Pettigrew si znova utrel tvár.
„Ja, špión... musel si zošalieť... nikdy... nechápem, ako môžeš povedať takú...“
„Lily a James ti zverili svoje tajomstvo iba preto, že som to navrhol ja,“ vyprskol Black tak jedovito, že Pettigrew o krok cúvol. „Myslel som si, že to je perfektný plán, blaf, a že Voldemort celkom iste pôjde po mne, lebo by nikdy nepredpokladal, že využijú takého slabocha bez talentu, ako si ty... Musel to byť najkrajší okamih tvojho mizerného života, keď si sa Voldemortovi chvastal, že mu môžeš vydať Potterovcov.“
Pettigrew si niečo nesúvisle hundral a Harry zachytil slová ako „pritiahnuté za vlasy“ a „šialenec“, ale udrela mu do očí Pettigrewova popolavá tvár, i to, že jeho pohľad ustavične zalieta k oknám a dverám.
„Pán profesor?“ placho sa spýtala Hermiona Lupina. „Môžem... môžem niečo povedať?“
„Pravdaže, Hermiona,“ zdvorilo odvetil Lupin.
„Prašivec... teda tento muž... tri roky spával v Harryho internáte. Ak pracuje pre Veď-Viete-Koho, ako to, že sa dosiaľ nikdy nepokúsil Harrymu ublížiť?“
„No!“ škrekľavo zvolal Pettigrew ukazujúc na Rona zmrzačenou rukou. „Ďakujem ti! Vidíš, Remus? Nikdy som Harrymu neskrivil ani vlások na hlave. Prečo by som to robil?“
„Poviem ti prečo,“ odvetil Black. „Pretože si nikdy pre nikoho neurobil nič, pokiaľ si v tom nevidel nejaký osoh pre seba. Voldemort sa už dvanásť rokov skrýva, vraj je polomŕtvy. Nemienil si vraždiť Dumbledorovi pod nosom pre nejakého stroskotaného čarodejníka, ktorý stratil všetku moc, však? Chcel si si byť najprv celkom istý, že je tým najväčším lotrom, kým by si sa k nemu vrátil, nemám pravdu? Prečo by si sa inak usalašil v čarodejníckej rodine? Aby si vedel všetky novinky, však, Peter? Pre prípad, že by tvoj starý ochranca znovu získal silu, a až keby bolo bezpečné sa k nemu pridať...“
Pettigrew niekoľkokrát otvoril a zavrel ústa. Zdalo sa, že stratil reč.
„Eh... pán Black... Sirius?“ znovu sa ozvala Hermiona.
Black pri tomto oslovení vyskočil a hľadel na Hermionu, akoby ešte nikdy podobné dievča nevidel.
„Ak dovolíte, chcela by som sa spýtať, ako... ako ste sa dostali z Azkabanu, ak ste nepoužili čiernu mágiu.“
„Ďakujem!“ znova vyhŕkol Pettigrew a horúčkovite jej prikyvoval. „Presne tak! Presne to som...“
No Lupin ho umlčal pohľadom. Black sa na Hermionu trochu mračil, ale nie nahnevane. Zdalo sa, že uvažuje nad odpoveďou.
„Neviem, ako sa mi to podarilo,“ povedal pomaly. „Myslím, že jediný dôvod, prečo som neprišiel o rozum, bolo vedomie, že som nevinný. To nebola šťastná myšlienka, takže ju dementori nemohli zo mňa vysať, ale udržiavala ma pri zmysloch a vedomí, kto som... pomáhala mi zachovať si silu, takže keď toho bolo už priveľa, mohol som sa v cele premeniť na psa. Viete, dementori nevidia...“ Preglgol. „K človeku ich priťahujú jeho city, ktorými sa živia... Zdalo sa im, že moje city v psej podobe sú menej... menej ľudské, menej zložité... ale, pravdaže, mysleli si, že už strácam zmysly tak ako všetci ostatní v Azkabane, takže ich to neznepokojovalo. Bol som však slabý, veľmi slabý a nemal som nádej odohnať ich bez prútika...“
Ale potom som videl Petra na tej fotografii... uvedomil som si, že je na Rokforte s Harrym... na perfektnom mieste, aby mohol zasiahnuť – stačil by jediný náznak, že Temná strana znovu získava sily...“
Pettigrew krútil hlavou a otváral ústa, no nevydal ani hláska, pričom uprene hľadel na Blacka ako hypnotizovaný.
„... bol pripravený udrieť vo chvíli, keby si bol istý, že má spojencov... a doviedol by im posledného Pottera. Keby vydal Harryho, kto by sa opovážil povedať, že zradil lorda Voldemorta? Privítali by ho naspäť s poctami...
Takže chápeš, musel som niečo urobiť. Ja jediný som vedel, že je Peter nažive...“
Harry si spomenul, čo pán Weasley hovoril pani Weasleyovej. „Strážcovia hovoria, že rozpráva zo spánku... vždy tie isté slová ‚je v Rokforte.‘“
„Bolo to, akoby mi v hlave niekto rozložil oheň a dementori ho nemohli uhasiť. Nebol to šťastný pocit, bola to posadnutosť... ale dávala mi silu, vyjasnila mi myseľ. A tak raz večer, keď otvorili moju celu a priniesli mi jedlo, prekĺzol som popri nich ako pes... Zmiatlo ich to, pretože oveľa ťažšie vnímajú zvieracie pocity. Bol som chudý, veľmi chudý... taký chudý, že som sa prestrčil cez mreže... ako pes som preplával na pevninu... šiel som na sever a ako pes som vkĺzol do školského areálu. Odvtedy žijem v lese, vychádzam z neho iba na metlobalové zápasy. Lietaš rovnako dobre, ako lietal tvoj otec, Harry...“
Pozrel na Harryho a ten neodvrátil pohľad.
„Ver mi,“ chripel Black ďalej. „Ver mi, Harry. Nikdy som nezradil Jamesa a Lily. Radšej by som zomrel, než ich zradil.“
A Harry mu napokon uveril. Hrdlo mal také stiahnuté, že nemohol prehovoriť, nuž len prikývol.
„Nie!“
Pettigrew padol na kolená, ako keby Harryho prikývnutie znamenalo jeho rozsudok smrti. Kolenačky sa ponížene plazil k Blackovi s rukami zopnutými pred sebou, akoby sa modlil.
„Sirius... to som ja... ja, Peter... tvoj priateľ... ty by si nemohol.“
Black doňho kopol a Pettigrew sa skrčil.
„Môj odev je dosť špinavý aj bez toho, aby si sa ho ty chytal,“ zachripel Black.
„Remus!“ pišťal Pettigrew a teraz sa otočil k Lupinovi a prosebne sa pred ním zvíjal. „Však neveríš tomu... Sirius by ti predsa povedal, že zmenili svoj plán?“
„Nie, keby si myslel, že ja som ten špión, Peter,“ odvetil Lupin. „Predpokladám, že preto si mi to nepovedal, však Sirius?“ pokojne pokračoval ponad Pettigrewovu hlavu.
„Odpusť mi to, Remus,“ ospravedlňoval sa Black.
„To nič, starý priateľ Tichošľap,“ povedal Lupin a vyhŕňal si rukávy. „A ty zase odpusť mne, že aj ja som ťa považoval za špióna.“
„Samozrejme,“ odvetil Black a na jeho vyziabnutej tvári sa zjavilo čosi, čo pripomínalo úsmev. Aj on si vyhŕňal rukávy. „Zabijeme ho spolu?“
„Áno, myslím, že áno,“ neľútostne vyhlásil Lupin.
„To by ste.... Neurobili by ste...“ zhíkol Pettigrew a plazil sa k Ronovi.
„Ron... nebol som dobrý priateľ... dobré zvieratko? Nedovolíš im, aby ma zabili, všakže, Ron... si na mojej strane, pravda?“
No Ron hľadel na Pettigrewa s vrcholným odporom.
„A ja som ti dovolil spať v mojej posteli!“ zvolal zdesene.
„Milý chlapec... dobrý pán...“ Pettigrew liezol k Ronovi, „nedovolíš im to... bol som tvoj potkan... bol som dobré zvieratko.“
„Ak si bol lepším potkanom ako človekom, Peter, nemáš sa čím chváliť,“ drsne ho odbil Black. Ron, od bolesti čoraz bledší, stiahol zlomenú nohu z Pettigrewovho dosahu. Pettigrew sa na kolenách otočil, knísavo sa šúchal k Hermione a chytil ju za okraj habitu.
„Zlaté dievčatko... múdre dievčatko... ty... ty im nedovolíš. Pomôž mi.“
Hermiona si vytrhla habit z Pettigrewových rúk a zdesene cúvla k stene.
Pettigrew v strašnej triaške pomaly otočil hlavu k Harrymu.
„Harry... Harry... vyzeráš presne ako tvoj otec... presne ako on...“
„AKO SA OPOVAŽUJEŠ OSLOVIŤ HARRYHO?“ zreval Black. „AKO SA OPOVAŽUJEŠ POSTAVIŤ SA PRED NEHO? AKO SA OPOVAŽUJEŠ ROZPRÁVAŤ PRED NÍM O JAMESOVI?“
„Harry,“ šepkal Pettigrew a kolenačky liezol k nemu s vystretými rukami. „Harry, James by nechcel, aby ma zabili... James by to bol pochopil, Harry... bol by milosrdný...“
Black s Lupinom priskočili k Pettigrewovi, schmatli ho za plecia a šmarili na zem. Triasol sa od hrôzy a vystrašene hľadel na nich.