„Ale vy ste to povedali! Povedali ste, že Knieža temnôt...“
„Podľa mňa ste zadriemali aj vy!“ vyhlásila profesorka Trelawneyová. „Určite by som nepredpovedala niečo natoľko pritiahnuté za vlasy!“
Harry znovu zliezol po rebríku, zišiel točitým schodiskom a rozmýšľal... žeby počul tentoraz skutočnú predpoveď profesorky Trelawneyovej? Alebo iba chcela pôsobivo ukončiť skúšky?
O päť minút už trielil popri hliadkujúcich trolloch pred vchodom do Chrabromilskej veže a v hlave mu stále zneli slová profesorky Trelawneyovej. Oproti nemu sa hrnuli spolužiaci, smiali sa a žartovali, mierili von za dlho očakávanou slobodou, a kým Harry došiel k portrétu a do klubovne, bola skoro prázdna. V kúte však sedeli Ron a Hermiona.
„Profesorka Trelawneyová,“ dychčal Harry, „mi práve povedala...“
No keď videl ich tváre, odrazu sa zarazil.
„Hrdozobec je stratený,“ slabým hlasom oznamoval Ron. „Hagrid práve poslal toto.“
Tentoraz bol Hagridov lístok suchý, bez machúľ od sĺz, ale ruka sa mu zrejme tak triasla, že sa ledva dal prečítať.
Prehral som. Pri západe slnka ho popravia. Nič sa nedá robiť. Nechoďte sem. Nechcem, aby ste to videli.
„Musíme ísť,“ ihneď vyhlásil Harry. „Nemôže tam sedieť sám a čakať na kata!“
„Ale západ slnka...“ začal Ron a skleným pohľadom hľadel cez okno. „Nedovolia nám... najmä tebe nie, Harry...“
Harry si sklonil hlavu do dlaní a rozmýšľal.
„Keby sme len mali neviditeľný plášť...“
„Kde je?“ spýtala sa Hermiona.
Harry jej porozprával, ako ho nechal v chodbe pod Jednookou čarodejnicou.
„... keby ma Snape pri nej nachytal, bolo by so mnou zle,“ dokončil.
„To je pravda,“ súhlasila Hermiona a vstala. „Keby nachytal teba... Ešte raz mi povedz, ako sa otvára čarodejnicin hrb.“
„Poklopeš po ňom a povieš ‚Dissendium‘ ,“ odvetil Harry. „Ale...“
Hermiona nečakala, kým dopovie vetu, prešla cez klubovňu, otvorila portrét Tučnej panej a zmizla.
„Hádam len neišla poň?“ Ron hľadel za ňou.
A veru išla. O štvrť hodiny sa vrátila so striebristým plášťom starostlivo poskladaným pod habitom.
„Hermiona, ja teda neviem, čo sa to s tebou v poslednom čase robí!“ žasol Ron. „Najprv zbiješ Malfoya, potom sa postavíš profesorke Trelawneyovej...“
Hermiona sa tvárila, akoby jej to lichotilo.
Na večeru išli s ostatnými, ale po nej sa do Chrabromilskej veže nevrátili. Harry skrýval plášť vpredu pod habitom, a tak aby nebol nápadný, chodil s prekríženými rukami. Skryli sa do prázdnej kutice pri vstupnej hale a čakali, až kým si neboli istí, že je prázdna. Keď počuli, ako sa za poslednou ponáhľajúcou sa dvojicou zavreli dvere, Hermiona vystrčila hlavu z komory.
„V poriadku,“ zašepkala, „nikto tu nie je... dajme si plášť a...“
Stúlení pod plášťom tesne vedľa seba, aby ich nikto nevidel, po špičkách prešli cez halu. Potom zbehli dolu kamennými schodmi a na dvor. Slnko si už sadalo za Zakázaný les a pozlacovalo vrchné konáre stromov.
Keď prišli k Hagridovej chalupe, zaklopali. Chvíľu trvalo, kým Hagrid prišiel k dverám, a keď otvoril, obzeral sa a tvár mal bledú a triasol sa.
„To sme my,“ zašepkal Harry. „Máme neviditeľný plášť. Pusti nás dnu, aby sme si ho mohli vyzliecť.“
„Nemali ste chodiť!“ šepkal Hagrid, ale odstúpil a oni vošli dnu. Hagrid rýchlo zavrel dvere a Harry odložil plášť.
Tentoraz Hagrid neplakal, ani sa im nehádzal okolo krku. Vyzeral ako človek, ktorý nevie, kde je a čo má robiť. Pohľad na tú stelesnenú bezmocnosť bol horší ako na jeho slzy.
„Chcete čaj?“ spýtal sa. Keď bral čajník, veľké ruky sa mu triasli.
„Kde je Hrdozobec, Hagrid?“ váhavo sa spýtala Hermiona.
„Od...odviedol som ho von,“ odpovedal Hagrid a rozlieval mlieko po stole. „Uviazal som ho na tekvicovom záhone. Nech ešte vidí stromy... a nadýcha sa čerstvého vzduchu... predtým...“
Hagridovi sa tak strašne triasla ruka, že sa mu džbánik s mliekom vyšmykol, spadol na dlážku a rozbil sa.
„Ja to spravím, Hagrid,“ rýchlo sa ponúkla Hermiona a ponáhľala sa upratať.
„V kredenci je ešte jeden,“ povedal Hagrid, sadol si a rukávom si utieral čelo. Harry pozrel na Rona, ktorý beznádejne opätoval jeho pohľad.
„Nemohol by niekto niečo urobiť, Hagrid?“ vyhŕkol Harry a sadol si vedľa neho. „Dumbledore...“
„Pokúsil sa,“ odvetil Hagrid. „Nemá tú moc zrušiť rozhodnutie výboru. Hovoril im, že Hrdozobec je v poriadku, ale boja sa... Viete, jaký je Lucius Malfoy... pohrozil im, si myslím... a ten kat, Macnair, to je starý Malfoyov kamoš... ale bude to rýchle a... ja budem pri ňom...“
Hagrid preglgol. Pohľad mu blúdil po chalupe, akoby hľadal aspoň štipku nádeje a útechy.
„Dumbledore dôjde... keď to bude. Ráno mi písal. Vraj chce byť so mnou. Naozaj veľký človek, ten Dumbledore...“
Hermiona, ktorá sa prehrabávala v Hagridovom kredenci a hľadala ďalší džbánik na mlieko, pridusene vzlykla. Vystrela sa s krčiažkom v ruke a potláčala slzy.
„Aj my s tebou zostaneme, Hagrid,“ začala, ale Hagrid pokrútil strapatou hlavou.
„Radšej sa vráťte do hradu. Hovoril som vám, že nechcem, aby ste sa pozerali. Aj tak by ste tu nemali byť... Keby vás tu Fudge s Dumbledorom prichytili bez dovolenia, Harry, mal by si veľké problémy.“
Hermione po tvári stekali slzy, ale pred Hagridom ich skrývala, tvárila sa, že má robotu s prípravou čaju. No vtom, keď chytila fľašku s mliekom, že trochu naleje do džbánika, vykríkla.
„Ron!... To je neuveriteľné... To je... Prašivec!“
Ron na ňu zízal s otvorenými ústami.
„Čo blázniš?“
Hermiona odniesla mliečnik k stolu a prevrátila ho. Šialene pištiac a brániac sa vypadol z neho na stôl potkan Prašivec.
„Prašivec!“ nechápavo povedal Ron. „Prašivec, čo tu hľadáš?“
Chytil brániaceho sa potkana a zdvihol ho k svetlu. Prašivec vyzeral hrozne. Bol ešte chudší, vypadali mu veľké chumáče srsti, takže miestami mal holé fľaky, a zúfalo sa snažil vyslobodiť z Ronových rúk.
„Neboj sa, Prašivec!“ chlácholil ho Ron. „Nie sú tu nijaké mačky! Nikto ti tu neublíži.“
Hagrid odrazu vstal a hľadel do okna. Jeho zvyčajne brunátna tvár zbelela ako krieda.
„Už idú...“
Harry, Ron a Hermiona sa otočili. Z hradu vychádzala skupinka mužov. Vpredu šiel Albus Dumbledore a jeho striebristá brada sa ligotala v zapadajúcom slnku. Vedľa neho cupkal Kornelius Fudge. Za nimi krivkal vetchý člen výboru a rázne kráčal kat Macnair.
„Musíte ísť,“ povedal Hagrid. Celý sa triasol. „Nesmú vás tu nájsť... Choďte...“
Ron si strčil Prašivca do vrecka a Hermiona vzala plášť.
„Pustím vás zadným vchodom,“ navrhol Hagrid. Šli s ním ku dverám do záhrady. Harry mal čudný pocit, akoby to ani nebola skutočnosť, a ten pocit v ňom ešte znásobil pohľad na Hrdozobca, uviazaného o strom za Hagridovým tekvicovým záhonom. Zdalo sa, akoby Hrdozobec vedel, že sa niečo deje. Krútil špicatou hlavou a nervózne hrabal zem.
„To nič, Zobko,“ potichu sa mu prihováral Hagrid. „To nič...“ Otočil sa k Harrymu, Ronovi a Hermione. „No choďte. Už musíte ísť.“
Ale tí sa nehýbali.
„Hagrid, nemôžeme...“
„Povieme im, ako to bolo v skutočnosti...“
„Nemôžu ho zabiť...“
„Choďte!“ nahnevane zvýšil hlas Hagrid. „Už je to aj tak dosť zlé, nemusíte si narobiť problémy aj vy!“
Nemali na výber. Len čo Hermiona prikryla plášťom aj Harryho a Rona, spred chalupy počuli hlasy. Hagrid pozrel na miesto, kde mu zmizli z dohľadu.