„Ukáž sa!“ zvolal Snape a znova prudko poklepal po mape.
Pergamen bol stále prázdny. Harry sa zhlboka nadychoval, aby sa upokojil.
„Profesor Severus Snape, učiteľ tejto školy, ti prikazuje odhaliť informácie!“ povedal Snape a švihol po mape prútikom.
Na hladkom povrchu pergamenu sa začali zjavovať písmená, akoby ich písala nejaká neviditeľná ruka.
„Pán Námesačník skladá svoje komplimenty profesorovi Snapovi a veľmi ho prosí, aby nestrkal svoj nenormálne veľký nos do cudzích vecí.“
Snape zmeravel. Harry omráčený hľadel na odkaz. Pri tom však nezostalo.
Pod prvým odkazom sa zjavil druhý.
„Pán Paroháč súhlasí s pánom Námesačníkom a rád by dodal, že profesor Snape je mrzký darebák.“
Bolo by to smiešne, keby situácia nebola taká vážna. A na pergamene toho bolo ešte viac...
„Pán Tichošľap by rád vyjadril svoj úžas nad tým, že sa taký idiot sa stal profesorom.“
Harry zdesene zavrel oči. Keď ich otvoril, na mape sa zjavili posledné slová.
„Pán Červochvost praje profesorovi Snapovi dobrý deň a radí tomu hnusákovi, aby si umyl vlasy.“
Harry čakal na úder.
„Tak,“ potichu zašomral Snape. „Zistíme si to...“
Šiel k ohňu, nabral za hrsť ligotavého prášku zo džbánu na kozube a hodil ho do plameňov.
„Lupin!“ zvolal do ohňa. „Chcem sa s tebou rozprávať!“
Harry načisto ohromený civel do ohňa. Zjavil sa v ňom nejaký veľký tieň, ktorý sa veľmi rýchlo otáčal. Vzápätí vyliezal z ohniska profesor Lupin a zo svojho ošumelého habitu si oprašoval popol.
„Volal si, Severus?“ spýtal sa Lupin pokojne.
„Volal,“ odvetil Snape a s tvárou pokrútenou od zlosti sa vracal k svojmu stolu. „Práve som požiadal Pottera, aby si vyprázdnil vrecká. Mal v nich toto.“
Snape ukazoval na pergamen, na ktorom ešte stále svietili slová Páni Námesačník, Červochvost, Tichošľap a Paroháč. Na Lupinovej tvári sa zjavil čudný uzavretý výraz.
„No?“ spýtal sa Snape.
Lupin stále hľadel na mapu. Harry mal dojem, že nad niečím rýchlo rozmýšľa.
„No?“ zopakoval Snape. „Tento pergamen je zjavne plný čiernej mágie. To by mal byť tvoj odbor, Lupin. Čo myslíš, kde vzal Potter niečo také?“
Lupin zdvihol pohľad a letmo pozrel na Harryho, aby mu naznačil, nech ho neprerušuje.
„Plný čiernej mágie?“ zopakoval pokojne. „Naozaj si to myslíš, Severus? Podľa mňa je to len kúsok pergamenu, ktorý urazí hocikoho, kto ho číta. Detinské, ale určite nie nebezpečné. Predpokladám, že Harry to má z nejakého zábavného obchodu...“
„Naozaj?“ odvetil Snape. Čeľusť mu zmeravela od hnevu. „Myslíš, že v zábavnom obchode by kúpil niečo také? Nezdá sa ti pravdepodobnejšie, že to dostal priamo od výrobcov?“
Harry nechápal, o čom Snape hovorí. Očividne ani Lupin.
„Myslíš od pána Červochvosta alebo niekoho z tých ľudí?“ spýtal sa. „Harry, poznáš niektorého z nich?“
„Nie,“ rýchlo odvetil Harry.
„Vidíš, Severus?“ Lupin sa znovu obrátil k Snapovi. „Mne to pripadá ako Zonkov výrobok...“
Ako na zavolanie pribehol do Snapovej pracovne Ron. Bol celkom zadychčaný a zastal tesne pri Snapovom stole, držal sa za bok a pokúšal sa niečo povedať.
„Ja... dal som... to Harrymu,“ dychčal. „Kúpil... som to... u Zonka... pradávno...“
„Tak teda!“ povedal Lupin, spľasol rukami a spokojne sa obzeral. „Tým sa to, zdá sa, vyjasnilo. Ja to vrátim, Severus, dobre?“ Poskladal mapu a strčil si ju do habitu. „Harry, Ron, poďte so mnou, potrebujem sa s vami porozprávať o tej práci o upíroch... ospravedlň nás, Severus...“
Na odchode sa Harry neopovážil ani pozrieť na Snapa. Celú cestu až do vstupnej haly šli Lupin, Ron a Harry bez slova. Potom sa Harry otočil k Lupinovi.
„Pán profesor, ja...“
„Nechcem nijaké vysvetlenia,“ prerušil ho Lupin úsečne. Obzrel sa po prázdnej hale a stíšil hlas. „Náhodou viem, že túto mapu pred mnohými rokmi skonfiškoval pán Filch. Áno, viem, že je to mapa,“ zopakoval, keď Ron a Harry prekvapene pozreli naňho. „Nechcem vedieť, ako sa dostala k vám. Zaráža ma však, že ste ju neodovzdali. Najmä po tom, čo sa stalo, keď jeden zo študentov stratil informácie a tie sa povaľovali len tak po hrade. A nemôžem ti ju vrátiť, Harry.“
Harry to čakal, ale neprotestoval, lebo tak veľmi ho zaujímali vysvetlenia.
„Prečo si Snape myslel, že to mám od výrobcov?“
„Lebo...“ Lupin zaváhal, „lebo ťa možno tvorcovia tejto mapy chceli vylákať zo školy. Považovali by to za mimoriadne zábavné.“
„Vy ich poznáte?“ na Harryho to zapôsobilo.
„Stretli sme sa,“ odvetil Lupin úsečne. Hľadel na Harryho vážnejšie než predtým.
„Nečakaj, že to zase budem za teba žehliť, Harry. Nemôžem ťa donútiť, aby si bral Siriusa Blacka vážne. Ale myslel som si, že to, čo si počul o dementoroch, na teba väčšmi zapôsobí. Tvoji rodičia položili svoje životy za to, aby si ty zostal nažive, Harry. A biedne sa im odplácaš – hazarduješ s ich obeťou pre jedno vrecko so žartami.“
Odišiel a Harry sa cítil oveľa horšie než v Snapovej pracovni. Vliekli sa s Ronom po mramorovom schodisku, a keď prechádzali okolo Jednookej čarodejnice, spomenul si Harry na neviditeľný plášť – ešte stále bol tam, ale neodvážil sa ísť poň.
„To bola moja vina,“ vyhlásil zrazu Ron. „To ja som ťa presviedčal, aby si išiel. Lupin má pravdu, bolo to hlúpe, nemali sme to urobiť...
Zmĺkol – prišli na chodbu, kde sa prechádzali strážni trollovia, a oproti nim kráčala Hermiona. Jediný pohľad na jej tvár a Harry bol presvedčený, že vie, čo sa stalo. Zovrelo mu žalúdok – povedala to profesoke McGonagallovej?
„No čo, najlepšia radosť je škodoradosť?“ surovo sa na ňu oboril Ron, keď zastala pred nimi. „Alebo si bola práve na nás žalovať?“
„Nie,“ odvetila Hermiona. Držala v rukách list a pera sa jej triasla. „Len som si myslela, že by ste to mali vedieť... Hagrid prehral ten spor, Hrdozobca popravia.“
15
Finále
„Poslal... poslal mi toto,“ hovorila Hermiona a ukazovala im list.
Harry ho od nej vzal. Pergamen bol vlhký a obrovské slzy na mnohých miestach rozmazali atrament, takže sa ťažko čítal.
Milá Hermiona,
prehrali sme. Dovolili mi doviesť ho naspäť do Rokfortu. Dátum popravy určia. Hrdozobcovi sa v Londýne páčilo. Nezabudnem, koľko si nám pomohla.
„To nemôžu,“ vyhlásil Harry. „To nemôžu urobiť. Hrdozobec nie je nebezpečný.“
„Malfoyov tatko výboru pohrozil,“ povedala Hermiona a utierala si oči. „Veď viete, aký je. Je to hŕstka starých roztrasených hlupákov a báli sa. Zostáva ešte odvolanie. Vždy býva. Ibaže v ňom nevidím nijakú nádej... Nič sa nezmení.“
„Ale áno,“ namietal Ron nazlostene. „Tentoraz to nebudeš musieť všetko robiť sama, Hermiona. Ja ti pomôžem.“
„Och, Ron!“
Hermiona sa vrhla Ronovi okolo krku a úplne sa zosypala. Ron sa tváril celkom zdesene a nemotorne ju hladkal po hlave. Napokon sa Hermiona odtiahla.
„Ron, veľmi, veľmi ma mrzí to s Prašivcom...“ vzlykala.
„Och... no... bol už starý,“ chlácholil ju Ron a očividne mu odľahlo, keď ho konečne pustila. „A aj tak bol trochu... neužitočný. Človek nikdy nevie, možno mi teraz mamka s tatkom kúpia sovu.“
Bezpečnostné opatrenia po druhom Blackovom vlámaní sa do hradu znemožňovali Harrymu, Ronovi a Hermione, aby po večeroch Hagrida navštevovali. Príležitosť porozprávať sa s ním mali iba na hodinách starostlivosti o zázračné tvory.