Ráno na Vianoce Harryho zobudil Ron, ktorý doňho hodil vankúš.
„Juchú! Darčeky!“
Harry nahmatal okuliare, založil si ich na nos a v pološere prižmúrenými očami hľadel na koniec postele, kde sa zjavila kopa balíkov. Ron už rozväzoval stužky a strhával papier zo svojich.
„Ďalší sveter od mamky – zase hnedý... pozri sa, či si aj ty dostal.“
Dostal. Pani Weasleyová poslala Harrymu jasnočervený sveter s vypleteným chrabromilským levom na prednom dieli, tucet domácich mäsových koláčikov, vianočnú tortu a škatuľku orieškových karameliek. Keď to všetko odložil, videl, že pod tým leží dlhý úzky balík.
„Čo je to?“ spýtal sa Ron s práve vybalenými hnedými ponožkami v rukách.
„Neviem...“
Harry roztrhol papier a zhíkol, keď uvidel, ako z neho na posteľ vypadla veľkolepá, lesklá metlobalová metla. Ron pustil ponožky, zoskočil z postele a podišiel bližšie, aby lepšie videl.
„Ja neverím vlastným očiam,“ povedal zachrípnuto.
Bol to Blesk, vysnívaná metla, na ktorú sa Harry v Šikmej uličke chodil každý deň dívať. Chytil ju za lesklú rukoväť. Cítil, ako vibruje, a keď ju pustil, metla zavisla vo vzduchu presne v takej výške, aby na ňu mohol vysadnúť. Pohľad mu prešiel zo zlatého registračného čísla v hornej časti rúčky na dokonale hladké, aerodynamické brezové prútiky, ktoré tvorili chvost.
„Kto ti ju poslal?“ potichu sa spýtal Ron.
„Pozri sa, či tam nie je kartička,“ požiadal Harry.
Ron roztrhol obal Blesku.
„Nič. Páni, kto na teba minul toľký peniaz?!“
„Stavím sa, že Dursleyovci to neboli,“ povedal Harry a bol z toho omráčený.
„A ja sa stavím, že to bol Dumbledore,“ vyhlásil Ron, ktorý teraz chodil okolo Blesku a vpíjal do seba každú jeho fantastickú čiastočku. „Aj neviditeľný plášť ti poslal anonymne...“
„Ale ten bol po mojom otcovi,“ namietal Harry. „Dumbledore mi ho len odovzdal. Nemíňal by na mňa stovky galleónov. Nemôže študentov obdarúvať takými vecami...“
„Práve preto nenapísal, že je od neho!“ tvrdil Ron. „Pre prípad, aby nejaký lotor, ako je Malfoy, nepovedal, že je to protekcionizmus. Hej, Harry,“ Ron sa zrazu rozosmial, „Malfoy! Počkaj, až ťa na tomto uvidí! Zozelenie od závisti. Toto je metla na svetovej úrovni, to veru je!“
„Mne sa to zdá neuveriteľné,“ mrmlal si Harry a prechádzal rukou po Blesku, zatiaľ čo Ron klesol na Harryho posteľ v záchvate smiechu pri pomyslení na Malfoya. „Kto...?“
„Ja viem,“ povedal Ron, keď sa ovládol. „Viem, kto to mohol byť. Lupin!“
„Čože?“ teraz sa rozosmial Harry. „Lupin? Keby mal toľko peňazí, kúpil by si nové habity.“
„Áno, ale má ťa rád,“ povedal Ron. „A keď sa tvoj Nimbus rozbil, nebol tu a možno sa o tom dopočul a rozhodol sa navštíviť Šikmú uličku a toto ti tam kúpiť...“
„Ako to myslíš, že tu nebol?“ spýtal sa Harry. „Keď som hral ten zápas, bol chorý.“
„No, v nemocničnom krídle nebol,“ povedal Ron. „Predsa som tam čistil misy za trest od Snapa, nepamätáš sa?“
Harry sa mračil na Rona.
„Pochybujem, že by si Lupin niečo také dovolil.“
„Na čom sa vy dvaja smejete?“
Práve vošla Hermiona v župane a v náručí niesla Krivolaba, ktorý sa tváril veľmi namrzene a okolo krku mal uviazanú mašľu.
„Nenos ho sem!“ Ron rýchlo vytiahol Prašivca zo svojej postele a strčil si ho do vrecka pyžamy. Ale Hermiona ho nepočúvala. Položila Krivolaba na prázdnu Seamusovu posteľ a s otvorenými ústami zízala na Blesk.
„Och, Harry! Kto ti to poslal?“
„Netuším,“ odvetil Harry. „Nebola pri tom kartička, ani nič.“
Na jeho veľké prekvapenie Hermionu zrejme tá správa ani nenadchla, ani nezaujala. Naopak, tvár jej zvážnela a zahryzla si do spodnej pery.
„Čo je to s tebou?“ spýtal sa Ron.
„Ja neviem,“ pomaly hovorila Hermiona. „ale je to trochu čudné, nie? Mala by to byť celkom dobrá metla, však?“
Ron si rozhorčene vzdychol.
„Je to najlepšia metla, aká existuje, Hermiona,“ povedal jej.
„Takže musí byť veľmi drahá...“
„Pravdepodobne stojí viac ako všetky slizolinské metly dohromady,“ spokojne povedal Ron.
„No... kto by mohol poslať Harrymu niečo také drahé a ani mu neoznámiť, od koho je?“ spytovala sa Hermiona.
„Komu na tom záleží?“ netrpezlivo odsekol Ron. „Harry, môžem sa na nej previezť? Môžem?“
„Podľa mňa by na tej metle zatiaľ nemal jazdiť nikto!“ prenikavo zvolala Hermiona.
Harry s Ronom pozreli na ňu.
„A čo myslíš, čo s ňou bude asi Harry robiť? Zametať dlážku?“
No kým stihla Hermiona odpovedať, Krivolab skočil zo Seamusovej postele rovno Ronovi na prsia.
„ODNES... HO... ODTIAĽTO!“ reval Ron, keď mu Krivolabove pazúry trhali pyžamu a Prašivec sa horúčkovite pokúšal ujsť cez Ronovo plece. Ron chytil Prašivca za chvost a chcel Krivolaba kopnúť, ale zle si to namieril a trafil kufor konca Harryho postele, a tak skackal na jednej nohe a kvílil od bolesti.
Krivolabovi sa odrazu zježila srsť. V izbe sa ozývalo prenikavé pískanie. Vreckový špiónoskop sa vysypal z ponožky strýka Vernona a teraz sa na zemi krútil a žiaril.
„Celkom som naň zabudol!“ povedal Harry a zohol sa po špiónoskop. „Nikdy tie ponožky nenosím, ak sa tomu môžem vyhnúť...“
Špiónoskop sa vrtel a pískal mu v dlani. Krivolab syčal a prskal.
„Radšej tú mačku odtiaľto odnes, Hermiona,“ povedal Ron nazlostene, sedel na Harryho posteli a šúchal si boľavý palec. „Nemôžeš tú vec umlčať?“ dodal Harrymu, keď Hermiona vyšla z izby aj s Krivolabom, ktorého žlté oči sa zlovestne upierali na Rona.
Harry strčil špiónoskop naspäť do ponožiek a tie hodil do kufra. Teraz bolo počuť len Ronovo tlmené stonanie od bolesti a hnevu. Prašivec sa túlil v jeho rukách. Chvíľu trvalo, kým znovu vykukol z Ronovho vrecka, a Harryho nepríjemne prekvapilo, že kedysi tučný Prašivec je teraz len kosť a koža, ba zrejme mu vypadali aj chumáče srsti.
„Nevyzerá ktovieako dobre,“ skonštatoval.
„To má zo stresu!“ odvetil Ron. „Bol by v poriadku, keby ho tá hlúpa kopa chlpov nechala na pokoji.“
No Harry si spomenul, čo povedala čarodejnica v Zázračnom zverinci o tom, že potkany žijú iba tri roky, a nemohol sa ubrániť pocitu, že ak Prašivec nie je obdarený nijakými mimoriadnymi schopnosťami, ktoré dosiaľ neodhalil, speje ku koncu svojho života. A bol si istý, že Ron by bol veľmi nešťastný, keby Prašivec umrel, napriek častým ponosám, že je strašne nudný a zbytočný.
V to ráno bola vianočná nálada v prázdnej klubovni Chrabromilu chabá. Hermiona zavrela Krivolaba vo svojej spálni, ale zlostila sa na Rona za to, že sa pokúsil kopnúť ho. Ron zase soptil nad Krivolabovým posledným pokusom zožrať Prašivca. Harry sa už nenamáhal pomeriť ich a prezeral si Blesk, ktorý si doniesol do klubovne. Zdalo sa, že aj to Hermionu z nejakých dôvodov hnevá. Nepovedala nič, ale mračila sa na metlu, ako keby aj tá kritizovala jej mačku.
Na obed zišli do Veľkej siene, kde boli stoly jednotlivých fakúlt odtisnuté k stene a na prostriedku stál jediný, prestretý pre dvanástich. Profesori Dumbledore, McGonagallová, Snape, Sproutová a Flitwick sedeli za ním spolu so školníkom Filchom, ktorý si vyzliekol svoj zvyčajný hnedý kabát a mal na sebe veľmi starý frak. Okrem nich tam boli iba traja študenti, dvaja na pohľad veľmi nervózni prváci a nevľúdne sa tváriaci piatak zo Slizolinu.
„Veselé Vianoce!“ povedal Dumbledore, keď Harry, Ron a Hermiona prišli k stolu. „Pretože je nás tak málo, zdalo sa mi hlúpe prestierať na fakultné stoly... Sadnite si, sadnite si.“
Harry, Ron a Hermiona si sadli vedľa seba na jeden koniec stola.