„To má všetko v krvi, ako som hovorila nedávno. Zlá krv sa prejaví. Nemám nič proti vašej rodine, Petunia,“ a svojou lopatovitou dlaňou potľapkala Petuniu po kostnatej ruke, „ale tvoja sestra bola skazené vajce. Také sa nájdu aj v najlepších rodinách. Utiekla s tým niktošom a tu máme výsledok.“
Harry uprene hľadel na svoj tanier a v ušiach mu akosi čudne zvonilo. Metlu pevne uchopíme za chvost, opakoval si v duchu. Lenže nemohol si spomenúť, ako to pokračuje. Hlas tety Marge sa doňho zavrtával ako vŕtačky strýka Vernona.
„Ten Potter,“ povedala teta Marge nahlas, zobrala fľašku brandy a vyšplechla si trochu do pohára i po celom obruse, „nikdy ste mi nepovedali, čo vlastne robil?“
Na strýkovi Vernonovi a tete Petunii bolo vidieť, že sú do krajnosti napätí. Dudley dokonca zdvihol pohľad od zákuska a civel na rodičov.
„On... nepracoval,“ povedal strýko Vernon a fľochol na Harryho. „Bol nezamestnaný.“
„Ako som predpokladala!“ povedala teta Marge, dala si riadny glg brandy a utrela si bradu do rukáva. „Naničhodník, darmožráč, lenivý parazit, ktorý...“
„To nie je pravda,“ povedal odrazu Harry. Všetci pri stole stíchli. Harry sa celý triasol. Nikdy v živote nebol taký nahnevaný.
„DAJ SI EŠTE BRANDY!“ skríkol strýko Vernon, biely ako stena, a vyprázdnil do Margeinho pohára celú fľašku. „A ty, chlapče,“ zavrčal na Harryho, „choď do postele, choď...“
„Nie, Vernon,“ zaštikútala teta Marge, zdvihla ruku a uprela malé, krvou podliate oči na Harryho. „Len pokračuj, chlapče, pokračuj. Si na svojich rodičov hrdý, však? Havarovali s autom – predpokladám, že boli opití...“
„Nezahynuli pri autonehode!“ povedal Harry a uvedomil si, že stojí.
„Zomreli pri autonehode, ty odporný malý klamár, a teba nechali na krku svojim slušným, usilovne pracujúcim príbuzným!“ vrieskala teta Marge a až sa tak nadúvala od zlosti. „A ty si bezočivý, nevďačný malý...“
No odrazu teta Marge zmĺkla. Chvíľku to vyzeralo, akoby nenachádzala slov. Zdalo sa, že sa nadúva od nevýslovného hnevu... ibaže to nadúvanie neprestávalo. Jej veľká červená tvár sa začala rozširovať, malé očká sa vyvalili a ústa sa tak natiahli, že by aj tak nemohla rozprávať. Vzápätí jej puklo a odletelo niekoľko gombíkov z tvídového saka a odrazilo sa od stien. Nafukovala sa ako obludný balón, jej brucho naplo opasok tvídovej sukne tak, až praskol, a prsty na rukách pripomínali salámy...
„MARGE!“ kričali strýko Vernon a teta Petunia, keď sa Margeino telo začalo dvíhať zo stoličky k stropu. Teraz už bola celkom okrúhla ako obrovské záchranné koleso s prasacími očami a ruky a nohy jej čudesne vytŕčali. Keď sa vznášala vo vzduchu, vydávala praskavé zvuky. Do miestnosti vbehol Rozparovač a štekal ako šialený.
„NIÉÉÉ!“
Strýko Vernon chytil Marge za jednu nohu a pokúšal sa stiahnuť ju dolu, ale skoro to aj jeho zdvihlo do vzduchu. V okamihu naňho skočil Rozparovač a zahryzol sa mu do nohy.
Harry vyletel z jedálne, kým ho niekto stihol zastaviť, a šiel rovno do komory pod schodami. Dvere sa zázračne otvorili, len čo sa ich dotkol. Okamžite odtiahol svoj kufor ku vchodovým dverám. Vyletel hore schodmi, hodil sa pod posteľ, vypáčil uvoľnenú dosku v podlahe, schmatol obliečku s knihami a narodeninovými darčekmi. Vyliezol spod postele, zobral prázdnu Hedviginu klietku a letel dolu schodmi k svojmu kufru, práve keď strýko Vernon vybehol z jedálne a nohavicu mal na franforce a zakrvavenú.
„OKAMŽITE SA VRÁŤ!“ reval. „POĎ SEM A VRÁŤ JU DO NORMÁLNEJ PODOBY!“
Ale Harryho sa zmocnil bezohľadný hnev. Kopol do kufra, ktorý sa otvoril, vytiahol čarovný prútik a namieril ho na strýka Vernona.
„Zaslúžila si to,“ povedal Harry zadychčane. „Zaslúžila si, čo má. Chráňte ju predo mnou.“
Za chrbtom hľadal kľučku.
„Idem,“ povedal Harry. „Už mám toho dosť.“
A vzápätí bol vonku na tmavej tichej uličke a vliekol za sebou ťažký kufor a pod pazuchou mal Hedviginu klietku.
3
Rytiersky autobus
Harry prešiel niekoľko ulíc, keď napokon klesol na nízky múrik na Magnóliovom oblúku, zadychčaný od vlečenia ťažkého kufra. Sedel nehybne, ešte stále zachvátený hnevom, a počúval, ako mu šialene tlčie srdce.
No po desiatich minútach, pretože bol na tmavej ulici sám, premohli ho iné pocity – strach. Nech sa na to pozrel z hociktorej strany, nikdy nebol v horšej kaši. Ocitol sa v bezvýchodiskovej situácii, za tmy vo svete muklov a nemal kam ísť. A čo bolo najhoršie, pred chvíľou naozajstne čaroval, čo znamenalo, že ho celkom iste vylúčia z Rokfortu. Tak veľmi porušil Nariadenie obmedzujúce čary mladistvých, až ho prekvapovalo, že predstavitelia Ministerstva mágie sa ešte naňho nevrhli, kým si tu tak sedí.
Harry sa striasol a pozrel sa na obe strany Magnóliového oblúka. Čo s ním bude? Zatknú ho alebo ho jednoducho vyženú zo sveta čarodejníkov? Myslel na Rona a Hermionu a bolo mu ešte mizernejšie. Harry si bol istý, že aj keby sa dopustil trestného činu, Ron a Hermiona by mu ochotne pomohli. Lenže obaja sú v zahraničí, Hedviga je tiež preč a on sa s nimi nemôže spojiť.
Nemal ani muklovské peniaze. Na spodku kufra v mešci mu ešte zostalo trochu čarodejníckeho zlata, ale zvyšok dedičstva po rodičoch ležal v trezore Gringottbanky v Londýne. Nikdy sa mu nepodarí dovliecť kufor až do Londýna. Ibaže...
Pozrel na svoj čarovný prútik, ktorý ešte stále zvieral v ruke. Ak je už aj tak vylúčený (pri tej myšlienke sa mu srdce roztĺklo tak rýchlo, až ho zabolelo), nič sa nestane, ak bude čarovať ešte troška. Po otcovi zdedil neviditeľný plášť. Čo keby začaroval kufor, aby bol ľahký ako pierko, priviazal by si ho k metle, prikryl sa plášťom a letel do Londýna? Mohol by si potom vybrať ostatné peniaze z trezoru a... začať život vyhnanca. Bola to strašná predstava, lenže nemohol zostať sedieť na tomto múriku naveky, inak by musel muklovskej polícii vysvetľovať, prečo je uprostred noci vonku s plným kufrom čarodejníckych kníh a s metlou.
Harry znova otvoril kufor a hrabal sa v ňom. Hľadal neviditeľný plášť, ale prv ako ho našiel, odrazu sa vystrel a obzeral sa okolo seba.
Vzadu na krku pocítil zvláštne šteklenie. Mal pocit, akoby ho niekto sledoval, hoci ulica bola na pohľad pustá a z veľkých hranatých domov nedopadalo nijaké svetlo.
Znovu sa sklonil nad kufor, ale takmer vzápätí sa zase vystrel a pevnejšie zovrel v ruke prútik. Skôr to cítil, ako počul – niekto alebo niečo stálo za ním v úzkej medzere medzi garážou a plotom. Harry prižmuroval oči, aby dovidel do tmavej uličky. Keby sa to pohlo, vedel by, či je to len zatúlaná mačka alebo niečo iné.
„Lumos,“ zamumlal Harry, na konci jeho prútika sa zjavilo svetlo a skoro ho oslepilo. Držal prútik vysoko nad hlavou a múry na dome číslo dva s hrubou omietkou sa zrazu zatrblietali, garážové dvere sa leskli a medzi nimi Harry celkom jasne videl mohutné obrysy niečoho obrovského s veľkými žiariacimi očami.
Harry cúvol. Potkol sa o kufor, prútik mu vyletel z ruky, keď natiahol ruku, aby stlmil pád, a on tvrdo pristál v jarku.
Ozvalo sa ohlušujúce TRESK a Harry si rýchlo zakryl rukami oči pred oslepujúcim svetlom.
S výkrikom sa práve včas prekotúlil naspäť na chodník. V nasledujúcom okamihu presne na tom mieste, keď pred chvíľkou ležal Harry, pristáli dve obrovské kolesá a reflektory. Keď Harry zdvihol hlavu, videl, že patria trojposchodovému, krikľavofialovému autobusu, ktorý sa tu zjavil, akoby spadol z neba. Zlatými písmenami bolo na prednom skle napísané Rytiersky autobus.
Na okamih si Harry pomyslel, či sa mu to pri páde nepomiešalo v hlave. Vtedy z autobusu vyskočil sprievodca vo fialovej uniforme a hlasno začal oznamovať v nočnej tme.