Harry sa obzrel, či ich Hermiona nepočúva.
„Dobre,“ súhlasil, „ale tentoraz si vezmem neviditeľný plášť.“
V sobotu ráno si Harry zbalil do tašky neviditeľný plášť, do vrecka strčil Záškodnícku mapu a šiel s ostatnými na raňajky. Hermiona vrhala naňho z druhého konca stola podozrievavé pohľady, ale on sa vyhýbal jej očiam a dal si záležať, aby ho videla vracať sa mramorovým schodiskom, keď ostatní šli k východu.
„Ahoj!“ zavolal na Rona a kývol mu. „Uvidíme sa, keď sa vrátiš!“
Ron sa uškrnul a žmurkol.
Harry sa ponáhľal na tretie poschodie a cestou vytiahol z vrecka Záškodnícku mapu. Skrčil sa za Jednookú čarodejnicu a rozprestrel pergamen. Blížila sa k nemu malá bodka. Harry prižmuroval oči, aby prečítal menovku. Drobučkým písmom bolo na mape napísané Neville Longbottom.
Harry rýchlo vytiahol prútik, zašepkaclass="underline" „Dissendium!“, hodil tašku do čarodejnice, ale prv ako stihol vliezť do nej aj on, spoza rohu vyšiel Neville.
„Harry! Zabudol som, že ani ty nechodíš do Rokvillu!“
„Ahoj, Neville,“ pozdravil ho Harry, rýchlo sa vzdialil od sochy a strčil si mapu zase do vrecka. „Čo máš na pláne?“
„Nič,“ pokrčil plecami Neville. „Nechceš si zahrať rachotiacu sedmu?“
„Eh... teraz nie... chystal som sa do knižnice urobiť si tú prácu o upíroch pre Lupina...“
„Pôjdem s tebou!“ natešene sa ponúkol Neville. „Ani ja ju ešte nemám!“
„Ech... počkaj, veď ja som ju včera večer dokončil... zabudol som.“
„Výborne, tak mi môžeš pomôcť!“ povedal Neville utrápene. „Vôbec nechápem to s tým cesnakom... musia to jesť, alebo....“
Zrazu zmĺkol, zhíkol a hľadel ponad Harryho plece.
Prichádzal Snape. Neville rýchlo ustúpil za Harryho.
„Čo tu vy dvaja hľadáte?“ Snape zastal pri nich a pozrel na jedného, potom na druhého. „Čudné miesto na schôdzku...“
Na Harryho nesmierne znepokojenie Snapove čierne oči zaleteli ku dverám po oboch stranách a potom na Jednookú čarodejnicu.
„My tu nemáme schôdzku,“ povedal Harry. „Iba sme sa tu stretli.“
„Naozaj?“ Snape nadvihol obočie. „Máte vo zvyku zjavovať sa na nečakaných miestach, Potter, a zriedka tam bývate z nejakých normálnych dôvodov... Odporúčam, aby ste sa obaja vrátili do Chrabromilskej veže, kam patríte.“
Harry a Neville sa bez ďalších slov pobrali na odchod. Keď zabočili za roh, Harry sa obzrel. Snape prechádzal rukami po hlave Jednookej čarodejnice a pozorne ju kontroloval.
Harrymu sa podarilo striasť sa Nevilla pri Tučnej panej, keď mu povedal heslo a potom sa pod zámienkou, že si nechal prácu o upíroch v knižnici, vrátil. Keď už zmizol z dohľadu strážnych trollov, znovu vytiahol mapu a držal si ju rovno pod nosom.
Zdalo sa, že chodba na treťom poschodí je prázdna. Harry pozorne prezrel mapu a uľavilo sa mu, keď maličkú bodku s menovkou Severus Snape našiel zase v profesorovej pracovni.
Bežal naspäť k Jednookej čarodejnici, otvoril jej hrb, vliezol dnu a skĺzol za taškou na koniec kamennej šmykľavky. Znovu Záškodnícku mapu zotrel a rozbehol sa.
Harry, úplne skrytý pod neviditeľným plášťom, vyšiel z Medových labiek na slniečko a štuchol Rona do chrbta.
„To som ja,“ zašepkal.
„Čo ťa zdržalo?“ ticho precedil pomedzi zuby Ron.
„Snape sa tam motal...“
A vybrali sa po hlavnej ulici.
„Kde si?“ stále sa kútikom úst spytoval Ron. „Ešte si tu? Je to také čudné...“
Išli na poštu, kde Ron predstieral, že zisťuje, čo by stála sovia pošta Billovi do Egypta, aby sa Harry mohol dobre poobzerať. Sovy z bidielok naňho potichu húkali, od veľkých sivých až po tie najmenšie („iba na miestne zásielky“), ktoré boli také maličké, že by sa vmestili Harrymu do dlane.
Potom išli k Zonkovi. Bolo tam toľko študentov, že Harry si musel dávať veľký pozor, aby niekomu nepostúpal po nohách a nevyvolal paniku. Predávali tam žartovné čarovné pomôcky, ktoré prekonávali aj Fredove a Georgeove najbláznivejšie predstavy. Harry šepkal Ronovi, čo chce, a spod plášťa mu podával peniaze. Odchádzali od Zonka s mešcami značne odľahčenými, ale vrecká sa im vydúvali od hnojových bômb, štikútkových cukríkov, mydla zo žabacích ikier a každý si niesol jednu čajovú šálku, ktorá hrýzla nosy.
Bol pekný svieži deň a ani jednému sa nechcelo tráviť ho vovnútri, a tak prešli okolo Troch metiel a vyšli na kopec k Škriekajúcej búde, najmátožnejšiemu obydliu v Británii. Stála trochu bokom od dediny a aj za denného svetla vyzerala strašidelné – okná mala zatlčené a vlhká záhrada zarastala burinou.
„Ešte aj rokfortskí duchovia sa jej vyhýbajú,“ povedal Ron, keď sa opierali o plot a hľadeli na ňu. „Pýtal som sa Takmer bezhlavého Nicka... vraj počul, že sa tu usadila veľmi drsná spoločnosť. Nikto sa nemôže dostať dnu. Fred a George sa o to zrejme pokúšali, ale všetky vchody sú napevno uzavreté...“
Harrymu bolo po výstupe na kopec teplo a práve uvažoval, že si na chvíľu vyzlečie plášť, keď nablízku začul hlasy. Niekto prichádzal k domu z druhej strany kopca. O chvíľu sa zjavil Malfoy a tesne za ním Crabbe a Goyle. Malfoy rozprával.
„... každú chvíľu by mi mala prísť sova od otca. Musel ísť na výsluch a porozprávať im o mojej ruke, ako som s ňou tri mesiace nemohol nič robiť...“
Crabbe a Goyle sa zachechtali.
„Teda škoda, že som nebol pri tom a nepočul, na akú obhajobu sa ten veľký vlasatý idiot zmohol... ‚Fakticky je neškodný‘... ten hipogrif to má už zrátané...“
Malfoy odrazu zbadal Rona. Na tvári sa mu zjavil zlovestný úsmev.
„Čo tu robíš, Weasley?“
Malfoy pozrel na rozpadávajúci sa dom za Ronom. „Asi by si tu rád býval, čo, Weasley? Snívaš o vlastnej izbe? Počul som, že celá vaša rodina spáva v jednej izbe. Je to pravda?“
Harry chytil Rona zozadu za habit, aby mu zabránil skočiť na Malfoya.
„Nechaj mi ho,“ zašepkal mu do ucha. Bola to perfektná príležitosť, akú si nemohli nechať ujsť. Harry potichučky prešiel za Malfoya, Crabba a Goyla. Zohol sa a nabral plnú hrsť blata.
„Práve sme hovorili o vašom kamarátovi Hagridovi,“ pokračoval Malfoy. „Predstavovali sme si, čo tak asi trepal Výboru pre likvidáciu nebezpečných tvorov. Myslíš, že sa rozplače, keď jeho hipogrifovi odseknú...“ ČVACHT!
Malfoyovi nadskočila hlava, keď ho zasiahla hrča blata, a zo striebristobielych vlasov mu zrazu kvapkala špina.
„Čo to...?“
Ron sa musel držať plota, aby nespadol, čo sa tak smial. Malfoy, Crabbe a Goyle sa hlúpo otočili, horúčkovite sa obzerali a Malfoy si utieral vlasy.
„Čo to bolo? Kto to urobil?“
„Vraj tu poriadne máta, však?“ poznamenal Ron, akoby komentoval počasie.
Crabbe a Goyle vyzerali vyľakane. Vydúvajúce sa svaly im boli proti duchom nanič. Malfoy sa obzeral po prázdnom okolí.
Harry sa zakrádal po chodníku k jednej krásnej kaluži s odporne zapáchajúcim zeleným blatom.
PLESK!
Tentoraz to schytali Crabbe a Goyle. Goyle zlostne skackal na mieste a pokúšal sa zotrieť si blato z malých tupých očiek.
„Priletelo to odhentiaľ!“ kričal Malfoy utierajúc si tvár a civel na miesto vľavo od Harryho.
Crabbe sa tackavo vrhol dopredu s dlhými rukami vystretými pred sebou ako zombie. Harry sa mu vyhol, zdvihol palicu a hodil mu ju do chrbta. Zvíjal sa od potláčaného smiechu, keď Crabbe urobil vo vzduchu piruetu, aby zistil, kto to doňho hodil. Pretože Crabbe videl iba Rona, zamieril k nemu, ale Harry mu podložil nohu. Crabbe sa potkol a jeho obrovská laba pristúpila okraj Harryho plášťa. Harry cítil, ako ho to potiahlo, a plášť mu skĺzol z tváre.