„Hagrid, čo sa stalo?“ zdesene sa spytovala Hermiona.
Harry zbadal na stole otvorený list s úradnou hlavičkou.
„Čo je to, Hagrid?“
Hagridove vzlyky sa znásobili, ale potisol list Harrymu, ten ho vzal a nahlas čítaclass="underline"
Vážený pán Hagrid, v súvislosti s vyšetrovaním útoku hipogrifa na študenta počas Vašej hodiny, prijali sme ubezpečenie profesora Dumbledora, že Vy nenesiete zodpovednosť za tento poľutovaniahodný incident.
„Tak je to v poriadku, Hagrid!“ vydýchol si Ron a potľapkal Hagrida po pleci. Ale Hagrid neprestal vzlykať a gestom svojej obrovskej ruky naznačil Harrymu, aby čítal ďalej.
Musíme však vyjadriť znepokojenie nad dotyčným hipogrifom. Rozhodli sme sa podporiť oficiálnu sťažnosť pána Luciusa Malfoya, a preto túto záležitosť postúpime Výboru pre likvidáciu nebezpečných tvorov.
Pojednávanie sa bude konať 20. apríla a žiadame Vás, aby ste sa Vy a Váš hipogrif dostavili k tomuto dátumu do sídla výboru v Londýne. Dovtedy musí byť hipogrif uviazaný a izolovaný.
S pozdravom...
A nasledovali podpisy členov správnej rady školy.
„Och. Ale veď si hovoril, že Hrdozobec nie je zlý hipogrif, Hagrid. Stavím sa, že sa z toho dostane...“
„Šmária, ty nepoznáš tie obludy vo Výbore pre likvidáciu nebezpečných tvorov!“ zadúšal sa Hagrid a utieral si oči do rukáva. „Tí kašlú na zaujímavé tvory!“ Zrazu sa z kúta Hagridovej chalupy ozval akýsi zvuk, načo sa Harry, Ron a Hermiona zvrtli. Hipogrif Hrdozobec ležal v kúte a hlasno prežúval čosi, z čoho na dlážku vytekala krv.
„Šak som ho nemohol nechať uviazaného tam vonku, na tej zime a v snehu!“ jachtal Hagrid. „Celkom samého! A na Vianoce.“
Harry, Ron a Hermiona si vymenili pohľady. Nikdy sa nezhodovali s Hagridom v názore na to, čo on nazýval „zaujímavé tvory“, a ostatní ľudia „desivé príšery“. Na druhej strane, Hrdozobec nevyzeral ktovieako zlovestne. Vlastne podľa Hagridových noriem bol celkom milý.
„Budeš si musieť pripraviť solídnu obhajobu, Hagrid,“ povedala Hermiona, ktorá si sadla za stôl a položila ruku na Hagridovo obrovské predlaktie. „Určite sa ti podarí dokázať, že Hrdozobec nie je nebezpečný.“
„To figu pomôže!“ vzlykal Hagrid. „Lucius Malfoy má tých likvidačných diablov vo vačku. Boja sa ho. A keď ten prípad prehrám, Hrdozobec...“
Hagrid si rýchlo prešiel prstom po hrdle, potom hlasno zakvílil a naklonil sa dopredu s tvárou v dlaniach.
„A čo Dumbledore, Hagrid?“ spýtal sa Harry.
„Ten už pre mňa urobil viac jako dosť,“ zastonal Hagrid. „Má beztak dosť starostí, aby udržal dementorov mimo hradu, a ešte keď tu striehne Sirius Black...“
Ron a Hermiona rýchlo pozreli na Harryho, akoby čakali, že teraz začne vyčítať Hagridovi, že mu nepovedal pravdu o Blackovi. Ale Harry sa k tomu nemohol prinútiť, keď videl, aký je Hagrid nešťastný a vyľakaný.
„Počuj, Hagrid,“ povedal, „nemôžeš to vzdať. Hermiona má pravdu, potrebuješ dobrú obhajobu. Môžeš nás zavolať za svedkov...“
„Som si istá, že som počula o prípade dráždenia hipogrifa,“ povedala Hermiona zamyslene. „Hipogrifa vtedy oslobodili. Ja ti ten prípad vyhľadám, Hagrid, a zistím, čo sa vtedy presne stalo.“
Hagrid zakvílil ešte hlasnejšie. Harry a Hermiona sa pozreli na Rona, aby im pomohol.
„Ehm... mám urobiť čaj?“ spýtal sa Ron.
Harry civel naňho.
„Mamka to vždy robieva, keď je niekto rozrušený,“ zahundral a pokrčil plecami.
Napokon, po mnohých ďalších ubezpečeniach, že mu pomôžu, a s pariacim sa hrnčekom čaju pred sebou sa Hagrid vysmrkal do vreckovky, ktorá by pokojne mohla byť aj obrusom, a povedaclass="underline" „Máte recht. Keby som sa zosypal, tak je to v háji. Fakticky, musím sa pozbierať...“ Tesák krotko vyliezol spod stola a položil si hlavu na Hagridovo koleno.
„Jaksi som v poslednej dobe nebol vo svojej koži,“ povedal Hagrid a jednou rukou hladkal Tesáka po hlave a druhou si utieral tvár. „Bál som sa o Hrdozobca, a furt sa nikomu nepáčia moje hodiny...“
„Nám sa páčia!“ ihneď zaklamala Hermiona. „Áno, sú výborné!“ pridal sa Ron a pod stolom si prekrížil prsty. „Ehm... ako sa majú červoplazy?“
„Skapali,“ zamračene odvetil Hagrid. „Prežrali sa šalátu.“
„Och, nie!“ začudoval sa Ron a perami mu mykalo.
„A aj z tých dementorov mi je nanič,“ povedal Hagrid a zrazu ho striaslo. „Zakaždým, keď chcem ísť do Troch metiel na pohárik, musím prejsť okolo nich. Jako keby som sa vrátil do Azkabanu...“
Zmĺkol a pil čaj. Harry, Ron a Hermiona hľadeli naňho so zatajeným dychom. Hagrid nikdy predtým nespomínal svoj krátky pobyt v Azkabane. Po chvíli sa Hermiona placho spýtala: „Je to tam strašné, Hagrid?“
„Nemáte šajnu, jaké,“ ticho povedal Hagrid. „Nigdy v živote som nič také nevidel. Myslel som si, že scvoknem. Furt ti po rozume chodia len všelijaké hrozné veci... jako ten deň, keď ma vylúčili z Rokfortu... keď zomrel môj tatko... deň, keď som musel pustiť Norberta...“
Oči sa mu zaplnili slzami. Norbert bol dračie mláďa, ktoré Hagrid raz vyhral v kartách.
„Namojdušu, že po čase si ani nepamätáte, kto vlastne ste. A nevidíte nijaký zmysel, prečo by ste ešte žili. Len som dúfal, že zaspím a bude po mne... Keď ma pustili, šmária, to bolo jakoby som sa znova narodil, najkrajší pocit na svete. Dementori ma skoro ani nechceli pustiť.“
„Ale veď si bol nevinný!“ namietala Hermiona.
Hagrid odfrkol.
„Myslíš, že tým na tom záleží? Tým je to fuk. Hlavne, že tam majú pár stoviek ľudí, aby z nich mohli vycicať všecko šťastie. Figu tým záleží, či je dakto nevinný, alebo nie.“
Hagrid na chvíľu zmĺkol a hľadel do šálky. Potom potichu povedaclass="underline" „Uvažoval som, že Hrdozobca len tak pustím, aby odletel niekam preč... ale jako vysvetlíš hipogrifovi, aby sa niekde skryl? A... a pravdu povediac sa bojím, že by som porušil zákon...“ pozrel na nich a z očí mu znovu tiekli slzy. „Už sa nigdy v živote nechcem vrátiť do Azkabanu.“
Napriek tomu, že výlet do Hagridovej chalupy ani zďaleka nebol radostný, na Harryho mal taký účinok, ako Ron s Hermionou dúfali. V žiadnom prípade nezabudol na Blacka, ale nemohol ustavične myslieť na pomstu, keď chcel Hagridovi pomôcť vyhrať ten prípad proti Výboru na likvidáciu nebezpečných tvorov. S Ronom a Hermionou šiel na druhý deň do knižnice a vrátili sa do prázdnej klubovne s nákladom kníh, ktoré by im mohli pomôcť pripraviť Hrdozobcovu obhajobu. Všetci traja sedeli pred pukotajúcim ohňom, pomaly obracali stránky zaprášených kníh o slávnych prípadoch nebezpečných beštií a občas sa rozprávali, keď natrafili na niečo závažné.
„Tu je niečo... v tisícsedemstodvadsiatom druhom bol taký prípad... ale hipogrifa odsúdili – fuj, pozrite, čo urobili, to je nechutné...“
„Toto by mohlo pomôcť, aha... v tisícdvestodeväťdesiatom šiestom nejaká mantichora kohosi napadla a mantichoru pustili... och, nie, to bolo iba preto, že všetci sa k nej báli priblížiť...“
Medzitým sa v hrade zjavila tradičná veľkolepá vianočná výzdoba, napriek tomu, že tam zostalo len veľmi málo študentov. Po chodbách viseli vetvičky cezmíny a imela, z každého brnenia svietili záhadné svetielka a vo Veľkej sieni stálo tradičných dvanásť vianočných stromčekov a ligotali sa na nich zlaté hviezdy. Po chodbách sa niesla silná a úžasná vôňa pripravujúcich sa jedál a do Štedrého dňa bola už taká výrazná, že ešte aj Prašivec vystrčil nos z Ronovho vrecka, aby s nádejou oňuchával vzduch.