Na okamih Malfoy civel naňho.
„Áááá!“ zreval ukazujúc na Harryho hlavu. Vtom sa otočil a hnal sa ozlomkrky dolu kopcom a Crabbe s Goylom za ním.
Harry si znovu navliekol plášť, ale už sa stalo.
„Harry!“ Ron potkýnajúc sa bežal ta, kde zmizol Harry. „Radšej utekaj! Ak to Malfoy niekomu povie... radšej aby si bol v hrade. Rýchlo!“
„Uvidíme sa neskôr,“ povedal Harry a bez ďalších slov trielil po chodníku k Medovým labkám.
Uverí Malfoy tomu, čo videl? Uverí niekto Malfoyovi? Nikto nevedel o neviditeľnom plášti, nikto okrem Dumbledora. Harrymu stiahlo žalúdok – Dumbledore by presne vedel, čo sa stalo, keby Malfoy niečo povedal...
Harry utekal do Medových labiek, odtiaľ do pivnice, potom cez padacie dvere, strhol si neviditeľný plášť, strčil si ho pod pazuchu a uháňal cez tunel... Malfoy bude v hrade prvý. Ako dlho potrvá, kým nájde nejakého učiteľa? Harry dychčal, pichalo ho v boku, ale nespomalil, až kým nedobehol ku kamennému sklzu. Plášť bude musieť nechať tam, ten by ho prezradil, keby Malfoy nažaloval nejakému učiteľovi – skryl ho teda do tmavého kúta a potom čo najrýchlejšie liezol hore. Spotené ruky sa mu na šmykľavke kĺzali. Strčil ruku do čarodejnicinho hrbu, poklopkal po ňom prútikom, vystrčil hlavu a vyšvihol sa von, hrb sa zavrel a len čo vyskočil spoza sochy, počul rýchle kroky.
Bol to Snape. Rýchlo sa blížil k Harrymu, až mu poletoval čierny habit, a zastal pred ním.
„Tak!“ povedal takmer víťazoslávne. Harry sa usiloval tváriť sa nevinne, ale pridobre si uvedomoval, aký je spotený, a zablatené ruky si rýchlo strčil do vrecka.
„Poďte so mnou, Potter,“ prikázal Snape.
Harry šiel za ním a usiloval sa poutierať si ruky zospodu o habit tak, aby to Snape nevidel. Schádzali dolu schodmi do Snapovej pracovne v podzemí.
Harry tu predtým bol iba raz a aj vtedy bol v poriadnej kaši. Snapova zbierka všelijakých hrozných slizovitých vecí v pohároch sa odvtedy rozšírila – všetky stáli na policiach za stolom, leskli sa vo svetle ohňa a zvyšovali hrozivú atmosféru.
„Sadnite si,“ prikázal Snape.
Harry poslúchol. Snape však zostal stáť.
„Práve bol za mnou pán Malfoy s veľmi čudnou historkou, Potter,“ začal Snape.
Harry mlčal.
„Hovoril mi, že bol pri Škriekajúcej búde a natrafil tam na Weasleyho, ktorý bol očividne sám.“
Harry stále mlčal.
„Pán Malfoy tvrdí, že sa rozprával s Weasleym, keď ho zozadu do hlavy trafila veľká hruda blata. Čo myslíte, ako sa to mohlo stať?“
Harry sa usiloval tváriť prekvapene.
„Ja neviem, pán profesor.“
Snapove oči sa zavrtávali do Harryho. Bol to skoro rovnaký pocit, ako keď sa učili vydržať pohľad hipogrifa. Harry sa snažil nežmurknúť.
„Vtedy pán Malfoy uvidel čudné zjavenie. Viete si predstaviť, čo by to mohlo byť, Potter?“
„Nie,“ odvetil Harry tentoraz nevinne zvedavým tónom.
„Bola to vaša hlava, Potter. Vznášala sa vo vzduchu.“
Dlho bolo ticho.
„Možno by mal ísť za madam Pomfreyovou,“ povedal Harry, „keď vidí také veci...“
„Čo by vaša hlava hľadala v Rokville, Potter?“ potichu sa spýtal Snape. „Vaša hlava nesmie chodiť do Rokvillu. Ani len čiastočka vášho tela nemá čo robiť v Rokville.“
„Ja to viem,“ povedal Harry a usiloval sa, aby sa mu na tvári nezračil pocit viny či strach. „Zdá sa, že Malfoy má halucin...“
„Malfoy nemá nijaké halucinácie,“ zavrčal Snape, sklonil sa a položil si ruky na operadla Harryho stoličky, takže mal tvár len kúsok od Harryho. „Ak bola v Rokville vaša hlava, určite tam bol aj zvyšok vášho tela.“
„Ja som bol hore v Chrabromilskej veži,“ namietal Harry. „Ako ste mi kázali...“
„Môže to niekto potvrdiť?“
Harry nepovedal nič. Snapove ústa sa vykrivili v strašnom úsmeve.
„Takže,“ znovu sa vystrel. „Všetci, od ministra mágie počnúc, sa usilujú uchrániť slávneho Harryho Pottera pred Siriusom Blackom, ale slávny Harry Potter je zákon sám pre seba. Nech sa obyčajní ľudia trápia o jeho bezpečnosť! Slávny Harry Potter si chodí, kam chce, a nemyslí na následky.“
Harry mlčal. Snape sa usiloval vyprovokovať ho, aby povedal pravdu. A to on neurobí. Snape nemá dôkazy – zatiaľ.
„Ako veľmi sa podobáte na svojho otca, Potter,“ povedal odrazu Snape a oči sa mu leskli. „Aj on bol mimoriadne arogantný. Nepatrný talent na metlobal, a už si namýšľal, že je nad všetkých. Pyšne sa naparoval aj so svojimi kamarátmi a obdivovateľmi... Tá podoba medzi vami je zvláštna.“
„Môj otec sa nenaparoval,“ vyhŕkol Harry, neuvažujúc. „Ani ja sa nenaparujem.“
„Ani váš otec veľmi nedbal na pravidlá,“ pokračoval Snape a na chudej tvári sa mu zrkadlila zloba. „Pravidlá platili pre menej významných smrteľníkov, nie pre víťazov metlobalového pohára. Tak si o sebe namýšľal...“
„MLČTE!“
Harry odrazu vstal. V žilách mu vrela zlosť taká veľká, akú necítil od poslednej noci na Privátnej ceste. Bolo mu jedno, že Snapova tvár zmeravela a čierne oči sa mu nebezpečne blýskajú.
„Čo ste mi to povedali, Potter?“
„Povedal som vám, aby ste mlčali o mojom otcovi!“ kričal Harry. „Poznám pravdu, jasné? Zachránil vám život! Dumbledore mi to povedal! Keby nebolo môjho otca, ani by ste tu neboli!“
Snapova ovisnutá tvár nadobudla farbu skysnutého mlieka.
„A povedal vám riaditeľ aj to, za akých okolností mi váš otec zachránil život?“ chripel Snape. „Alebo tie podrobnosti považoval za priveľmi nepríjemné pre jemné ušká vzácneho Pottera?“
Harry si zahryzol do pery. Nevedel, čo sa stalo, a nechcel to priznať, ale Snape zrejme uhádol pravdu.
„Bol by som nerád, aby ste odišli s falošnou predstavou o svojom otcovi, Potter,“ povedal a tvár mu vykrivil hrozný úškrn. „Predstavovali ste si nejaký hrdinský čin? Tak dovoľte, aby som vás vyviedol z omylu – váš svätý otecko a jeho kamaráti rozohrali veľmi zábavný žart, ktorý by bol skončil mojou smrťou, keby váš otec nebol mal v poslednej chvíli plné gate. Na tom, čo urobil, nebolo ani zamak statočnosti. Zachraňoval si aj vlastnú kožu, nielen mňa. Keby sa mu bol ten žart podaril, vyhodili by ho z Rokfortu.“
Snape vyceril nerovné žltkasté zuby.
„Vyvráťte vrecká, Potter!“ vyprskol odrazu.
Harry sa nehýbal. V ušiach mu hučalo.
„Vyvráťte vrecká, alebo ideme rovno k riaditeľovi! Vysypte ich, Potter!“
Studený od hrôzy Harry pomaly vytiahol balíček Zonkových trikov a Záškodnícku mapu.
Snape zobral vrecúško od Zonka.
„Dal mi ho Ron,“ povedal Harry a modlil sa, aby mal šancu Rona upozorniť prv, ako ho Snape uvidí. „Priniesol ich z Rokvillu – minule...“
„Naozaj? A vy to odvtedy nosíte? No to je dojemné... a čo je toto?“
Snape zobral do ruky mapu. Harry sa zo všetkých síl usiloval tváriť sa ľahostajne.
„Rezervný pergamen,“ pokrčil plecami.
Snape ho prevracal hľadiac na Harryho.
„Určite nepotrebujete nejaký starý kus pergamenu,“ povedal. „Čo keby som ho radšej zahodil?“
A pohol rukou smerom k ohňu.
„Nie!“ rýchlo vyhŕkol Harry.
„Aha!“ pokračoval Snape a veľké nozdry sa mu chveli. „Je to ďalší vzácny darček od pána Weasleyho? Alebo je to... niečo iné? Trebárs list, napísaný neviditeľným atramentom? Alebo inštrukcie, ako sa dostať do Rokvillu bez toho, aby ste museli prejsť popri dementoroch?“
Harry zažmurkal. Snapove oči zažiarili.
„Pozrime sa, pozrime sa...“ hundral si, vytiahol prútik a rozprestrel mapu na stole. „Odhaľ svoje tajomstvo!“ prikázal a dotkol sa pergamenu prútikom.
Nič sa nestalo. Harry zvieral ruky v päste, aby sa mu netriasli.