„Neviem... je síce na Záškodníckej mape vyznačený, ale Fred a George povedali, že sa sem nikdy nedostali... Pokračuje za okrajom mapy, ale vyzeralo to, akoby smeroval do Rokvillu...“
Celkom zohnutí napredovali tak rýchlo, ako len mohli, a pred nimi sa mihal Krivolabov chvost. Chodba stále pokračovala, zdalo sa, že je aspoň taká dlhá ako tá, čo vedie do Medových labiek... Harry nemyslel na nič iné iba na Rona a na to, čo mu mohol urobiť ten obrovský pes... Prikrčený bežal a prudko a bolestivo sa nadychoval. Vtom začal tunel stúpať, potom sa krútil a Krivolab zmizol. Namiesto neho Harry cez malý otvor uvidel slabé svetlo.
Zastali, lapali dych a pomaly napredovali. Zdvihli prútiky, aby videli, čo je za otvorom.
Bola to izba, veľmi rozhádzaná, zaprášená izba. Zo stien sa odlupovali papierové tapety, dlážka bola samý flak a nábytok vyzeral, akoby ho niekto rozbíjal. Všetky okná boli zatlčené.
Harry pozrel na Hermionu, ktorá sa tvárila vyľakane, ale prikývla.
Prestrčil sa cez dieru a obzeral sa. Nikoho nevidel, ale dvere vpravo boli otvorené a viedli do tmavej chodby. Hermiona odrazu znova chytila Harryho za ruku. Vyvalenými očami hľadela na zatlčené okná.
„Harry,“ šepkala, „myslím, že sme v Škriekajúcej búde.“
Harry sa obzeral. Pohľad mu padol na drevenú stoličku pri nich. Boli z nej vytrhané kusy čalúnenia a jedna noha jej chýbala.
„To neurobili duchovia,“ povedal pomaly.
V tej chvíli čosi zavŕzgalo. Hore sa niečo hýbalo. Obaja pozreli na strop. Hermiona tak tuho zvierala Harryho ruku, až strácal cit v prstoch. Pozrel na ňu s nadvihnutým obočím. Znovu prikrývla a pustila ho.
Tak ticho, ako len vedeli, sa vykradli na chodbu a stúpali hore po rozpadávajúcich sa schodoch. Všetko prikrývala hrubá vrstva prachu, iba na podlahe svietil široký pás, akoby niekto niečo vliekol hore schodmi.
Vyšli na tmavú plošinu.
„Nox,“ zašepkali naraz a svetlá na konci ich prútikov zhasli. Iba jedny dvere boli otvorené. Keď sa k nim zakrádali, začuli spoza nich pohyb, tiché stonanie a potom hlboké hlasné mraučanie. Vymenili si posledný pohľad, znovu si prikývli.
S prútikom pevne zovretým v ruke pred sebou Harry kopol do dverí a otvoril ich.
Na veľkolepej posteli so stĺpikmi a zaprášeným baldachýnom ležal Krivolab, a keď ich uvidel, hlasno zamraučal. Na zemi vedľa postele sedel Ron a držal sa za nohu, ktorá trčala v čudnom uhle.
Harry a Hermiona sa vrhli k nemu.
„Ron... si v poriadku?“
„Kde je ten pes?“
„To nie je pes,“ zastonal Ron. Škrípal zubami od bolesti. „Harry, to je pasca...“
„Čo...“
„On je ten pes... je to animágus...“
Ron hľadel ponad Harryho plece. Harry sa zvrtol. Muž v tieni zabuchol za nimi dvere.
Špinavá splstnatená hriva mu visela až po lakte. Keby sa mu v hlbokých tmavých očných jamkách neleskli oči, bol by celkom ako mŕtvola. Vosková pokožka na tvári mu tak obopínala kosti, že pripomínala lebku. Uškrnul sa a odhalil pritom žlté zuby. Bol to Sirius Black.
„Expelliarmus!“ zachrapčal mieriac na nich Ronovým prútikom.
Harrymu a Hermione prútiky vyleteli z rúk vysoko do vzduchu a Black ich chytil. Potom podišiel o krok. Uprene hľadel na Harryho.
„Bol som presvedčený, že prídeš priateľovi na pomoc,“ povedal zachrípnuto. Jeho hlas znel tak, akoby ho už dávno zabudol používať. „Tvoj otec by bol pre mňa urobil to isté. To bolo odvážne, že si nebežal hneď po učiteľa. Som ti vďačný... bude to o to ľahšie...“
Poznámka o otcovi sa Harrymu ozývala v ušiach, akoby ju bol Black zakričal. V hrudi mu vzkypela nenávisť a vytlačila všetok strach. Po prvý raz v živote chcel zase držať svoj prútik, ale nie preto, aby sa bránil. Preto, aby útočil... zabíjal. Bez toho, aby si uvedomil, čo robí, vrhol sa dopredu, ale z každej strany ho schmatol pár rúk a stiahli ho... „Nie, Harry!“ zhíkla Hermiona zdeseným šeptom. Ron však Blackovi povedaclass="underline"
„Ak chcete zabiť Harryho, budete musieť zabiť aj nás!“ Od námahy bledol a trochu sa zatackal.
V tmavých Blackových očiach sa niečo mihlo.
„Ľahni si,“ potichu prikázal Ronovi. „Ublížiš tej nohe ešte väčšmi.“
„Počuli ste ma?“ povedal Ron slabo, hoci sa musel pevne držať Harryho, aby stál vzpriamene. „Musíte nás zabiť všetkých troch!“
„Dnes v noci sa stane iba jedna vražda,“ povedal Black a na jeho tvári sa roztiahol úškrn.
„A to prečo?“ vyhŕkol Harry a pokúšal sa vytrhnúť Ronovi a Hermione. „Minule vám to bolo jedno, či nie? Pokojne ste pozabíjali všetkých tých muklov, aby ste dostali Pettigrewa... Čo sa stalo? Zmäkli ste v tom Azkabane?“
„Harry!“ fňukala Hermiona. „Buď ticho!“
„ZABIL MOJU MAMU A OTCA!“ zreval Harry a s obrovským úsilím sa vyslobodil z Hermioniných a Ronových rúk a vrhol sa dopredu.
Zabudol na čary, zabudol, že on je len nízky, chudý trinásťročný chlapec, kým Black vysoký dospelý muž.
Harry vedel iba to, že chce ublížiť Blackovi tak veľmi, ako len dokáže, a že je mu jedno, ako pritom ublíži sebe...
Možno Blacka šokovalo, že Harry robí takú hlúposť, ale nezdvihol prútiky včas – jedna Harryho ruka mu zovrela zápästie, aby odvrátila končeky prútikov, hánky druhej ruky vrazili Blackovi zboku do hlavy a obaja spadli dozadu do steny...
Hermiona vrešťala, Ron kričal a za oslepujúceho záblesku z prútikov v Blackovej ruke vyletela spŕška iskier, ktoré len o kúsok minuli Harryho tvár. Harry cítil, ako sa scvrknutá ruka pod jeho prstami zúrivo skrúca, ale nepustil ju, a druhou rukou mlátil Blacka, kam len zasiahol.
Black však voľnou rukou našiel Harryho hrdlo.
„Nie,“ sipel, „čakal som pridlho...“ Zovretie jeho prstov zosilnelo, Harry sa dusil a okuliare mal nakrivo.
Vtom odrazu odkiaľsi priletela Hermionina noha. Black zastonal od bolesti a pustil Harryho, Ron sa hodil Blackovi na ruku, v ktorej držal prútiky, a Harry počul slabý hrkot.
Usiloval sa vyslobodiť sa zo spletenca tiel a vtedy zbadal, že jeho prútik sa kotúľa po zemi, hodil sa naň, ale...
„Áá!“
Do ruvačky sa zapojil Krivolab a pazúry oboch predných láb zaboril hlboko do Harryho ruky, Harry ho odšmaril, ale Krivolab sa teraz vrhol na jeho prútik.
„NESMIEŠ!“ zreval Harry a chcel Krivolaba kopnúť, ale ten odskočil nabok a prskal, Harry schmatol prútik a otočil sa...
„Uhnite!“ skríkol na Rona a Hermionu.
Nemusel im to dva razy opakovať. Hermiona, lapajúc po dychu, s krvácajúcou perou štvornožky liezla preč a schytila pritom Ronov aj svoj prútik. Ron preliezol k posteli, celý zadychčaný pri nej klesol na zem, tvár mal bledú, až zelenkastú, a oboma rukami si držal zlomenú nohu.
Black ležal na zemi pri stene. Hruď sa mu rýchlo dvíhala a klesala, keď hľadel, ako sa Harry pomaly blíži k nemu a mieri prútikom priamo na jeho srdce.
„Ideš ma zabiť, Harry?“ šepkal.
Harry zastal priamo nad ním s prútikom namiereným na jeho prsia a nespúšťal z neho oči. Blackovi na ľavom oku navierala modrina a z nosa mu tiekla krv.
„Zabili ste mojich rodičov,“ povedal Harry a hlas sa mu trochu triasol, ale prútik držal pevne. Black sa díval naňho tými vpadnutými očami.
„Nepopieram to,“ povedal veľmi potichu. „Ale keby si poznal celý príbeh...“
„Celý príbeh?“ zopakoval Harry a v ušiach mu silno tĺklo. „Predali ste ich Voldemortovi. Viac nepotrebujem vedieť.“
„Musíš ma vypočuť!“ hovoril Black a v jeho hlase znel naliehavý tón. „Oľutuješ, ak ma nevypočuješ... Nerozumieš tomu...“
„Rozumiem oveľa lepšie, než si myslíte,“ povedal Harry a hlas sa mu triasol ešte väčšmi. „Vy ste ju nikdy nepočuli! Nepočuli ste moju mamičku, ako kričí, pokúša sa zabrániť Voldemortovi, aby ma zabil... a vy ste to urobili... urobili ste to...“