Vtedy vošiel strýko Vernon s veselým úsmevom na tvári a zavrel za sebou dvere.
„Dáš si čaj, Marge?“ spýtal sa. „A čo dáme Rozparovačovi?“
„Rozparovač sa z môjho tanierika napije trochu čaju,“ povedala teta Marge, keď šli do kuchyne a Harryho nechali s kufrom v hale. No Harry sa nesťažoval. Akýkoľvek dôvod, aby nemusel byť s tetou Marge, mu bol dobrý, a tak začal vliecť kufor do hosťovskej izby a naťahoval čas, ako sa len dalo.
Kým sa vrátil do kuchyne, pred tetu Marge naložili koláče, naliali jej čaj a Rozparovač ho hlasno chlípal v kúte. Harry videl, že teta Petunia sa trochu strhla, keď videla, ako čaj a sliny poškvrnili jej čistú dlážku. Teta Petunia neznášala zvieratá.
„Kto sa stará o ostatné psy, Marge?“ spytoval sa strýko Vernon.
„Presvedčila som plukovníka Fubstera, aby si ich vzal na starosť,“ zahrmela teta Marge. „Už je na penzii, a tak má aspoň čo robiť. No chudáčika Rozparovača som nemohla opustiť. Bezo mňa chradne.“
Keď si Harry sadol, Rozparovač začal vrčať. Vtedy si teta Marge po prvý raz všimla Harryho.
„Tak ty si stále ešte tu!“ vyštekla.
„Áno,“ odvetil Harry.
„Nehovor ‚áno‘ takým nevďačným tónom,“ zavrčala teta Marge. „Je to úžasne láskavé od Vernona a Petunie, že sa o teba starajú. Ja by som to nerobila. Keby ťa pohodili na môj prah, išiel by si rovno do sirotinca.“
Harry už chcel vyhŕknuť, že by žil radšej v sirotinci ako s Dursleyovcami, ale myšlienka na povolenie do Rokvillu ho zastavila. Donútil sa k silenému úsmevu.
„Nevyškieraj sa na mňa!“ zaburácala teta Marge. „Vidím, že si sa vôbec nepolepšil, odkedy som tu bola naposledy. Dúfala som, že v škole ťa naučia trochu móresom.“ Dala si riadny glg čaju a utrela si fúzy. „Čo si to vravel, Vernon, kam ho to posielate?“
„K sv. Brutusovi,“ okamžite odvetil strýko Vernon. „Je to prvotriedny ústav pre beznádejné prípady.“
„Chápem,“ povedala teta Marge. „Používajú u sv. Brutusa trstenicu, chlapče?“ vyštekla naňho spoza stola.
„Eé...“
Strýko Vernon za chrbtom tety Marge prikývol.
„Áno,“ povedal Harry. Potom, s pocitom, že to zlepší, dodaclass="underline" „Stále.“
„Výborne,“ povedala teta Marge. „Ja nesúhlasím s tými nezmyslami, že ani takých, čo si to zaslúžia, neslobodno biť. V deväťdesiatich deviatich prípadoch zo sto je poriadny výprask potrebný. Teba bijú často?“
„Ó, áno,“ prikývol aj Harry, „veľa ráz.“
Teta Marge prižmúrila oči.
„Stále sa mi nepáči tvoj tón, chlapče,“ vyhlásila. „Ak môžeš o tých bitkách hovoriť tak ľahostajne, je jasné, že ťa nebijú dosť silno. Petunia, ja by som im na tvojom mieste napísala. Aby im bolo jasné, že v prípade tohoto chlapca schvaľuješ použitie mimoriadnej sily.“
Možno sa strýko Vernon obával, že Harry zabudne na ich obchod, skrátka, odrazu zmenil tému.
„Počúvala si ráno správy, Marge? O tom väzňovi, čo utiekol?“
Keď sa teta Marge začala udomácňovať, Harry sa pristihol, že skoro túžobne myslí na život v dome číslo štyri bez nej. Strýko Vernon a teta Petunia zvyčajne nechceli, aby sa im Harry motal pod nohami, a Harry im s radosťou vyhovel. Naopak, teta Marge chcela mať Harryho ustavične na očiach, aby mohla hulákať návrhy, ako ho napraviť. S obľubou porovnávala Harryho s Dudleym a s nesmiernym potešením kupovala Dudleymu drahé dary a pritom zazerala na Harryho, akoby ho vyzývala, aby sa jej spýtal, prečo nedostane darček aj on. A ustavične mala nepríjemné narážky na to, prečo je Harry po všetkých stránkach taký nepodarený.
„Nesmiete si robiť výčitky pre to, čo sa z toho chlapca vykľulo, Vernon,“ povedala na tretí deň pri obede. „Keď je raz niečo zhnité zvnútra, s tým už nikto nič nenarobí.“
Harry sa usiloval sústrediť na jedlo, ale ruky sa mu triasli a tvár mu začala horieť hnevom. Mysli na povolenie, pripomínal si. Mysli na Rokville. Nehovor nič. Nevstávaj...
Teta Marge sa načiahla za pohárikom vína.
„To je jedno zo základných pravidiel chovu,“ povedala. „Človek to na psoch pozoruje stále. Keď nie je v poriadku sučka, ani šteňa za nič nestojí...“
V tej chvíli pohárik vína, ktorý Marge držala v ruke, vybuchol. Sklené črepiny leteli na všetky strany a teta Marge prskala a žmurkala a jej brunátna tvár išla prasknúť.
„Marge!“ pišťala Petunia. „Marge, je ti niečo?“
„Nerob si starosti,“ zahundrala Marge a obrúskom si utierala tvár, „asi som ho stisla prisilno. Aj minule sa mi to stalo u plukovníka Fubstera. Nemusíš tak panikáriť, Petunia, mám veľmi pevnú ruku...“
No teta Petunia i strýko Vernon podozrievavo hľadeli na Harryho, a tak sa rozhodol, že sa obíde bez dezertu, a utiekol od stola, len čo mohol.
V hale sa oprel o stenu a zhlboka dýchal. Už dávno sa mu nestalo, že by sa prestal ovládať a nechal niečo vybuchnúť. Nemohol si dovoliť, aby sa to zopakovalo. Neriskoval by tým iba povolenie do Rokvillu. Keby takto pokračoval, mal by problémy s Ministerstvom mágie.
Harry bol ešte stále neplnoletý čarodejník a čarodejnícke zákony mu zakazovali čarovať mimo školy. A jeho záznamy neboli celkom čisté. Iba minulé leto dostal oficiálne napomenutie, v ktorom sa jasne uvádzalo, že keby sa Ministerstvo mágie dozvedelo o nejakom čarovaní na Privátnej ceste ešte raz, Harryho by čakalo vylúčenie z Rokfortu.
Počul, ako Dursleyovci vstali od stola, a tak sa ponáhľal hore, aby sa im odpratal z cesty.
Ďalšie tri dni Harry zvládol iba vďaka tomu, že sa nútil myslieť na Príručku starostlivosti o metly z edície Urob si sám vždy, keď sa teta Marge doňho pustila. Fungovalo to celkom dobre, hoci zrejme mal pritom vždy sklený pohľad, pretože teta Marge začala tvrdiť, že nie je duševne normálny.
Konečne nastal posledný večer tetinho pobytu. Teta Petunia uvarila slávnostnú večeru a strýko Vernon otvoril niekoľko fľašiek vína. Cez polievku a lososa sa dostali bez jedinej zmienky o Harryho chybách, pri citrónových snehových pusinkách ich strýko všetkých nudil dlhým rozprávaním o Vrtamexe, svojej firme na výrobu vŕtačiek, potom teta Petunia uvarila kávu a strýko Vernon vytiahol fľašku brandy.
„Dáš sa zlákať, Marge?“
Teta Marge už vypila dosť vína. Obrovskú tvár mala celkom červenú.
„Len taký maličký pohárik,“ zachichotala sa. „Ešte trošku... ešte... to je ono.“
Dudley jedol štvrtý zákusok, teta Petunia popíjala kávu a malíček ruky, v ktorej držala šálku, mala vytrčený dohora. Harry už veľmi chcel zmiznúť do svojej izby, ale keď videl nahnevané malé oči strýka Vernona, vedel, že musí vydržať do konca.
„Áá!“ teta Marge si oblízala pery a položila na stôl prázdny pohárik od brandy. „To bola bašta, Petunia. Ja zvyčajne večeriam len niečo narýchlo pripravené, keď sa musím starať o dvanásť psov...“ Nahlas si odgrgla a pohladkala si veľké tvídové brucho. „Prepáčte. Skutočne je to pekný pohľad na takého zdravím kypiaceho chlapca,“ pokračovala a žmurkla na Dudleyho. „Bude z teba poriadny chlap, Duduško, ako tvoj otecko. Áno, dám si ešte kvapku brandy, Vernon...“
„No ale tento tu...“
Kývla hlavou na Harryho, ktorému stiahlo žalúdok. Príručka, pomyslel si rýchlo.
„Tento tu vyzerá tak protivne, taký krpatý. Aj u psov to tak býva. Vlani som plukovníkovi Fubsterovi jedného dala, aby ho utopil. Taký malý, schradnutý, slabý, skrátka nedochôdča.“
Harry sa usiloval spomenúť si na stranu dvanásť Ako opraviť zadrhávajúcu sa spiatočku.