Harry nevedel, kam toto rozprávanie speje, ale napriek tomu zaujato počúval. Okrem Lupinovho hlasu prerušoval ticho iba Prašivcov vyľakaný piskot.
„Moje transformácie boli v tých časoch hrozné. Meniť sa na vlkolaka je veľmi bolestivé. Pretože som hrýzol, izolovali ma od ľudí, a tak som namiesto toho hrýzol a škriabal seba. Dedinčania počuli buchot a rev a mysleli si, že ho majú na svedomí nejakí zvlášť zlí duchovia. Dumbledore podporoval tie chýry. Ani teraz, hoci už roky je tu ticho, sa dedinčania neodvažujú k tomuto domu priblížiť...
Odhliadnuc od mojich premien bol som oveľa šťastnejší ako predtým. Po prvý raz v živote som mal priateľov, troch výborných priateľov. Siriusa Blacka, Petra Pettigrewa a, pravdaže, tvojho otca, Harry, Jamesa Pottera.
Moji priatelia si, pravdaže, museli všimnúť, že raz za mesiac vždy zmiznem. Vymýšľal som si všelijaké historky. Nahováral som im, že mama je chorá a že musím chodiť za ňou... Desil som sa toho, že ma opustia, len čo sa dozvedia, kto som. No oni, pravdaže, tak ako ty, Hermiona, odhalili pravdu...
A vôbec ma neopustili. Namiesto toho urobili pre mňa niečo, vďaka čomu boli moje transformácie nielenže znesiteľné, ale najlepšie za môjho života. Stali sa animágmi.“
„Aj môj otec?“ ohromene sa spýtal Harry.
„Áno,“ odvetil Lupin. „Trvalo im skoro celé tri roky, kým prišli na to, ako sa to robí. Tvoj otec a tuto Sirius boli najšikovnejší študenti v škole a mali šťastie, lebo transformácia na animágov môže dopadnúť hrozne – to je jeden z dôvodov, prečo Ministerstvo mágie tak pozorne sleduje všetkých, čo sa o to pokúšajú. Petrovi museli James a Sirius veľmi pomáhať. Napokon sa im to podarilo v piatom ročníku. Každý sa mohol zmeniť na zviera, kedy chcel.“
„Ale ako vám to pomohlo?“ nechápavo sa spýtala Hermiona.
„Nemohli byť so mnou v ľudskej podobe. No vlkolak je nebezpečný iba pre ľudí. Každý mesiac sa pod Jamesovým neviditeľným plášťom vykradli z hradu. Premenili sa a Peter ako najmenší mohol prekĺznuť popod útočiace konáre vŕby a dotknúť sa Zmrazovacej hrče. Potom vkĺzli do tunela a pripojili sa ku mne. Pod ich vplyvom som nebol taký nebezpečný. Telo som stále mal vlčie, ale pri nich to akosi menej zasahovalo moju myseľ.“
„Ponáhľaj sa, Remus,“ vrčal Black, ktorý stále sledoval Prašivca s lačným výrazom na tvári.
„Už sa ta dostanem, Sirius. Už... Nuž a keď sme sa všetci vedeli transformovať, otvárali sa nám všelijaké vzrušujúce možnosti. Čoskoro sme opúšťali Škriekajúcu búdu a v noci sme behali okolo školy a po dedine. Sirius a James sa premieňali na také veľké zvieratá, že vedeli udržať vlkolaka pod kontrolou. Pochybujem, že niekedy nejakí rokfortskí študenti poznali okolie Rokfortu a Rokvillu lepšie ako my. A preto sme urobili Záškodnícku mapu a podpísali ju svojimi prezývkami. Sirius je Tichošľap, Peter je Červochvost, James bol Paroháč.“
„Aké zviera...?“ začal Harry, ale Hermiona mu skočila do reči.
„Aj tak to bolo veľmi nebezpečné! Behať po tme s vlkolakom! Čo keby ste im boli utiekli a niekoho pohryzli?“
„Tá myšlienka ma stále máta,“ priznal Lupin. „A veľa ráz som sa tomu len-len vyhol. Potom sme sa na tom smiali. Boli sme mladí, pochabí, nadchýnali sme sa vlastnou šikovnosťou.
Niekedy mám, pravdaže, výčitky, že sme zradili Dumbledorovu dôveru... prijal ma do Rokfortu, čo by nijaký iný riaditeľ neurobil, a netušil, že porušujem pravidlá, ktoré stanovil pre moju vlastnú bezpečnosť i bezpečnosť ostatných. Vôbec nevedel, že som troch spolužiakov doviedol k tomu, že sa stali ilegálnymi animágmi. Ale pri príprave dobrodružstiev na nasledujúci mesiac sa mi vždy podarilo zabudnúť na výčitky svedomia. A nezmenil som sa...“
Lupinove črty stvrdli a z jeho hlasu zaznievalo znechutenie zo seba. „Celý tento rok som bojoval sám so sebou a rozmýšľal som, či mám prezradiť Dumbledorovi, že Sirius je animágus. Ale neurobil som to. Prečo? Lebo som bol zbabelý. Musel by som priznať, že ako študent som zradil jeho dôveru, priznať, že som zviedol aj ostatných... a Dumbledorova dôvera pre mňa znamená všetko. Prijal ma do Rokfortu ako chlapca a dal mi prácu, keď sa mi v dospelosti všetci vyhýbali a nemohol som nájsť platené miesto preto, čím som. A tak som presviedčal sám seba, že Sirius zakaždým prenikol do školy len vďaka čiernej mágii, ktorú sa naučil od Voldemorta, že jeho schopnosť premeny na zviera s tým nemá nič spoločné... a tak istým spôsobom mal Snape pravdu v tom, čo o mne hovoril.“
„Snape?“ drsne prehovoril Black a po prvý raz odtrhol oči od Prašivca a pozrel na Lupina. „Čo s tým má Snape?“
„Je tu, Sirius,“ vzdychol si Lupin. „Aj on tu učí.“ Pozrel na Harryho, Rona a Hermionu.
„Profesor Snape s nami chodil do školy. Veľmi bojoval proti tomu, aby ma vymenovali za učiteľa obrany proti čiernej mágii. Celý rok presviedčal Dumbledora, že mi nehodno veriť. Mal svoje dôvody... viete, tuto Sirius mu vyviedol jednu vec, ktorá skoro skončila jeho smrťou, a bol som do toho zapletený aj ja...“
Black pohŕdavo odfrkol.
„Tak mu treba,“ povedal posmešne. „Špehoval nás, pokúšal sa vysliediť, čo chystáme... chcel, aby nás vylúčili...“
„Severusa veľmi zaujímalo, kam každý mesiac chodíme,“ povedal Lupin Harrymu, Ronovi a Hermione. „Viete, boli sme v rovnakom ročníku a... no nemali sme sa veľmi radi. Zvlášť neznášal Jamesa. Myslím, že žiarlil na Jamesov talent na metlobalovom poli... skrátka, Snape ma raz videl na dvore, keď ma madam Pomfreyová viedla k Zúrivej vŕbe, aby som sa mohol premeniť. Sirius si myslel, že by bolo... ehm... zábavné povedať Snapovi, že stačí, ak štuchne do hrče na strome dlhou palicou a môže ta vliezť za mnou. Snape to, pravdaže, skúsil – keby sa bol dostal až do tohoto domu, bol by sa stretol s dospelým vlkolakom – ale tvoj otec počul, na čo ho Sirius naviedol, šiel za Snapom a vytiahol ho von, pričom ohrozil aj svoj život... Snape ma však stihol zazrieť na konci tohoto tunela. Dumbledore mu zakázal niekomu o tom povedať, ale odvtedy vedel, kto som...“
„Tak preto vás Snape nemá rád,“ pomaly povedal Harry, „lebo si myslel, že ste mali v tom žarte prsty?“
„Presne tak,“ ozval sa pri stene za Lupinom odmeraný hlas.
Severus Snape si sťahoval neviditeľný plášť a jeho prútik mieril priamo na Lupina.
19
Sluha Lorda Voldemorta
Hermiona vykríkla. Black vyskočil. Harry mal pocit, že ho zasiahol elektrický šok.
„Toto som našiel pri kmeni Zúrivej vŕby,“ povedal Snape a odhodil plášť, pričom neodchýlil prútik od Lupinových pŕs. „Bolo to veľmi užitočné, Potter, ďakujem.“
Snape bol trochu zadychčaný, ale tvár mu žiarila od potláčaného pocitu víťazstva. „Možno ste zvedaví, odkiaľ viem, že ste tu?“ povedal a oči sa mu ligotali. „Práve som bol v tvojej pracovni, Lupin. Zabudol si si dnes prísť po svoj elixír, tak som ti ho niesol, a urobil som dobre... myslím tým pre seba. Na tvojom stole ležala istá mapa. Jediný pohľad na ňu mi prezradil, čo som potreboval vedieť. Videl som ťa bežať po tejto chodbe, a potom si mi zmizol z očí.“
„Severus...“ začal Lupin, ale Snape si ho nevšímal.
„Stále som riaditeľa presviedčal, že pomáhaš svojmu starému kamarátovi Blackovi dostať sa do hradu, Lupin, a tu je dôkaz. Ani vo sne by mi nezišlo na um, že sa odváži ukryť v tomto starom dome...“
„Severus, robíš chybu,“ naliehavo hovoril Lupin. „Nepočul si všetko... môžem to vysvetliť... Sirius sem neprišiel zabiť Harryho...“