„Jeden nežiaduci pohyb, Peter,“ vopred pohrozil Lupin. Prútikom stále mieril na Pettigrewovu hruď.
Mlčky kráčali po trávniku a svetlá z hradu sa postupne zväčšovali. Snape sa stále čudne vznášal pred Blackom a brada mu kľuckala. A vtom...
Na oblohe sa posunul oblak a po trávniku sa zrazu rozprestreli tiene. Skupinku zalialo mesačné svetlo.
Snape narazil do Lupina, Pettigrewa a Rona, ktorí odrazu zastali. Black zmeravel. Rukou prudko zastavil Harryho a Hermionu.
Harry zbadal Lupinovu siluetu. Učiteľ zamrel a zrazu sa mu roztriasli nohy.
„Och, nie...“ zhíkla Hermiona. „Dnes večer nevypil elixír! Je nebezpečný!“
„Bežte,“ šepkal Black. „Bežte. Rýchlo.“
No Harry nemohol bežať. Ron bol pripútaný k Pettigrewovi a Lupinovi. Vrhol sa k nim, no Black ho chytil okolo pŕs a odhodil odzadu.
„Nechaj to na mňa... BEŽTE!“
Ozvalo sa hrozné vrčanie. Lupinova hlava i telo sa predlžovali. Plecia sa mu hrbili, na tvári mu vyrastali chlpy a ruky sa menili na chlpaté laby s pazúrmi. Krivolabovi sa znovu zježila srsť a cúval...
Keď sa vlkolak postavil na zadné, Sirius sa transformoval. Obrovský čierny pes sa vrhol dopredu. Len čo sa vlkolak vyslobodil z okov, pes ho schmatol za krk a ťahal preč od Rona a Pettigrewa. Zakvačili sa do seba čeľusťami a navzájom sa trhali pazúrmi.
Harry na to hľadel ako zhypnotizovaný a nič iné si nevšímal. Upozornil ho až Hermionin výkrik...
Pettigrew sa zohol po prútik, ktorý Lupinovi vypadol. Ron, nestabilný na zranenej nohe, spadol. Ozval sa tresk, zablyslo sa svetlo a Ron zostal nehybne ležať na zemi. Ďalší tresk a Krivolab vyletel do vzduchu a plesol na zem.
„Expelliarmus!“ skríkol Harry s prútikom namiereným na Pettigrewa. Lupinov prútik vyletel Pettigrewovi z ruky a zmizol z dohľadu. „Zostaň, kde si!“ skríkol Harry a bežal ta.
Prineskoro. Pettigrew sa transformoval. Harry sa iba prizeral, ako cez okovy na Ronovej ruke prekízol holý chvost, a počul rýchly šuchot v tráve.
Vtedy sa ozvalo zavýjanie a hlboké vrčanie. Harry sa otočil a videl, že vlkolak uteká do lesa...
„Sirius, Sirius! On utiekol! Pettigrew sa transformoval!“ kričal Harry.
Black krvácal, na papuli a na chrbte bol doškriabaný, ale po Harryho slovách sa znovu zdvihol a zvuk jeho láb sa postupne vzďaľoval v tráve.
Harry a Hermiona bežali k Ronovi.
„Čo mu urobil?“ zašepkala Hermiona. Ron mal oči iba privreté, ústa otvorené – určite žil, lebo počuli, ako dýcha, ale nespoznával ich.
„Neviem...“
Harry sa zúfalo obzeral. Black a Lupin zmizli... Zostal s nimi iba Snape, ktorý sa však stále ešte v bezvedomí vznášal vo vzduchu.
„Musíme ich dostať do hradu a niekomu o tom povedať,“ hovoril Harry, odhrnul si vlasy z očí a pokúšal sa niečo vymyslieť. „Poď...“
No vtedy začuli štekot a bolestné skučanie psa.
„Sirius,“ zašepkal Harry a hľadel do tmy. Na okamih zaváhal, ale v tej chvíli pre Rona nemohli urobiť nič a zdalo sa, že Black má problémy...
Harry sa rozbehol a Hermiona za ním. Štekot prichádzal odkiaľsi od jazera. Vrhli sa ta a Harry v behu pocítil chlad, hoci si neuvedomoval, čo asi znamená... Štekot odrazu stíchol. Na brehu jazera videli prečo – Sirius sa znova zmenil na človeka. Čupel a rukami si prikrýval hlavu.
„Nieee,“ stonal. „Nie... prosím...“
A vtedy ich Harry uvidel. Popri jazere sa k nim kĺzavo šinula asi stovka dementorov. Zvrtol sa a jeho vnútrom prenikal známy ľadový chlad, zrak mu začala zastierať hmla. Z každej strany prichádzalo čoraz viac dementorov a obklúčovali ich...
„Hermiona, mysli na niečo šťastné!“ kričal Harry, dvíhal prútik a silno žmurkal, aby si vyjasnil zrak, potriasal hlavou, aby sa zbavil tichého kriku, čo sa mu začal ozývať v hlave.
Budem bývať so svojím krstným otcom. Odchádzam od Dursleyovcov!
Nútil sa myslieť na Blacka a iba na Blacka a začal opakovať: „Expecto patronum! Expecto patronum!“
Blacka striaslo, prevrátil sa a nehybne sa zvalil na zem, bledý ako smrť.
Zotaví sa. Budem bývať s ním.
„Expecto patronum! Hermiona, pomôž mi! Expecto patronum!“
„Expecto...“ šepkala Hermiona, „expecto... expecto...“
No nedokázala to. Dementori ich uzatvárali, boli sotva tri metre od nich. Vytvárali pevnú stenu okolo Harryho a Hermiony, boli čoraz bližšie...
„EXPECTO PATRONUM!“ skríkol Harry a usiloval sa prehlušiť krik vo svojich ušiach. „EXPECTO PATRONUM!“
Z jeho prútika vyletel tenký strieborný obláčik a vznášal sa pred ním ako hmla. V tej chvíli Hermiona vedľa neho odpadla. Zostal sám... celkom sám...
„Expecto... expecto patronum...“
Harry cítil, ako sa mu kolená dotkli studenej trávy. Hmla mu zastrela zrak. S veľkou námahou si pripomínaclass="underline" Sirius je nevinný... nevinný... Všetko bude dobre... budem bývať s ním...
„Expecto patronum!“ vyhŕkol.
V slabom svetle svojho beztvarého Patronusa videl, že dementor pri ňom zastal celkom blízko. Nemohol však prejsť cez strieborný oblak, ktorý Harry vyčaroval.
Spod plášťa vystrčil mŕtvu slizkú ruku. Zahnal sa ňou, akoby chcel zmietnuť Patronusa.
„Nie... nie...“ zaúpel Harry. „Je nevinný... expecto... expecto patronum...“
Cítil ich prítomnosť, počul ich hrkotavý dych, ktorý znel ako zlostný vietor. Zdalo sa, že najbližší dementor si ho premeriava. Potom zodvihol obe hnijúce ruky a zložil si kapucňu.
Tam, kde mali byť oči, zakrývala prázdne očné jamky iba tenká sivá chrastovitá koža. Na tvári sa škerila beztvará diera – ústa, ktoré so smrteľným hrkotom nasávali vzduch.
Harryho premkla omračujúca hrôza, nemohol sa hýbať ani rozprávať. Jeho Patronus zablikal a zhasol.
Oslepovala ho biela hmla. Musí bojovať... expecto patronum... nevidel... a v diaľke počul známy krik... expecto patronum... potme sa usiloval nahmatať Siriusa a našiel jeho ruku – nevezmú ho...
No odrazu sa na Harryho krk zavesili dve silné lepkavé ruky. Vyvracali mu tvár dohora... Cítil dych... Najprv zlikvidujú jeho... Cítil hnilobný dych... V ušiach mu zaliehalo od matkinho kriku... Jej krik bude to posledné, čo počul...
A vtedy sa mu zazdalo, že cez hmlu, v ktorej sa topil, vidí čoraz žiarivejšie strieborné svetlo. Cítil, že spadol na trávu... Ležal doluznak, prislabý na to, aby sa pohol, bolo mu zle a triasol sa, ale otvoril oči. Trávu okolo neho osvetľovalo oslepujúce svetlo. Krik zmĺkol, chlad ustupoval...
Niečo dementorov odháňalo... Vytváralo to kruh okolo neho, Blacka a Hermiony... Postavy v kapucniach odchádzali... Vzduch sa znova oteplil...
Harry pozbieral všetky zvyšné sily, kúsok nadvihol hlavu a uprostred toho svetla videl zviera cválať cez jazero... Oči mal zakalené od potu, ale usiloval sa rozoznať, čo to je... Žiarilo ako jednorožec... Harry sa zo všetkých síl nútil udržať pri vedomí. Videl, že zviera na druhom brehu zastalo. Na okamih Harry v jeho žiare zazrel, akoby ho ktosi vítal, dvíhal ruky, aby ho pohladkal... ktosi, kto sa mu zdal čudne známy... ale to predsa nemohol byť...
Harry nechápal. Už nemohol myslieť. Cítil, že ho opustili aj posledné sily, hlava mu padla na zem a zamdlel.
21
Hermionino tajomstvo
„Úžasné... neuveriteľné... zázrak, že nikto z nich neumrel... nikdy som o niečom takom ešte nepočul... Hrom do toho! Šťastie, že ste tam boli, Snape...“