„Prekvapenie!“ zvolal Dumbledore nadšene a otrčil koniec veľkého strieborného valca Snapovi, ktorý neochotne chytil šnúrku, čo z neho trčala, a potiahol. Valec sa so strašným rachotom roztvoril a vypadol z neho veľký špicatý čarodejnícky klobúk s vypchatým supom na konci.
Harry, ktorý si spomenul na prízrak, zachytil Ronov pohľad a obaja sa uškŕňali. Snape stisol pery a posunul klobúk Dumbledorovi, ktorý si ho hneď vymenil za svoj čarodejnícky.
„Tak sa do toho pustite,“ usmieval sa na všetkých pri stole.
Keď si Harry nakladal pečené zemiaky, dvere Veľkej siene sa znovu otvorili. Bola to profesorka Trelawneyová, ktorá sa k nim kĺzala akoby na kolieskach. Pri tejto príležitosti si obliekla zelené flitrové šaty, v ktorých sa ešte väčšmi ponášala na ligotavú velikánsku vážku.
„Sibyla, to je príjemné prekvapenie!“ zvolal Dumbledore a vstal.
„Pozerala som do krištáľovej gule, pán riaditeľ,“ povedala profesorka Trelawneyová svojím najtajomnejším, najzastretejším tónom, „a napodiv som sa videla, ako odchádzam od svojho samotárskeho stola a pripájam sa k vám. Kto už len som, aby som si dovolila odmietať to, čo mi diktuje osud? Hneď som sa ponáhľala zo svojej veže a prosím vás, ospravedlňte moje oneskorenie...“
„Pravdaže, pravdaže,“ odvetil Dumbledore a oči mu zasvietili. „Dovoľte, aby som vám pritiahol stoličku...“
A naozaj jej šibnutím prútika vzduchom pritiahol stoličku, ktorá sa chvíľu krútila a potom s buchotom dopadla medzi profesora Snapa a profesorku McGonagallovú. Profesorka Trelawneyová si však nesadla, jej obrovské oči prelietali okolo stola a odrazu vykríkla.
„Neopovažujem sa, pán riaditeľ! Ak si prisadnem, bude nás trinásť! Väčšieho nešťastia už ani niet. Nikdy nezabúdajte, že keď spolu večerajú trinásti, kto prvý vstane, prvý umrie!“
„My to riskneme, Sibyla,“ povedala profesorka McGonagallová netrpezlivo. „Sadnite si už, lebo moriak bude načisto studený.“
Profesorka Trelawneyová zaváhala. Potom klesla na prázdnu stoličku, zavrela oči a stisla pery, akoby očakávala, že do stola udrie blesk. Profesorka McGonagallová strčila veľkú lyžicu do najbližšej misy.
„Dáte si držky, Sibyla?“
Profesorka Trelawneyová ju ignorovala. Keď znovu otvorila oči, opäť sa obzrela a povedala: „Ale kde je drahý profesor Lupin?“
„Žiaľ, chudák, zase je chorý,“ povedal Dumbledore a naznačil všetkým, aby si naberali jedlo. „Smola, že sa to muselo stať akurát na Vianoce.“
„Ale vy to už iste viete, Sibyla,“ poznamenala profesorka McGonagallová s nadvihnutým obočím.
Profesorka Trelawneyová pozrela na ňu veľmi odmerane.
„Pravdaže to viem, Minerva,“ hovorila potichu. „Ale človek sa predsa nevystatuje tým, že vie všetko. Často sa správam, akoby som nemala vnútorné oko, aby som ostatných neznervózňovala.“
„Tým sa veľa vysvetľuje,“ odpovedala profesorka McGonagallová štipľavým tónom.
Hlas profesorky Trelawneyovej bol odrazu oveľa menej zastretý.
„Ak to už musíte vedieť, Minerva, videla som, že chudák profesor Lupin s nami nebude dlho. Podľa mňa si je vedomý, že jeho čas sa kráti. Jednoducho utiekol, keď som sa ponúkla, že mu vyveštím z krištáľovej gule...“
„Viem si to predstaviť,“ sucho poznamenala profesorka McGonagallová.
„Pochybujem, že profesor Lupin je v bezprostrednom nebezpečenstve,“ povedal Dumbledore veselým, ale trochu zvýšeným hlasom, čím ukončil rozhovor profesoriek McGonagallovej a Trelawneyovej. „Severus, pripravili ste mu znova ten elixír?“
„Áno, pán riaditeľ,“ odvetil Snape.
„Dobre,“ hovoril Dumbledore. „Takže by mal byť onedlho zase v poriadku... Derek, ochutnali ste tieto páročky? Sú vynikajúce.“
Prvák celkom očervenel, keď ho Dumbledore oslovil, a trasúcimi sa rukami si zobral tanier s malými párkami.
Profesorka Trelawneyová sa správala skoro normálne až do konca vianočnej večere, ktorá trvala dve hodiny. Harry a Ron s bruchami na prasknutie a obaja ešte v žartovných klobúkoch vstali od stola a profesorka Trelawneyová vtedy zaškriekala.
„Prepána! Ktorý z vás vstal prvý? Ktorý?“
„Neviem,“ odvetil Ron a znepokojene pozrel na Harryho.
„Pochybujem, že by na tom záležalo,“ namietla profesorka McGonagallová chladne, „ibaže by vonku za dverami čakal nejaký šialenec so sekerou v ruke a chcel rozsekať prvého, kto vyjde zo siene.“
Ešte aj Ron sa rozosmial. Profesorka Trelawneyová sa tvárila trochu urazene.
„Ideš?“ spýtal sa Harry Hermiony.
„Nie,“ zamumlala Hermiona. „Ešte sa chcem porozprávať s profesorkou McGonagallovou.“
„Asi chce zistiť, či by si nemohla pribrať ďalšie predmety,“ zažíval Ron, keď vyšli do vstupnej haly, kde nestriehol ani jediný šialenec so sekerou.
Pri portrétovom vchode našli Sira Cadogana oslavovať Vianoce s dvoma mníchmi, niekoľkými predchádzajúcimi riaditeľmi Rokfortu a jeho tučným poníkom. Nadvihol si priezor a zdvihol im na prípitok krčah medoviny.
„Veselé... hik!... Vianoce! Heslo?“
„Hnusný podliak,“ povedal Ron.
„Aj vy, pane!“ zreval Sir Cadogan, keď sa obraz otvoril, aby ich prepustil.
Harry šiel rovno do spálne, zobral si Blesk a servisnú súpravu na metly, dar od Hermiony na narodeniny, zniesol si ich do klubovne a rozmýšľal, čo by mohol na Blesku urobiť, lenže neboli na ňom nijaké zlomené vetvičky, ktoré by mohol odstrihnúť, a rukoväť sa tak ligotala, že by bolo zbytočné leštiť ju. A tak si s Ronom jednoducho sadli a obdivovali ju z každého uhla, až kým sa neotvoril portrétový priechod a nevošla Hermiona sprevádzaná profesorkou McGonagallovou.
Hoci profesorka McGonagallová bola vedúcou Chrabromilu, Harry ju predtým videl v klubovni iba raz, a to vtedy, keď prišla s veľmi vážnym vyhlásením. Obaja s Ronom na ňu hľadeli a obaja držali Blesk. Hermiona ich obišla, zobrala do ruky najbližšiu knihu a skryla si tvár za ňu.
„Tak to je ona?“ opýtala sa profesorka McGonagallová ostražito, šla ku kozubu a hľadela na Blesk. „Slečna Grangerová ma práve informovala, že ste dostali metlu, Potter.“
Harry a Ron sa obzreli na Hermionu. Videli, že čelo vytŕčajúce spoza knihy, ktorú držala hore nohami, jej očervenelo.
„Smiem?“ spýtala sa profesorka McGonagallová, pričom nečakala na odpoveď a vzala im metlu z rúk. Pozorne ju prezrela od rukoväte až po vetvičky. „Hmmm. A nebol pri nej nijaký lístok, Potter? Nijaká kartička? Nijaký odkaz?“
„Nie,“ povedal Harry bezvýrazne.
„Aha... Nuž, obávam sa, Potter, že si ju budem musieť vziať.“
„Čo...čože?“ jachtal Harry a vstával. „Prečo?“
„Musíme skontrolovať, či v nej nie je zakliata nejaká nehoda,“ povedala profesorka McGonagallová. „Ja, pravdaže, nie som na to odborník, ale madam Hoochová a profesor Flitwick ju rozoberú...“
„Rozoberú?“ zopakoval Ron, akoby si myslel, že profesorka McGonagallová sa zbláznila.
„Nemalo by to trvať dlhšie ako pár týždňov,“ pokračovala profesorka McGonagallová. „Dostanete ju naspäť, ak si budeme istí, že v nej nie je nijaká zlá kliatba.“
„Ale veď je celkom v poriadku!“ povedal Harry a hlas sa mu trochu triasol. „Čestné slovo, pani profesorka...“
„To nemôžete vedieť, Potter,“ namietala profesorka vľúdne, „prinajmenšom kým ste na nej neleteli, a to, žiaľ, nepripadá do úvahy, kým si nebudeme istí, že s ňou nikto nemanipuloval. Budem vás informovať.“
Profesorka McGonagallová sa otočila na podpätku a odniesla Blesk cez portrétový vchod, ktorý sa za ňou zavrel. Harry stál a hľadel za ňou a plechovku s vysokoúčinným leštidlom stále ešte držal v rukách. Ron sa však otočil k Hermione.