„Dnes večer pribudnú v Azkabane dvaja väzni,“ hovoril Snape a oči mu fanaticky svietili. „Som zvedavý, čo na to povie Dumbledore. Bol skalopevne presvedčený, že si neškodný, Lupin... skrotený vlkolak.“
„Ty blázon,“ potichu povedal Lupin. „Chlapčenská nenávisť ti je hodna toho, aby si strčil nevinného človeka do Azkabanu!“
TRESK! Z konca Snapovho prútika vyskočili tenké povrazy a ako hady sa okrútili okolo Lupinových úst, zápästí a členkov. Profesor stratil rovnováhu a spadol na zem, nemohol sa pohnúť. Black zúrivo zreval a vrhol sa na Snapa, ale Snape zamieril prútikom rovno medzi Blackove oči.
„Vyprovokuj ma,“ zašepkal. „Len ma vyprovokuj a urobím to, to ti prisahám.“
Black zmeravel. Ťažko povedať, na čej tvári sa zračila väčšia nenávisť.
Harry tam stál ako omráčený, nevediac, čo robiť, komu veriť. Pozrel na Rona a Hermionu. Ron sa tváril rovnako zmätene ako on, stále sa usiloval udržať vykrúcajúceho sa Prašivca. Hermiona však neurčito vykročila a sotva počuteľné povedala: „Pán profesor, nezaškodilo by... keby sme si ich vypočuli až do konca... nie?“
„Slečna Grangerová, už teraz sa môžete pripraviť na vylúčenie z tejto školy,“ odsekol Snape. „Vy, Potter a Weasley ste mimo školy, v spoločnosti odsúdeného vraha a vlkolaka. Držte už konečne jazyk za zubami.“
„Ale keby... keby to bol omyl...“
„MLČTE, VY HLÚPE DIEVČISKO!“ skríkol Snape a odrazu vyzeral veľmi zmätene. „NEHOVORTE O TOM, ČOMU NEROZUMIETE!“ Z konca jeho prútika, ktorý stále mieril na Blackovu tvár, vyskočilo zopár iskričiek.
„Pomsta je veľmi sladká,“ vyhŕkol Snape na Blacka. „Tak veľmi som dúfal, že ťa chytím ja...“
„Vyhral si, Severus,“ zavrčal Black. „Pokiaľ tento chlapec prinesie svojho potkana do hradu,“ ukázal hlavou na Rona, „pokojne pôjdem...“
„Do hradu?“ úlisne povedal Snape. „Myslím, že nemusíme ísť až tak ďaleko. Stačí zavolať dementorov, keď vyjdeme spod vŕby. Potešia sa, keď ťa uvidia, Black... tak sa potešia, až ťa pobozkajú, dovoľujem si povedať...“
Z Blackovej tváre vyprchal aj ten zvyšok farby, čo na nej zostal.
„Musíš... musíš ma vypočuť,“ zachrapčal. „Ten potkan... pozri na toho potkana...“
Ale v Snapových očiach Harry zbadal šialený lesk, aký tam nikdy predtým nevidel. Zdalo sa, že vôbec nerozmýšľa.
„Poďme a všetci!“ zavelil. Luskol prstami a končeky povrazov, ktoré zväzovali Lupina, mu vyleteli do rúk. „Povlečiem vlkolaka. Možno dementori pobozkajú aj jeho...“
Kým si Harry uvedomil, čo robí, tromi krokmi prebehol izbu a zablokoval dvere.
„Uhni, Potter, už aj tak si si narobil dosť problémov,“ zavrčal Snape. „Keby som sem neprišiel a nezachránil ti kožu...“
„Profesor Lupin mal tento rok stovku príležitostí zabiť ma,“ povedal Harry. „Veľa ráz som s ním bol sám, keď ma učil brániť sa pred dementormi. Ak pomáhal Blackovi, prečo so mnou neskoncoval vtedy?“
„Nepýtaj sa ma na záhady fungovania vlkolačieho mozgu,“ zasyčal Snape. „Uhni, Potter.“
„STE ÚBOŽIAK!“ skríkol Harry. „IBA PRETO, ŽE SI Z VÁS V ŠKOLE VYSTRELILI, NECHCETE ANI POČUŤ...“
„TICHO! TAKÝM TÓNOM SA SO MNOU ROZPRÁVAŤ NEBUDEŠ!“ zaškriekal Snape a vyzeral ešte zlostnejšie. „Aký otec, taký syn, Potter! Práve som ti zachránil krk, mal by si mi na kolenách ďakovať. Patrilo by ti to, aby ťa zabil! Zomrel by si ako tvoj otec, priveľmi arogantný na to, aby pripustil, že sa mohol v Blackovi zmýliť! A teraz uhni, lebo ŤA K TOMU DONÚTIM, POTTER!“
Harry sa rozhodol v zlomku sekundy. Kým Snape stihol urobiť čo len jeden krok k nemu, zdvihol svoj prútik.
„Expelliarmus!“ vykríkol, ale nepočul iba svoj hlas. Ozval sa taký výbuch, až sa zatriasli dvere v pántoch, Snapa zdvihlo do vzduchu, treslo o stenu, potom skĺzol na zem a spod vlasov mu vytekal pramienok krvi. Stratil vedomie.
Harry sa obzeral okolo seba. Aj Ron a Hermiona sa presne v tej istej chvíli ako on pokúsili Snapa odzbrojiť. Snapov prútik vyletel vysokým oblúkom a pristál na posteli pri Krivolabovi.
„To ste nemali,“ povedal Black a pozrel na Harryho. „Mali ste ho nechať mne...“
Harry sa vyhýbal Blackovým očiam. Ani teraz si nebol istý, či urobil správne.
„Napadli sme učiteľa... Napadli sme učiteľa...“ fňukala Hermiona a vyľakane hľadela na bezvedomého Snapa. „Och, budeme mať strašné problémy...“
Lupin sa trápil s putami. Black sa rýchlo zohol a rozviazal ho. Lupin sa vystrel a šúchal si na rukách miesta odreté od povrazov.
„Ďakujem, Harry.“
„Nepovedal som, že vám už verím,“ odsekol Lupinovi.
„Tak je načase, aby sme ti predložili dôkaz,“ odvetil Lupin. „Chlapče, daj mi Petra, prosím ťa. Rýchlo.“
Ron si pritisol Prašivca na prsia.
„Prestaňte už s tým,“ povedal slabým hlasom. „Chcete mi nahovoriť, že on utiekol z Azkabanu len preto, aby chytil Prašivca? Teda...“ Hľadal podporu u Harryho a Hermiony. „Dobre, povedzme, že Pettigrew sa vedel premeniť na potkana, ale sú milióny potkanov, ako môže vedieť, ktorého hľadá, keď bol zavretý v Azkabane?“
„Vieš, Sirius, že je to správna otázka?“ povedal Lupin, otočil sa k Blackovi a trochu sa mračil. „Ako si zistil, kde je?“
Black strčil jednu ruku s chudými pazúrovitými prstami pod habit a vytiahol pokrčený kus papiera, vyrovnal ho a ukazoval ostatným.
Bola to fotografia Rona a jeho rodiny, ktorú minulé leto uverejnili v Dennom Prorokovi a tam, na Ronovom pleci, sedel Prašivec.
„Ako si sa k tomu dostal?“ ohromene sa Lupin spýtal Blacka.
„Mám to od Fudgea,“ odvetil Black. „Na vlaňajšej inšpekcii v Azkabane mi dal svoje noviny. A v nich bol Peter, na prednej stránke... na pleci tohoto chlapca... hneď som ho spoznal, veď koľko ráz som ho videl premieňať sa. A pod obrázkom sa písalo, že ten chlapec chodí do Rokfortu, tam kde Harry...“
„Och,“ potichu zhíkol Lupin a hľadel to na fotografiu z novín, to na Prašivca. „Jeho predná labka...“
„Čo je s ňou?“ vzdorovito sa spýtal Ron.
„Chýba mu pazúr,“ povedal Black.
„Pravdaže,“ povedal Lupin. „Také jednoduché... taký úžasný nápad... odsekol si ho sám?“
„Tesne predtým, než sa premenil,“ prikývol Black. „Keď som ho zahnal do kúta, vykrikoval tak, aby to počula celá ulica, že to ja som zradil Lily a Jamesa. Potom prv, ako som ho stihol prekliať, pobil všetkých okolo seba v dosahu piatich metrov a utiekol do kanála s ostatnými potkanmi...“
„Nikdy si o tom nepočul, Ron?“ spýtal sa Lupin. „Najväčší kúsok, čo z Petra našli, bol jeho prst.“
„Prašivec sa asi pobil s iným potkanom, alebo také čosi! Už roky je v našej rodine...“
„Presne dvanásť rokov,“ upresnil Lupin. „Vôbec si sa nečudoval, ako je možné, že žije tak dlho?“
„My... my sme sa oňho dobre starali!“ povedal Ron.
„No teraz nevyzerá ktovieako dobre, všakže?“ poznamenal Lupin. „Predpokladám, že chudne odvtedy, čo sa dopočul, že Sirius Black je na slobode...“
„Bál sa toho bláznivého kocúra!“ povedal Ron a kývol na Krivolaba, ktorý ležal na posteli a priadol.
Nemal však pravdu, pomyslel si odrazu Harry... Prašivec predsa vyzeral zle už pred stretnutím s Krivolabom... odkedy sa Ron vrátil z Egypta... odvtedy, ako Black utiekol...
„Ten kocúr nie je bláznivý,“ zachripel Black. Kostnatou rukou pohladkal huňatú srsť na Krivolabovej hlave. „Je to najinteligentnejší predstaviteľ svojho druhu, s akým som sa stretol. Ihneď spoznal, kto je Peter. A keď sme sa stretli, vedel, že nie som pes. Chvíľu trvalo, kým mi uveril... Napokon sa mi podarilo vysvetliť mu, čo chcem, a pomáhal mi...“