva Potterovcov. Black vedel, že musí tej noci ujsť, vedel, že o pár hodín má ministerstvo za pätami.
Ale čo keby som mu bol Harryho dal? Stavím sa, že by ho bol niekde nad morom sotil z tej motorky. Syna najlepšieho priateľa! Lebo šak vieme, že keď nejaký čarodejník prejde na Temnú stranu, na nikom a na ničom mu už nezáleží...“
Po Hagridovom rozprávaní nasledovalo dlhé ticho. Potom madam Rosmerta s istým uspokojením povedala: „Ale nepodarilo sa mu zmiznúť, však? Ministerstvo mágie ho hneď na druhý deň dolapilo.“
„Keby sme to boli radšej my,“ s trpkosťou povedal Fudge. „Nenašli sme ho my, ale malý Peter Pettigrew – ďalší z Potterových kamarátov. Nepochybne šialený od žiaľu a s vedomím, že Black bol strážcom tajomstva Potterovcov, šiel hľadať Blacka sám.“
„Pettigrew... ten malý tučný chlapec, čo sa vždy ťahal za nimi na Rokforte?“ spytovala sa madam Rosmerta.
„Zbožňoval Blacka a Pottera,“ povedala profesorka McGonagallová. „Pokiaľ ide o talent, nikdy sa s nimi nemohol porovnávať. Často som k nemu bola dosť ostrá. Viete si predstaviť, ako teraz... ako ľutujem...“ hovorila to, ako keby zrazu dostala nádchu.
„No tak, Minerva,“ láskavo sa jej prihováral Fudge. „Pettigrew zomrel hrdinskou smrťou. Svedkovia – muklovia, pravdaže, neskôr sme im vymazali spomienky – nám povedali, ako Pettigrew zaútočil na Blacka. Vraj vzlykaclass="underline" ‚Lily a James! Sirius, ako si mohol!‘ a vtedy vytiahol prútik, no Black bol rýchlejší. Rozmetal Pettigrewa na kúsky...“
Profesorka McGonagallová sa vysmrkala a zastretým hlasom povedala: „Hlúpy chlapec... blázonko... v dueloch bol vždy beznádejne slabý... mal to nechať na ministerstvo...“
„Namojdušu, keby som sa bol dostal k Blackovi prv jako malý Pettigrew, nebabral by som sa s prútikmi, bol by som ho roztrhol na dva kusy,“ zahučal Hagrid.
„Neviete, o čom hovoríte, Hagrid,“ povedal Fudge prísne. „Nikto okrem školených zásahových čarodejníkov z Oddielu presadzovania čarodejníckeho práva by nemal šancu proti Blackovi, keby sa dostal do úzkych. V tom čase som bol námestníkom ministra pre odbor čarodejníckych katastrof a po tom, čo Black zavraždil všetkých tých ľudí, som bol medzi prvými na mieste činu. Nikdy na to nezabudnem. Doteraz sa mi o tom občas sníva. Kráter v strede ulice, taký hlboký, že prasklo kanalizačné potrubie. Všade telá, muklovia kričali. A Black tam stál a smial sa a pred ním to, čo zostalo z Pettigrewa... kopa zakrvaveného šatstva a pár... pár kúskov...“
Fudge zrazu zmĺkol. Ozvalo sa smrkanie piatich nosov.
„Nuž tak je to, Rosmerta,“ povedal chrapľavo Fudge. „Blacka odviedlo dvadsať členov Oddielu presadzovania čarodejníckeho práva a Pettigrew dostal in memoriam Merlinov rad prvého stupňa, ktorý, myslím si, bol istou útechou pre chuderku jeho matku. A odvtedy bol Black v Azkabane.“
Madam Rosmerta si zhlboka vzdychla.
„Je to pravda, že zošalel, pán minister?“
„Bol by som rád, keby som to mohol povedať,“ pomaly odvetil Fudge. „Som presvedčený, že porážka jeho pána ho na istý čas vykoľajila. Vražda Pettigrewa a všetkých tých muklov bola nezmyselne krutým činom zúfalca, ktorý sa ocitol v úzkych. Áno, stretol som sa s Blackom pri poslednej inšpekcii v Azkabane. Viete, väčšina väzňov tam len sedí a v tme si niečo mrmlú, všetci sú ako bez zmyslov... ale šokovalo ma, ako normálne pôsobil Black. Rozprával sa so mnou celkom rozumne. Bol som z toho nervózny. Človeku by sa zdalo, že sa iba nudí, celkom pokojne sa ma spýtal, či som už dočítal noviny, že mu chýba lúštenie krížoviek. Áno, ohromilo ma, ako málo naňho zrejme pôsobia dementori – a on bol pritom jeden z najprísnejšie strážených azkabanských väzňov. Vo dne v noci mal za dverami dementorov.“
„Ale, čo myslíte, prečo utiekol?“ spytovala sa madam Rosmerta. „Hádam sa len nechce znovu pridať k Veď-Viete-Komu, pán minister?“
„Opovažujem sa povedať, že to je jeho... eh... konečný plán,“ vyhýbavo odvetil Fudge. „Len dúfam, že Blacka chytíme prv. Musím povedať, že Veď-Viete-Kto osamelý a bez priateľov je jedna vec... ale keď sa mu vráti najoddanejší sluha... až ma striasa pri pomyslení, ako rýchlo by zase povstal...“
Ozvalo sa cinknutie skla o stôl. Niekto odložil pohár. „Kornelius, ak chcete stihnúť večeru s riaditeľom, už by sme sa radšej mali vrátiť na hrad,“ povedala profesorka McGonagallová.
Páry nôh pod Harryho nosom postupne opäť prebrali na seba ťarchu tiel svojich majiteľov, mihli sa pred ním okraje plášťov a ligotavé vysoké topánky madam Rosmerty zmizli za barovým pultom. Dvere u Troch metiel sa znova otvorili, vovalil sa dnu ďalší kúdol snehu a učitelia odišli. „Harry?“
Tváre Rona a Hermiony sa sklonili pod stôl. Obaja civeli naňho a nenachádzali slov.
11
Blesk
Harry ani poriadne nevedel, ako sa dostal naspäť do pivnice v Medových labkách, a cez tunel sa vrátil do hradu. Vedel iba to, že spiatočná cesta mu ubehla ako voda, a sotva si všímal, čo robí, lebo v hlave mu stále znel rozhovor, ktorý práve vypočul.
Prečo mu to nikdy nikto nepovedal? Dumbledore, Hagrid, pán Weasley, Kornelius Fudge... prečo nikdy nikto nespomenul, že Harryho rodičia zomreli preto, lebo ich zradil najlepší priateľ?
Ron a Hermiona počas celej večere Harryho nervózne sledovali a neodvažovali sa spomenúť čo len slovkom, čo vypočuli, lebo Percy sedel blízko nich. Keď vyšli do preplnenej klubovne, zistili, že Fred s Georgeom v záchvate radosti nad koncom polroka nastražili niekoľko hnojových bômb. Harry, ktorý nechcel, aby sa ho Fred s Georgeom vypytovali, či sa mu podarilo dostať sa do Rokvillu, alebo nie, sa potichu odkradol do prázdnej spálne a zamieril rovno k svojej skrinke. Odtisol knihy nabok a rýchlo našiel, čo hľadal – v koži viazaný album s fotografiami, ktorý mu dal Hagrid pred dvoma rokmi, plný čarodejných fotografií jeho mamy a otca. Sadol si na posteľ, zatiahol závesy okolo seba a začal prevracať listy, hľadať, až kým...
Zastal pri svadobnej fotografii svojich rodičov. Otec mu kýval a usmieval sa a neposlušné čierne vlasy, ktoré Harry zdedil po ňom, mu odstávali na všetky strany. Mama žiarila šťastím a držala sa otca pod pazuchu. A toto... to musí byť on. Ich svedok... Harry o ňom nikdy predtým nepremýšľal.