„Dávajte pozor, kam idete, Potter!“
„Prepáčte, pani profesorka...“
„Práve som vás hľadala v Chrabromilskej klubovni. Tak tu ju máte, urobili sme všetko, čo nám len zišlo na um, a zdá sa, že je v poriadku. Máte niekde veľmi dobrého priateľa, Potter...“
Harry zostal stáť s otvorenými ústami. Profesorka držala jeho Blesk a vyzeral veľkolepo ako vždy.
„Môžem si ho nechať?“ slabým hlasom sa spýtal Harry. „Vážne?“
„Vážne,“ odvetila profesorka McGonagaliová a skutočne sa usmievala. „Dovoľujem si poznamenať, že sa s ňou potrebujete pred sobotňajším zápasom zžiť, či nie? A, Potter... pokúste sa vyhrať, dobre? Inak už po ôsmy rok budeme zase mimo, ako mi láskavo včera večer pripomenul profesor Snape...“
Harry nenachádzal slov a šťastne si niesol Blesk hore schodmi ku Chrabromilskej veži. Keď zabočil za roh, videl, že sa k nemu rúti Ron a usmieva sa od ucha k uchu.
„Dala ti ho? Super! Počuj, môžem sa na ňom zajtra zviezť?“
„Áno... jasnačka...“ sľúbil mu Harry a na duši mu bolo tak ľahko, ako už celý mesiac nie. „Vieš čo... mali by sme sa pomeriť s Hermionou... Iba chcela pomôcť...“
„Áno, súhlasím,“ odvetil Ron. „Je v klubovni a pre zmenu... sa učí...“
Zabočili do chodby ku Chrabromilskej veži a uvideli Nevilla Longbottoma. Prosíkal Sira Cadogana, ktorý mu zrejme odmietal otvoriť.
„Napísal som si to!“ uplakane hovoril Neville. „Ale muselo mi to niekde vypadnúť!“
„Tomu tak uverím!“ reval Sir Cadogan. Potom zbadal Harryho a Rona. „Dobrý večer, moji vzácni slobodní páni! Poďte a dajte tohoto šialenca do želiez. Pokúša sa nasilu preniknúť do vnútorných komnát!“
„Och, sklapni,“ zahriakol ho Ron, keď s Harrym prišli až k Nevillovi.
„Stratil som heslo!“ nešťastne vysvetľoval Neville. „Donútil som ho, aby mi povedal heslá na tento týždeň, lebo ich stále mení, a teraz neviem, kam sa mi podeli.“
„Bodajťaparom!“ povedal Harry Sirovi Cadoganovi, ktorý sa zatváril nesmierne sklamane a nevoľky ich pustil do klubovne. V tom okamihu sa tam ozval vzrušený šepot, všetky hlavy sa otočili a Harryho obklopili ostatní žiaci a nadchýnali sa jeho Bleskom.
„Kde si ho zohnal, Harry?“
„Smiem sa na ňom previezť?“
„Už si na ňom jazdil, Harry?“
„Bystrohlav nebude mať šancu, všetci jazdia na Ometle 7!“
„Môžem ho aspoň podržať, Harry?“
Asi po desiatich minútach, počas ktorých Blesk koloval a všetci ho obdivovali z každého uhla, sa hlúčik roztratil a Harry a Ron mali dobrý výhľad na Hermionu. Ona jediná sa k nim neponáhľala, skláňala sa nad úlohou a vyhýbala sa ich pohľadom. Harry s Ronom podišli k jej stolu a ona nakoniec na nich pozrela.
„Vrátili mi ju,“ vravel Harry. Usmieval sa a ukazoval jej Blesk.
„Vidíš, Hermiona? Nič s ňou nebolo,“ povedal Ron.
„No ale mohlo byť,“ odvetila Hermiona. „Takto aspoň vieš, že tvoja metla je bezpečná!“
„Áno, asi áno,“ prikývol Harry. „Radšej si ju zanesiem hore...“
„Vezmem ti ju!“ ponúkol sa Ron ochotne. „Aj tak musím dať Prašivcovi potkanie tonikum.“
Zobral Blesk a držiac ho, akoby bol zo skla, niesol ho hore schodmi do chlapčenských spálni.
„Môžem si prisadnúť?“ spýtal sa Harry Hermiony.
„Pravdaže,“ prikývla Hermiona a odložila zo stoličky veľkú kopu pergamenov.
Harry sa pozrel na zaprataný stôl, na dlhú prácu z aritmancie, na ktorej sa atrament ešte leskol, na ešte dlhšiu úlohu o živote a zvykoch muklov („Vysvetlite, prečo mukli potrebujú elektrinu“) a na preklad starovekých magických znakov, na ktorom Hermiona pracovala teraz.
„Ako to všetko zvládaš?“ spýtal sa jej Harry.
„To vieš... pracujem... usilovne,“ odvetila Hermiona. Zblízka Harry videl, že vyzerá skoro rovnako unavene ako Lupin.
„Prečo jednoducho zopár predmetov nevypustíš?“ spýtal sa jej Harry a hľadel, ako prekladá kôpku kníh a hľadá slovník magických znakov.
„Nuž, to by som nemohla,“ pohoršene mu odvetila Hermiona.
„Tá aritmancia vyzerá hrozne,“ skonštatoval Harry, keď chytil do ruky veľmi komplikovanú tabuľku s množstvom čísel.
„Och nie, je vynikajúca!“ s úprimným nadšením vravela Hermiona. „Je to môj obľúbený predmet! Je to...“
Ale čo vlastne je na tej aritmancii také úžasné, sa Harry nikdy nedozvedel. Presne v tej chvíli sa z chlapčenského schodiska ozval priškrtený výkrik. Celá klubovňa stíchla a ako skamenená hľadela na vchod. Potom sa ozvali rýchle kroky, približovali sa a zjavil sa Ron, ktorý za sebou vliekol posteľnú plachtu.
„POZRI SA!“ reval kráčajúc k Hermioninmu stolu. „POZRI!“ kričal a triasol jej plachtou pod nosom.
„Ron, čo...“
„PRAŠIVEC! POZRI! PRAŠIVEC!“
Hermiona sa odťahovala od Rona a tvárila sa načisto zmätene. Harry pozrel na plachtu v Ronových rukách. Bolo na nej voľačo červené. Niečo, čo hrozne pripomínalo...
„KRV!“ reval Ron v ohromenom tichu. „ON TAM NIE JE! A VIEŠ, ČO BOLO NA ZEMI?“
„N... nie,“ roztraseným hlasom zo seba vytisla Hermiona.
Ron čosi hodil na Hermionin preklad starovekých magických znakov. Hermiona a Harry sa k tomu sklonili. Na kôpke tam ležalo niekoľko dlhých ryšavých mačacích chlpov.
13
Chrabromil proti Bystrohlavu
Vyzeralo to na koniec Ronovho a Hermioninho priateľstva. Obaja sa jeden na druhého strašne hnevali a Harry neveril, že sa ešte niekedy pomeria.
Ron sa zlostil, že Hermiona nikdy nebrala vážne Krivolabove pokusy zožrať Prašivca, že sa nenamáhala dávať naňho väčší pozor, stále tvrdila, že Krivolab je nevinný, a navrhovala Ronovi, aby Prašivca hľadal pod všetkými chlapčenskými posteľami. Hermiona zúrivo trvala na tom, že Ron nemá nijaké dôkazy, že Krivolab Prašivca zožral, že tie chlpy tam mohli byť od Vianoc a že Ron je voči jej kocúrovi zaujatý už odvtedy, ako mu v Zázračnom zverinci pristál na hlave.
Harry osobne si bol istý, že Krivolab Prašivca zožral, a keď sa usiloval presvedčiť Hermionu, že všetky dôkazy na to poukazujú, stratila trpezlivosť aj s ním.
„Dobre, zastávaj sa Rona, aj tak som vedela, že budeš na jeho strane!“ vrieskala. „Najprv Blesk, teraz Prašivec, za všetko môžem ja, však? Daj mi pokoj, Harry, mám veľa práce!“
Ron veľmi ťažko znášal stratu svojho potkana.
„No tak, Ron, vždy si hovoril, aký je Prašivec nudný,“ usiloval sa ho utešiť Fred. „Aj tak už bol roky vyprašivený a chradol. Asi bolo preňho lepšie, že otrčil kopytá tak rýchlo, na jeden hlt, a zrejme ani nič necítil.“
„Fred!“ pohoršovala sa Ginny.
„Veď len spal a žral, Ron, sám si to povedal,“ hovoril George.
„Raz pohrýzol Goyla!“ nešťastne pripomínal Ron. „Pamätáš sa, Harry?“
„Áno, to je pravda,“ potvrdil Harry.
„To bola jeho najsvetlejšia chvíľka,“ poznamenal Fred a nevládal tváriť sa vážne. „Nech je jazva na Goylovom prste poslednou nehynúcou pamiatkou naň. Ale, no tak, Ron, vyber sa do Rokvillu a kúp si nového potkana. Načo toľko nariekať?“
Harry sa ešte raz pokúsil Rona rozptýliť a presvedčil ho, nech s ním ide na posledný chrabromilský tréning pred zápasom s Bystrohlavom, aby sa po ňom mohol povoziť na Blesku. Zdalo sa, že to na chvíľu odpútalo Ronove myšlienky od Prašivca („Výborne! Môžem si na ňom skúsiť dať pár gólov?“), a tak sa vybrali na ihrisko spolu.
Madam Hoochová, ktorá stále dozerala na chrabromilské tréningy a dávala pozor na Harryho, bola Bleskom unesená ako všetci ostatní. Pred začiatkom tréningu si ho vzala do rúk a všetkých oboznámila so svojou profesionálnou mienkou.
„Pozrite sa, aký je vyvážený. Ak séria Nimbus má nejakú chybu, tak je to mierny náklon ku chvostu – často vidíte, že po čase zanášajú. Zmodernizovali aj rúčku, je trochu štíhlejšia ako u Ometiel, pripomína mi staré Strieborné šípy – škoda, že ich prestali vyrábať. Na jednom som sa učila lietať a bola to veľmi dobrá stará metla...“