„Trošku nám pomohli Námesačník, Červochvost, Tichošľap a Paroháč,“ zašepkal Fred Harrymu do ucha.
Iba jedna osoba sa nepripojila k oslavám. Bolo to neuveriteľné, ale Hermiona sedela v kúte a pokúšala sa čítať obrovskú knihu s názvom Domáci život a spoločenské zvyky britských muklov. Keď Fred s Georgeom začali žonglovať s fľaškami od ďatelinového piva, Harry odišiel od stola a zamieril k nej.
„Bola si aspoň na zápase?“ spýtal sa jej.
„Samozrejme, že bola,“ odvetila Hermiona čudne piskľavým hlasom a ani naňho nepozrela. „Som veľmi rada, že sme vyhrali, a myslím, že si bol veľmi dobrý, ale toto musím do pondelka prečítať.“
„Poď si aspoň niečo zajesť, Hermiona,“ lákal ju Harry, hodil očkom na Rona a premýšľal, či by mal náladu na zakopanie vojnovej sekery.
„Nemôžem, Harry. Ešte mám štyristodvadsaťdva strán!“ vysvetľovala Hermiona a teraz to už znelo trochu hystericky. „Aj tak...“ i ona vrhla pohľad na Rona, „on nechce, aby som sa k vám pripojila.“
Proti tomu sa nedalo namietať, pretože Ron práve v tej chvíli nahlas vyhlásiclass="underline" „Keby Prašivec nebol zožraný, mohol si dať zopár melasových múch. Mával ich veľmi rád...“
Hermiona sa rozplakala. Kým Harry stihol niečo povedať, zastrčila si obrovskú knihu pod pazuchu a vzlykajúc vybehla hore schodmi do dievčenských spálni.
„Nemôžeš jej dať pokoj?“ potichu vyčítal Harry Ronovi.
„Nie,“ odvetil Ron pokojne. „Keby dala najavo, že jej je to ľúto... ale ona nikdy neprizná, že urobila chybu. Hermiona sa správa, akoby Prašivec bol niekde na dovolenke či čo.“
Chrabromilskú oslavu skončila profesorka McGonagallová, keď sa o jednej ráno zjavila v klubovni v škótskom kockovanom župane a so sieťkou na vlasoch a trvala na tom, že všetci musia ísť do postele. Harry a Ron vyšli hore schodmi do svojho internátu a stále pritom rozoberali zápas. Nakoniec vyčerpaný Harry vliezol do postele, zatiahol závesy, aby mu do nej nesvietil mesiac, ľahol si a takmer okamžite zaspal.
Sníval sa mu veľmi čudný sen. Kráčal cez les s Bleskom na pleci a sledoval čosi striebristobiele. Kľučkovalo to pomedzi stromy pred ním a on videl vždy iba záblesky medzi lístím. Bál sa, aby mu to neuniklo, a tak zrýchlil, ale čím rýchlejšie išiel on, tým rýchlejšie sa vzďaľovalo aj to, čo naháňal. Harry sa rozbehol a pred sebou počul zrýchľujúci sa dupot kopýt. Teraz už bežal a pred ním sa stále ozýval cval. Vtedy zabočil na čistinu a...
„Áááááániéééééééé!“
Harry sa zrazu zobudil, akoby dostal zaucho. Dezorientovaný v úplnej tme zápasil so závesmi. Počul okolo seba pohyb a z druhej strany izby hlas Seamusa Finnigana: „Čo sa deje?“
Harrymu sa zdalo, že buchli spálňové dvere. Konečne našiel predel v závesoch, odhrnul ich a v tej chvíli Thomas Dean rozsvietil svoju lampu.
Ron sedel na posteli, závesy z jednej strany mal odhrnuté a na tvári výraz krajného zdesenia.
„Black! Sirius Black! S nožom!“
„Čo?“
„Bol tu! Práve teraz! Prerezal závesy! Zobudil ma!“
„Si si istý, že sa ti to nesnívalo, Ron?“ spytoval sa Dean.
„Pozri na závesy! Hovorím ti, že tu bol!“
Všetci vyliezli z postelí, Harry došiel k dverám prvý a všetci bežali dolu schodmi. Dvere za nimi sa otvárali a ospanlivé hlasy volali:
„Kto to kričal?“
„Čo robíte?“
Klubovňu osvetľoval iba dohasínajúci oheň v kozube a ešte v nej zostal neporiadok po oslave. Bola však prázdna.
„Si si celkom istý, že sa ti to nesnívalo, Ron?“
„Hovorím ti, že som ho videl!“
„Čo má znamenať ten hluk?“
„Profesorka McGonagallová prikázala, že máme ísť všetci spať!“
Zjavilo sa aj niekoľko dievčat z dievčenského internátu, zapínali si župany a hlasno zívali. Schádzali sa aj chlapci.
„Senzačne, pokračujeme?“ natešene sa spýtal Fred Weasley.
„Všetci naspäť!“ zavelil Percy. Hnal sa do klubovne a pripínal si pritom na pyžamu odznak vrchného prefekta.
„Percy... Sirius Black!“ slabým hlasom povedal Ron. „Bol v našej spálni! S nožom! Zobudil ma!“
V klubovni nastalo úplné ticho.
„Nezmysel!“ odvetil Percy, ale tváril sa vyľakane. „Priveľa si jedol, Ron, mal si zlý sen...“
„Hovorím ti...“
„Ale no tak, to je už naozaj veľa!“
Vrátila sa profesorka McGonagallová. Keď vošla do klubovne, zatresla za sebou portrét a nazlostené sa obzerala.
„Som rada, že Chrabromil vyhral zápas, ale toto je už nepochopiteľné! Percy, to by som si o vás nebola pomyslela.“
„Ja som to rozhodne nedovolil, pani profesorka,“ rozhorčene sa nadul Percy. „Práve som im hovoril, aby sa všetci vrátili do postele. Tuto môj brat Ron mal zlý sen...“
„TO NEBOL ZLÝ SEN!“ kričal Ron. „PANI PROFESORKA! ZOBUDIL SOM SA A NADO MNOU STÁL SIRIUS BLACK S NOŽOM V RUKE!“
Profesorka McGonagallová hľadela naňho.
„Nebuďte smiešny, Weasley, ako by sa bol dostal cez portrét?“
„Spýtajte sa jeho,“ povedal Ron a ukazoval trasúcim sa prstom na chrbát obrazu Sira Cadogana. „Spýtajte sa ho, či videl...“
Profesorka McGonagallová podozrievavo gánila na Rona, potisla portrét naspäť do chodby a vyšla von. Celá klubovňa so zatajeným dychom načúvala.
„Sir Cadogan, pustili ste pred chvíľou do Chrabromilskej veže nejakého muža?“
„Pravdaže, vzácna pani!“ zvolal Sir Cadogan.
Na jednej i na druhej strane portrétu nastalo ohromené ticho.
„Vy... vy ste ho pustili?“ neveriacky sa spytovala profesorka McGonagallová. „Ale... ale heslo!“
„Mal ich všetky!“ hrdo odvetil Sir Cadogan. „Za celý týždeň. Čítal mi ich z kúska papiera!“
Profesorka McGonagallová sa vrátila cez portrétový vchod do klubovne a ocitla sa zoči-voči ohromenému hlúčiku žiakov. Bola biela ako krieda.
„Ktorá osoba,“ hovorila a hlas sa jej triasol, „ktorý nehorázny hlupák napísal heslá z tohoto týždňa na papier a nechal ho len tak niekde sa povaľovať?“
Nastalo hrobové ticho narušované iba tichučkými zdesenými stonmi. Do vzduchu sa pomaly dvíhala ruka Nevilla Longbottoma, ktorý sa triasol od hlavy až po prsty na nohách obutých v huňatých papučiach.
14
Snapova nevraživosť
Tej noci v Chrabromilskej veži nikto nespal. Vedeli, že hrad zase prehľadávajú, a celá fakulta zostala v klubovni a čakala na správu, či Blacka chytili. Profesorka McGonagallová sa vrátila až na svitaní, aby im oznámila, že zase utiekol.
Cez deň študenti všade narážali na prísne bezpečnostné opatrenia. Profesor Flitwick dával pokyny všetkým dverám a ukazoval im veľký obraz Siriusa Blacka, aby ho spoznali, Filch chodil hore-dolu po chodbách a zatĺkal doskami všetko – od puklín v stenách po myšacie diery. Sira Cadogana vyhodili. Jeho potrét odniesli naspäť na opustenú plošinu schodiska na siedmom poschodí a Tučná pani sa vrátila na svoje miesto. Bola odborne zreštaurovaná, ale stále veľmi nervózna. Nastúpila však na svoje pôvodné miesto iba pod podmienkou, že dostane mimoriadnu ochranu. A tak k nej na hliadkovanie najali mrzutých strážnych trollov. Hrozivo sa v skupinke prechádzali po chodbe, hundravo sa rozprávali a porovnávali si navzájom veľkosť palíc.
Harry si všimol, že sochu Jednookej čarodejnice na treťom poschodí nikto nestráži, ani ju nezatarasili. Zrejme mali Fred a George pravdu, že oni jediní – a teraz ešte Harry, Ron a Hermiona – vedia o skrytej chodbe, do ktorej sa vstupuje cez ňu.
„Myslíš, že by sme mali o tom niekomu povedať?“ spýtal sa Harry Rona.
„Vieme, že cez Medové labky neprichádza,“ zamietavo odvetil Ron. „Dopočuli by sme sa o tom, keby sa niekto vlámal do obchodu.“