Harry bol rád, že Ron zaujal takéto stanovisko. Keby zablokovali aj Jednookú čarodejnicu, nikdy viac by nemohol ísť do Rokvillu.
Ron sa okamžite preslávil. Po prvý raz ľudia venovali väčšiu pozornosť jemu než Harrymu a bolo jasné, že sa mu to páči. Hoci bol nočnou udalosťou ešte otrasený, ochotne každému, kto sa spytoval, čo sa stalo, všetko rozprával do najmenších podrobností.
„... spal som a počul som, akoby sa niečo trhalo, ale myslel som si, že sa mi to sníva, veď to poznáte. No potom som zacítil prievan, zobudil som sa a jedna strana závesov na mojej posteli bola strhnutá... obrátil som sa a videl som ho stáť nad sebou... ako kostra, so šticou špinavých vlasov... drží dlhý nôž – musel mať najmenej tridsať centimetrov – a potom utiekol.
Ktovie prečo?“ dodal Ron Harrymu po odchode druháčok dychtiacich po podrobnostiach jeho strašidelnej príhody. „Prečo utiekol?“
Harry tiež nad tým rozmýšľal. Prečo Black, keď si pomýlil posteľ, neumlčal Rona a nešiel potom za Harrym? Pred dvanástimi rokmi predsa dokázal pokojne zabiť nevinných, a tentoraz mal pred sebou iba piatich neozbrojených chlapcov, pričom štyria z nich spali.
„Určite usúdil, že bude mať čo robiť, kým sa dostane z hradu, keď už si vykríkol a všetkých pobudil,“ zamyslene poznamenal Harry. „Musel by pobiť celú fakultu, aby sa dostal cez portrét... potom by narazil na učiteľov...“
Neville bol v úplnej nemilosti. Profesorka McGonagallová sa naňho tak hnevala, že mu zakázala všetky ďalšie návštevy Rokvillu a nikto mu nesmel prezradiť heslo do veže. Chudák Neville musel každý večer čakať pred klubovňou, kým ho niekto vpustí dnu, pričom bezpečnostná hliadka trollov naňho škaredo zazerala. Ani jeden z týchto trestov sa však nevyrovnal tomu, čo si preňho prichystala stará mama. Dva dni po tom, ako sa Black vlámal do hradu, poslala Nevillovi ten najhorší pozdrav, aký len mohli rokfortskí študenti pri raňajkách dostať – Vrešťadlo.
Školské sovy ako zvyčajne vleteli do Veľkej siene a priniesli poštu. Nevillovi až zabehlo, keď pred ním pristála veľká sova prúžkovaná s jasnočervenou obálkou v zobáku. Harry a Ron, ktorí sedeli oproti nemu, ihneď spoznali, že ten list je Vrešťadlo – Ron vlani jeden taký dostal od mamy.
„Utekaj s tým preč, Neville,“ radil mu Ron. Nevillovi to nemusel hovoriť dva razy. Schytil obálku a držiac ju pred sebou ako bombu rozbehol sa von zo siene. Slizolinský stôl pri pohľade naňho priam vybuchoval smiechom. Počuli, ako sa Vrešťadlo otvorilo vo vstupnej hale – a hlas Nevillovej starej mamy, zázračne stonásobne zosilnený, vrieskal, akú hanbu uvrhol na celú rodinu.
Harrymu bolo Nevilla ľúto, a tak si hneď nevšimol, že aj on dostal list. Hedviga ho silno ďobla do zápästia, aby upútala jeho pozornosť.
„Au! Ach, ďakujem, Hedviga.“
Harry otvoril obálku a Hedviga sa zatiaľ pohostila na Nevillových ovsených vločkách. Na lístku v obálke bolo napísané:
Milí Harry a Ron,
mohli by ste dneska dôjsť ku mne na čaj? Okolo šiestej?
Prídem vás vyzdvihnúť do hradu.
ČAKAJTE NA MŇA V HALE, SAMI NESMIETE VON.
Zdravíčko,
„Asi chce počuť o Blackovi,“ usúdil Ron.
A tak o šiestej Harry s Ronom vyšli z Chrabromilskej veže, prebehli popri hliadke trollov a zamierili dolu do vstupnej haly.
Hagrid už na nich čakal.
„Tak dobre, Hagrid,“ začal Ron, „Asi chceš počuť, ako to bolo v sobotu v noci, však?“
„Už som všetko počul,“ odvetil Hagrid, otvoril dvere a viedol ich von.
„Och,“ sklamane si vzdychol Ron.
Keď vošli do Hagridovej chalupy, prvé, čo zbadali, bol Hrdozobec natiahnutý na Hagridovej prešívanej prikrývke. Obrovské krídla mal zložené tesne pri tele a z veľkého taniera si ujedal mŕtve fretky. Harry odvrátil oči od tohto nepríjemného výjavu a zbadal, že na dverách Hagridovej skrine visí obrovský chlpatý hnedý oblek a hrozná žlto-oranžová viazanka.
„To je načo, Hagrid?“ spýtal sa Harry.
„Hrdozobcov prípad bude na Výbore pre likvidáciu nebezpečných tvorov,“ povedal Hagrid. „Tento piatok. Idem s ním do Londýna. Už som zahovoril dve postele v Rytierskom autobuse...“
Harryho sa zmocnil nepríjemný pocit viny. Celkom zabudol, že proces s Hrodzobcom je tak blízko, a podľa toho, ako sa tváril Ron, aj jemu to vyfučalo z hlavy. Zabudli aj na svoj sľub, že mu pomôžu pripraviť Hrdozobcovu obhajobu. Nemysleli na nič iné iba na Blesk.
Hagrid im nalial čaj a ponúkol ich bublinkovými buchtičkami, ale radšej si z nich nevzali – mali s Hagridovým kuchárskym umením dosť skúseností.
„Musím s vami dvoma voľačo prebrať,“ povedal Hagrid, sadol si medzi nich a tváril sa nezvyčajne vážne.
„Čo?“ spýtal sa Harry.
„Hermionu,“ odvetil Hagrid.
„A čo je s ňou?“ nechápal Ron.
„Je v hroznom stave. Od Vianoc sem furt chodila. Smutno jej je. Najprv ste sa s ňou nevyprávalí skrz Blesk a teraz skrz tú jej mačku...“
„Zožral Prašivca!“ nahnevane ho prerušil Ron.
„Len urobil to, čo robia všetky mačky,“ pokračoval Hagrid vytrvalo. „Viete, moc sa mi tu naplakala. Má to akurát dosť ťažké. Nabrala si toho viac jako unesie, to si myslím. Čo všecko chce zvládnuť. No aj tak si našla čas a pomohla mi s Hrdozobcovým prípadom... Našla mi jednu dobrú vec, fakticky... jak to tak vyzerá, ešte máme šance...“
„Hagrid, aj my sme ti mali pomôcť... prepáč...“ začal Harry rozpačito.
„Ale šak ja vám nič nevyčítam,“ povedal Hagrid a mávol rukou, „fakticky si mal toho habadej. Videl som ťa, jako furt trénujete metlobal, ale namojdušu vám musím povedať, myslel som si, že vám je kamarátka hodna viac jako metly a potkany.“
Harry a Ron rozpačito pozreli na seba.
„Bola fakticky celá bez seba, keď ťa Black skoro prepichol, Ron. Má srdce na správnom mieste, to vám poviem. Hermiona, tá veru áno, a vy dvaja sa s ňou ani nevyprávate...“
„Keby sa len zbavila toho kocúra, zase by som sa s ňou rozprával!“ nahnevane vyhlásil Ron. „Ale ona na ňom stále lipne. A nedopustí naňho!“
„No, ľudia vedia byť na svoje zvieratá hákliví,“ poznamenal Hagrid rozvážne. Hrdozobec medzitým na jeho vankúš vypľul zopár kostí z fretiek.
Po zvyšok návštevy rozoberali šance Chrabromilu v súťaži o metlobalový pohár. O deviatej ich Hagrid vyprevadil naspäť do hradu.
Keď sa vrátili do klubovne, pri oznamovacej tabuli sa zhŕkla skupinka študentov.
„Na budúci víkend je Rokville!“ oznamoval Ron, ktorý naťahoval krk, aby mohol ponad hlavy prečítať oznam. „Čo myslíš?“ dodal potichu, keď si sadli.
„S priechodom do Medových labiek Filch neurobil nič...“ odvetil Harry ešte tichšie.
„Harry!“ ozval sa mu v pravom uchu nejaký hlas. Harry sa zľakol, obzrel sa a videl Hermionu. Sedela za stolom hneď za nimi a odtisla knihy, ktoré ju zakrývali.
„Harry, ak zase pôjdeš do Rokvillu... poviem profesorke McGonagallovej o tej mape!“ pohrozila Hermiona.
„Počul si niekoho hovoriť, Harry?“ zavrčal Ron a ani nepozrel na Hermionu.
„Ron, ako môžeš dovoliť, aby išiel s tebou? Po tom čo Sirius Black skoro urobil tebe! Myslím to vážne, poviem...“
„Tak teraz ti zase ide o to, aby Harryho vylúčili!“ nazlostene odvetil Ron. „Nenarobila si tento rok už dosť škody?“
Hermiona otvorila ústa, že mu odpovie, ale práve vtedy jej Krivolab s tichým zasyčaním skočil na kolená. Hermiona vyľakane pozrela na Rona, schmatla Krivolaba a ponáhľala sa do dievčenského internátu.
„Tak teda ako?“ spytoval sa Ron Harryho, akoby ich nikto nebol vyrušil. „Poď, minule si nič nevidel. Ešte si nebol u Zonka!“