„Znamená to, že je už aj po odvolacom konaní?“ zapojil sa Ron, ktorý podišiel bližšie.
„Nie, nie, plánuje sa na dnešné popoludnie,“ povedal Fudge a zvedavo pozrel na Rona.
„V tom prípade možno nebudete svedkom popravy!“ odvážne vyhlásil Ron. „Hipogrifa možno oslobodia.“
Kým Fudge stihol odpovedať, z hradu vyšli dvaja čarodejníci. Jeden taký staručký, že sa zdalo, akoby im chradol priamo pred očami, druhý zase vysoký a urastený, s tenkými čiernymi fúzikmi. Harry sa dovtípil, že sú to predstavitelia Výboru pre likvidáciu nebezpečných tvorov, lebo staručký čarodejník s prižmúrenými očami hľadel na Hagridovu chatrč a tenkým hláskom povedaclass="underline" „Ach, ach, ja som už na toto pristarý... Sú dve hodiny, pravda, Fudge?“
Muž s čiernymi fúzmi sa pohrával s niečím na opasku – Harry videl, že širokým palcom prešiel po čepelí ligotavej sekery. Ron otvoril ústa, že niečo namietne, ale Hermiona ho silno štuchla pod rebrá a hlavou ukázala na vchod do hradu.
„Prečo si ma zastavila?“ nahnevane sa spytoval Ron, keď vošli do vstupnej haly a šli na obed. „Videla si ich? Už majú pripravenú sekeru. To nie je nijaká spravodlivosť!“
„Ron, tvoj otec pracuje na ministerstve, nemôžeš sa takto rozprávať s jeho šéfom!“ vysvetľovala Hermiona, ale bolo na nej vidieť, že aj ju to rozrušilo. „Pokiaľ tentoraz Hagrid nestratí hlavu a bude svoje stanovisko poriadne obhajovať, Hrdozobca nemôžu popraviť...“
No Harry videl, že Hermiona svojim slovám v skutočnosti neverí. Všetci okolo nich sa pri obede vzrušene rozprávali a tešili na popoludnie, keď už bude po skúškach, ale Harry, Ron a Hermiona si robili starosti o Hagrida a Hrdozobca a nepripojili sa k nim.
Poslednou Harryho a Ronovou skúškou bolo veštenie, Hermioninou život a zvyky muklov. Kráčali spolu hore mramorovými schodmi, Hermiona sa odpojila na prvom poschodí a Harry s Ronom pokračovali až na siedme, kde už mnohí z ich triedy posedávali na točitom schodisku, ktoré viedlo k učebni profesorky Trelawneyovej, a ešte na poslednú chvíľu sa usilovali vtĺcť si niečo do hlavy.
„Každého si volá osobitne,“ informoval ich Neville, keď si prisadli k nemu. Na kolenách mal otvorené Odhaľovanie zahalenej budúcnosti na stránke o čítaní z krištáľovej gule. „Videli ste už niečo v krištáľovej guli?“ spýtal sa ich nešťastne.
„Nie,“ odvetil Ron ľahostajne. Stále hľadel na hodinky. Harry vedel, že počíta čas do Hrdozobcovho odvolacieho konania.
Rad žiakov pred triedou sa krátil len veľmi pomaly. Zakaždým, keď sa niekto vracal po striebornom rebríku, ostatní vyzvedali: „Na čo sa pýtala? Aké to bolo?“
No nikto im nechcel odpovedať.
„Vraj by jej krištáľová guľa prezradila, keby som vám to povedal, a stihla by ma strašná nehoda!“ zapišťal Neville, keď zliezol k Harrymu a Ronovi, ktorí už postúpili po plošinu schodiska.
„To sa jej hodí,“ odfrkol Ron. „Vieš, začínam si myslieť, že Hermiona mala pravdu,“ ukázal palcom nahor na padacie dvere. „Je to obyčajná stará podvodníčka.“
„Veru,“ prikývol Harry a pozrel na hodinky. „Keby sa radšej poponáhľala...“
Parvati zliezla po rebríku a žiarila pýchou. „Hovorí, že mám všetky predpoklady stať sa skutočnou jasnovidkou,“ oznámila Harrymu a Ronovi. „Videla som toho strašne veľa... tak teda veľa šťastia!“
Ponáhľala sa dolu točitým schodiskom za Lavender. „Ronald Weasley,“ ozval sa sponad nich známy zastretý hlas. Ron vystrúhal na Harryho grimasu, vyliezol po striebornom rebríku a stratil sa mu z očí. Harry zostal ako posledný. Sadol si na zem chrbtom k stene, počúval, ako v okne zaliatom slnkom bzučí mucha, a myslel na Hagrida na druhej strane školského dvora.
Napokon asi po dvadsiatich minútach sa na rebríku zjavila Ronova veľká noha.
„Aké to bolo?“ spýtal sa ho Harry a vstal.
„Voloviny,“ odvetil Ron. „Vôbec nič som nevidel, a tak som si vymýšľal. No nemyslím si, že som ju presvedčil...“
„Stretneme sa v klubovni,“ zašepkal Harry, keď hlas profesorky Trelawneyovej volaclass="underline" „Harry Potter!“
Vo veži bolo ešte teplejšie ako inokedy, závesy boli zastreté, v kozube blčal oheň, a keď sa Harry potkýnal pomedzi neusporiadané stoly a stoličky k profesorke Trelawneyovej, ktorá ho už čakala s veľkou krištáľovou guľou, od zvyčajnej ťažkej vône sa rozkašľal.
„Dobrý deň, môj milý,“ privítala ho potichu. „Keby ste láskavo nazreli do gule... Nemusíte sa ponáhľať... potom mi poviete, čo v nej vidíte...“
Harry sa naklonil nad krištáľovú guľu a hľadel do nej tak uprene, ako len mohol, usiloval sa prinútiť ju, aby mu ukázala aj niečo iné ako len tú rozvírenú bielu hmlu, ale nič sa nestalo.
„No?“ opatrne ho pobádala profesorka Trelawneyová. „Čo vidíte?“
Horúčava ho zmáhala a nos ho štípal od voňavého dymu z ohniska. Myslel na to, čo práve povedal Ron, a rozhodol sa, že si aj on bude vymýšľať.
„Ehm...“ začal, „nejaký tmavý tvar... hm...“
„Na čo sa to podobá?“ šepkala profesorka Trelawneyová. „Premýšľajte...“
Harry lovil v mysli a zastavil sa pri Hrdozobcovi.
„Je to hipogrif,“ vyhlásil rozhodne.
„Jasne!“ zašepkala profesorka Trelawneyová a usilovne písala čosi na pergamen, ktorý mala položený na kolenách. „Chlapče, možno uvidíte, ako dopadnú problémy chudáka Hagrida s Ministerstvom mágie! Pozrite sa lepšie... Má ten hipogrif.... Má hlavu?“
„Áno,“ odhodlane odvetil Harry.
„Ste si istý?“ vyzývala ho profesorka Trelawneyová. „Ste si celkom istý, môj drahý? Nevidíte ho zvíjať sa na zemi, alebo že by za ním nejaká tmavá postava dvíhala sekeru?“
„Nie!“ povedal Harry a trochu mu prišlo zle.
„Nijaká krv? Ani uplakaný Hagrid?“
„Nie!“ zopakoval Harry a ešte väčšmi sa mu žiadalo vypadnúť z tejto miestnosti, z tej horúčavy. „Podľa mňa je v poriadku... odlieta...“
Profesorka Trelawneyová si vzdychla.
„Nuž, môj milý, myslím, že to necháme tak... trochu ma to sklamalo... ale určite ste sa usilovali...“
Harry s úľavou vstal, zobral tašku a otočil sa, že pôjde, ale vtedy sa spoza neho ozval zvučný drsný hlas.
„STANE SA TO DNES V NOCI.“
Harry sa zvrtol. Profesorka Trelawneyová meravo sedela v kresle, pohľad mala nezaostrený a ústa otvorené.
„P...prosím?“ zajachtal Harry.
Zdalo sa však, že profesorka ho nepočuje. Začala gúľať očami. Harry si zdesene sadol. Vyzeralo to, akoby sa jej chytal nejaký záchvat. Harry váhal, už sa chcel rozbehnúť do nemocničného krídla, ale vtedy profesorka Trelawneyová prehovorila znova, rovnakým drsným hlasom, celkom iným ako zvyčajne:
„KNIEŽA TEMNÔT LEŽÍ SÁM A BEZ PRIATEĽOV, OPUSTILI HO STÚPENCI. JEHO SLUHA BOL DVANÁSŤ ROKOV SPÚTANÝ. DNES V NOCI, PRED POLNOCOU... SA SLUHA VYSLOBODÍ A VYDÁ SA ZA SVOJÍM PÁNOM, ABY SA K NEMU ZNOVU PRIPOJIL.
KNIEŽA TEMNÔT S POMOCOU SVOJHO SLUHU OPÄŤ POVSTANE, SILNEJŠÍ A HROZIVEJŠÍ NEŽ PREDTÝM. DNES V NOCI... PRED POLNOCOU... SA TEN SLUHA VYDÁ ZA SVOJÍM PÁNOM, ABY SA K NEMU ZNOVA PRIPOJIL...“
Profesorke Trelawneyovej hlava ovisla na prsia. Zachrčala. Harry tam len sedel a civel na ňu. Potom celkom nečakane zrazu prudko zdvihla hlavu.
„Prepáčte, chlapče,“ povedala ospanlivo, „viete, tá horúčava... na chvíľu som zadriemala...“
Harry len sedel a zízal na ňu.
„Stalo sa niečo, môj milý?“
„Práve... práve ste mi povedali, že... že Knieža temnôt povstane znova... že jeho sluha sa k nemu vráti...“
Profesorka Trelawneyová sa tvárila celkom vydesene.
„Knieža temnôt? Ten-Ktorého-Netreba-Menovať? Chlapče môj drahý, s tým sa nežartuje... Povstane znova, no toto...“