Zdalo sa, že rozsudok ho celkom omráčil a otupil.
„Všetkému som na vine ja. Celkom som stratil reč. Sedeli tam v tých čiernych habitoch a mne tie poznámky furt padali a zabudol som tie dátumy, čo si mi hovorila, Hermiona. A potom vstal Lucius Malfoy a povedal svoju reč a výbor urobil presne to, čo im kázal...“ zdôveroval sa im Hagrid.
„Stále sa možno odvolať!“ prudko namietal Ron. „Ešte to nevzdávaj, pracujeme na tom!“
Vracali sa do hradu s ostatnými študentmi. Pred sebou videli Malfoya s Crabbom a Goylom, obzerali sa a povýšenecky smiali.
„To nemá zmysel, Ron,“ povedal Hagrid smutne pri schodoch do hradu. „Lucius Malfoy má ten výbor vo vačku. Ja sa len môžem postarať, aby teraz Hrdozobcovi bolo čo najlepšie. Dlhujem mu to...“
Hagrid sa otočil a ponáhľal sa naspäť do svojej chalupy s tvárou zaborenou do vreckovky.
„Pozrite na toho ufňukanca!“
Malfoy, Crabbe a Goyle stáli hneď za dverami a počúvali.
„Videli ste už niečo také úbohé?“ zvolal Malfoy. „A to má byť náš učiteľ!“
Harry a Ron sa nazúrene pohli smerom k Malfoyovi, ale Hermiona ich predbehla a – PLESK!
Z celej sily, akú len v sebe našla, strelila Malfoyovi zaucho. Malfoy sa zatackal. Harry, Ron, Crabbe a Goyle len užasnuto hľadeli, ako Hermiona znova zdvihla ruku.
„Neopovažuj sa nazvať Hagrida úbohým, ty hnusný... ty nechutný...“
„Hermiona!“ ticho sa ozval Ron a pokúsil sa chytiť jej ruku, keď sa znovu zahnala.
„Daj pokoj, Ron!“
Hermiona vytiahla prútik. Malfoy cúvol. Crabbe a Goyle hľadeli naňho absolútne ohromení, akoby si pýtali pokyny.
„Poďme,“ zamumlal Malfoy a vzápätí všetci traja zmizli na chodbe do ich podzemia.
„Hermiona!“ zopakoval Ron prekvapene i obdivne zároveň.
„Harry, ty sa postaraj, aby si ho v metlobalovom finále porazil!“ povedala Hermiona, pričom jej hlas preskakoval do škreku. „Lebo ak nie, neznesiem, aby Slizolin vyhral.“
„Máme čarovanie,“ pripomenul Ron, stále vyvaľujúc oči na Hermionu, „radšej už poďme.“
Ponáhľali sa hore schodmi do triedy profesora Flitwicka.
„Meškáte, chlapci!“ vyčítavo ich privítal profesor Flitwick, keď Harry otvoril triedu. „No poďte, rýchlo, vytiahnite si prútiky, dnes experimentujeme s Rozveseľujúcimi zaklínadlami a už sme sa rozdelili do dvojíc...“
Harry a Ron sa ponáhľali do zadnej lavice a otvorili si tašky. Ron sa obzrel.
„Kam išla Hermiona?“
Harry sa obzrel tiež. Hermiona nevošla do triedy, no Harry si bol istý, že keď otváral dvere, stála vedľa neho.
„To je čudné,“ zamumlal a civel na Rona. „Možno... možno išla na záchod alebo tak?“
Ale Hermiona sa celú hodinu neukázala.
„Bolo by sa jej Rozveseľujúce zaklínadlo zišlo,“ skonštatoval Ron cestou na obed. Všetci naokolo sa usmievali od ucha k uchu, lebo po Rozveseľujúcich zaklínadlách v nich zostal pocit spokojnosti.
Hermiona nebola ani na obede. Kým dojedli jablkový koláč, účinky Rozveseľujúcich zaklínadiel vyprchávali a Harry a Ron sa začali báť.
„Myslíš, že jej Malfoy mohol niečo urobiť?“ spýtal sa Ron nervózne, keď sa ponáhľali do Chrabromilskej veže.
Prešli okolo hliadkujúcich trollov, povedali Tučnej panej heslo (Treperenda) a preliezli cez portrét do klubovne.
Hermiona sedela pri stole s hlavou na knihe aritmancie a tvrdo spala. Sadli si každý z jednej strany a Harry do nej štuchol.
„Čo...čo?“ prebrala sa Hermiona vyľakane a splašene sa obzerala. „Už treba ísť? Ktorú hodinu máme teraz?“
„Veštenie, ale to bude až o dvadsať minút,“ povedal Harry. „Prečo si nebola na čarovaní, Hermiona?“
„Čože? Och, nie!“ zapišťala Hermiona. „Ja som zabudla ísť na čarovanie!“
„Ale ako si mohla zabudnúť?“ spýtal sa Harry. „Veď si s nami stála pred triedou!“
„To je neuveriteľné!“ kvílila Hermiona. „Profesor Flitwick sa hneval? Och, za to môže Malfoy. Myslela som naňho a na všetko som zabudla.“
„Vieš čo, Hermiona!“ vyhlásil Ron, keď pozrel na obrovskú knihu aritmancie, ktorá poslúžila Hermione namiesto vankúša. „Mám dojem, že už ti z toho preskakuje. Chceš toho priveľa.“
„Nie, nechcem!“ bránila sa Hermiona, odhrnula si vlasy z očí a beznádejne sa obzerala, kde má tašku. „Len som urobila chybu, nič viac. Radšej pôjdem za profesorom Flitwickom ospravedlniť sa... Uvidíme sa na veštení!“
Hermiona sa k nim o dvadsať minút pripojila pod rebríkom do učebne profesorky Trelawneyovej a tvárila sa hrozne utrápene.
„Nemôžem uveriť, že som zmeškala Rozveseľovacie zaklínadlo! A stavím sa, že ho budeme mať na skúškach. Profesor Fltiwick to naznačil.“
Vyliezli po rebríku do slabo osvetlenej dusnej miestnosti vo veži. Na každom stolíku svietila krištáľová guľa s perleťovobielou hmlou vovnútri. Harry, Ron a Hermiona si sadli k zastrčenému a rozheganému stolíku.
„Myslel som, že s krištáľovými guľami začneme až pred koncom roka,“ zašepkal Ron a vrhol ostražitý pohľad na profesorku Trelawneyovú pre prípad, že by striehla niekde nablízku.
„Nesťažuj sa, veď to znamená, že sme skončili s čítaním z dlane,“ odpovedal mu potichu Harry. „Už som mal po krk toho jej strhávania sa zakaždým, keď mi pozrela na ruky.“
„Dobrý deň vám prajem!“ ozval sa známy zastretý hlas a profesorka Trelawneyová ako vždy dramaticky vystúpila z tieňa. Parvati a Lavender sa až chveli vzrušením a tváre im osvetľovalo mliečne svetlo z krištáľovej gule.
„Rozhodla som sa začať s krištáľovou guľou trochu skôr, než som pôvodne mala v pláne,“ oznámila im profesorka Trelawneyová. Sedela chrbtom k ohňu a obzerala sa. „Osud mi prezradil, že vaše skúšky v júni sa budú týkať gule, a veľmi vám chcem poskytnúť dostatočnú prax.“
Hermiona odfrkla.
„No, vážne... osud jej prezradil... Kto pripravuje otázky na skúšky? Ona predsa! Aká úžasná predpoveď!“ poznamenala a ani sa neobťažovala stíšiť hlas. Harry a Ron sa zadúšali potláčaným smiechom.
Ťažko povedať, či ich profesorka Trelawneyová počula, lebo tvár mala skrytú v tieni. Pokračovala však, akoby nič.
„Čítanie z krištáľovej gule je veľmi zložité umenie,“ vravela zasnene. „Neočakávam, že niekto z vás na prvý raz v nekonečnej hĺbke gule skutočne niečo uvidí. Najprv si precvičíme uvoľňovanie mysle a externého pohľadu,“ Ron sa začal neovládateľné chichúňať a musel si do úst strčiť päsť, aby utlmil tie zvuky, „ako aj vyjasňovanie vnútorného oka a supervedomia. Možno, ak budeme mať šťastie, niekto na konci hodiny už niečo uvidí.“
A tak začali. Harry sa pri civení na krištáľovú guľu a úsilí vyčistiť si myseľ cítil mimoriadne hlúpo, lebo to považoval za nezmysel. Nepomáhalo mu ani to, že Ron sa stále potichu chichotal a Hermiona pohŕdavo odfrkovala.
„Už ste niečo videli?“ spýtal sa ich Harry po štvrťhodine daromného zízania do gule.
„Áno. Na tomto stole je spálenina,“ ukazoval Ron. „Niekto asi prevrátil sviečku.“
„Toto je strašná strata času,“ šepkala Hermiona. „Radšej keby sme sa učili niečo užitočné. Mohla som dohnať Rozveseľújúce zaklínadlo.“
Profesorka Trelawneyová preplávala okolo ich. „Mám niekomu pomôcť s výkladom tienistých znamení v guli?“ hovorila tak potichu, že v cinkote jej náramkov ju ledva bolo počuť.
„Ja nepotrebujem pomoc,“ zašepkal Ron. „Je jasné, čo to znamená. Dnes v noci bude hustá hmla.“ Harry aj Hermiona vybuchli smiechom.
„No ale toto!“ pohoršovala sa profesorka Trelawneyová, keď sa všetky hlavy otočili k nim. Parvati a Lavender sa tvárili pohoršene. „Narušujete jasnovidecké vibrácie!“ Podišla k ich stolu a nazrela do ich krištáľovej gule. Harry cítil, že mu začína byť ťažko na duši. S istotou vedel, čo príde...