„Ďakujem, pán minister.“
„Merlinov rad druhého stupňa, povedal by som. Prvého stupňa, ak sa mi podarí to zariadiť!“
„Naozaj vám veľmi ďakujem, pán minister.“
„Máte tu nepeknú ranu... predpokladám, že je to Blackova robota.“
„Vlastne Potterova, Weasleyho a Grangerovej, pán minister...“
„Nie!“
„Black ich očaroval, to som hneď videl. Súdiac podľa ich správania to bolo Kúzlo pomätenia. Zrejme im vsugeroval myšlienku, že je možno nevinný. Nezodpovedali za svoje konanie. Na druhej strane, ich zásah takmer pomohol Blackovi ujsť... Očividne si mysleli, že chytia Blacka sami. V minulosti sa im toho už veľa prepieklo... Obávam sa, že vďaka tomu im priveľmi stúplo sebavedomie... a, pravdaže, Potterovi riaditeľ vždy mimoriadne dovoľoval...“
„Ach, no dobre, Snape... Harry Potter, viete... pokiaľ ide o neho, všetci prižmurujeme oči.“
„Ale predsa... je to preňho dobré, keď sa s ním zaobchádza až tak výnimočne? Ja osobne sa usilujem správať sa k nemu rovnako ako k ostatným študentom. A každého iného študenta by vyhodili zo školy – prinajmenšom... za to, že zatiahol svojich priateľov do takého nebezpečenstva. Zvážte to, pán minister – proti všetkým školským pravidlám, po všetkých opatreniach na zabezpečenie jeho ochrany, mimo areálu, v noci, a v spoločnosti vlkolaka a vraha, ba mám odôvodnené podozrenie, že ilegálne navštevoval Rokville.“
„Dobre, dobre... uvidíme, Snape, uvidíme... Ten chlapec sa nepochybne správal hlúpo...“
Harry ležal, oči mal zavreté a počúval. Bol malátny. Slová, ktoré počul, akoby mu len veľmi pomaly prenikali z uší do mozgu, takže im ťažko rozumel... Končatiny si necítil a viečka mal také ťažké, že ich nevládal nadvihnúť... Chcel len ležať v tejto pohodlnej posteli, večne...
„Najväčšmi ma prekvapuje, ako sa správali dementori... naozaj netušíte, čo ich donútilo ustúpiť, Snape?“
„Nie, pán minister... kým som ta prišiel, už sa vracali na svoje posty pri vchodoch...“
„Nezvyčajné. A predsa Black, Harry a to dievča...“
„Keď som k nim prišiel, všetci boli v bezvedomí. Blacka som, prirodzene, zviazal, vyčaril som nosidlá a všetkých som ich priniesol rovno do hradu.“
Nastalo ticho. Harryho mozog akoby pracoval trochu rýchlejšie, a pritom sa ho zmocňoval akýsi hlodavý pocit...
Otvoril oči.
Všetko bolo trochu rozmazané. Niekto mu zložil okuliare. Ležal v tmavom nemocničnom krídle. Na konci nemocničnej izby rozoznal madam Pomfreyovú. Bola k nemu obrátená chrbtom a skláňala sa nad posteľ. Harry prižmuroval oči. Pod rukou madam Pomfreyovej zazrel Ronove červené vlasy.
Harry otočil hlavu. Na posteli vpravo od neho ležala Hermiona. Osvetľovalo ju mesačné svetlo. Aj ona mala oči otvorené. Nehýbala sa, ale keď videla, že aj Harry sa zobudil, priložila si prst na pery a potom ukázala na krídlové nemocničné dvere. Boli pootvorené a z chodby sa ozývali hlasy Korneliusa Fudgea a Snapa.
Madam Pomfreyová teraz rýchlo prichádzala tmavou nemocničnou izbou k Harryho posteli. Otočil sa a pozrel na ňu. Niesla taký kus čokolády, aký ešte v živote nevidel. Vyzerala ako malý balvan.
„Á, už si sa zobudil!“ povedala energicky. Položila čokoládu na jeho nočný stolík a malým kladivkom ju lámala na kúsky.
„Ako je Ronovi?“ spýtali sa Harry a Hermiona naraz.
„Prežije to,“ odpovedala, ale mračila sa. „A pokiaľ ide o vás dvoch... zostanete tu, až kým nebudem spokojná... Potter, ako si to predstavujete?“
Harry si sadol, založil si okuliare a zobral do ruky prútik.
„Musím ísť za riaditeľom,“ vyhlásil.
„Potter,“ upokojovala ho madam Pomfreyová, „je to v poriadku. Majú Blacka. Je zamknutý hore. Každú chvíľu dostane bozk dementorov.“
„ČO?!“
Harry vyskočil z postele a Hermiona tiež. Jeho výkrik však počuli aj na chodbe. Do nemocničnej izby ihneď vošiel Kornelius Fudge, tesne za ním i Snape.
„Harry, Harry, čo je?“ spytoval sa Fudge a viditeľne znervóznel. „Mal by si byť v posteli... dostal čokoládu?“ spýtal sa madam Pomfreyovej znepokojene.
„Pán minister, vypočujte ma!“ požiadal Harry. „Sirius Black je nevinný. Peter Pettigrew predstieral svoju smrť! Videli sme ho dnes v noci! Nesmiete dovoliť, aby to dementori Blackovi urobili, je...“
Ale Fudge sa usmieval a krútil hlavou.
„Harry, Harry, máš to v hlave celkom popletené, prežil si hrozné chvíle, len si ľahni, všetko máme pod kontrolou...“
„NEMÁTE!“ kričal Harry. „ZAVRELI STE NESPRÁVNEHO ČLOVEKA!“
„Pán minister, prosím, vypočujte nás,“ pridala sa aj Hermiona, rýchlo podišla k Harrymu a prosebne hľadela do Fudgeovej tváre. „Aj ja som ho videla. Bol to Ronov potkan, je to animágus, teda Pettigrew je animágus a...“
„Vidíte, pán minister?“ hovoril Snape. „Obaja sú očarovaní... Black na nich kvalitne zapracoval...“
„MY NIE SME OČAROVANÍ!“ zreval Harry.
„Pán minister! Pán profesor!“ nahnevala sa madam Pomfreyová. „Musím trvať na tom, aby ste odišli. Potter je môj pacient a nesmiete ho takto vyčerpávať!“
„Ja nie som vyčerpaný, len sa pokúšam vysvetliť im, čo sa stalo!“ rozčúlene hovoril Harry. „Len keby ma vypočuli...“
No madam Pomfreyová odrazu napchala Harrymu do úst veľký kus čokolády, skoro mu zabehlo, a ona využila príležitosť a vtlačila ho naspäť do postele.
„No tak, prosím, pán minister. Láskavo odíďte, tie deti potrebujú opateru...“
Dvere sa znova otvorili. Vošiel Dumbledore. Harry horkoťažko prehltol čokoládu a znovu vstal.
„Profesor Dumbledore, Sirius Black...“
„Nebesá!“ hystericky zvolala madam Pomfreyová. „Je toto nemocničné krídlo, alebo nie? Pán riaditeľ, musím trvať...“
„Ospravedlňujem sa, Poppy, ale musím sa porozprávať s pánom Potterom a slečnou Grangerovou,“ pokojne povedal Dumbledore. „Práve som hovoril so Siriusom Blackom...“
„Predpokladám, že vám porozprával tú istú rozprávku, ktorú vsadil do hlavy Potterovi,“ vyprskol Snape. „Niečo o nejakom potkanovi, a o tom, že Pettigrew žije...“
„Áno, to Black skutočne hovoril,“ potvrdil Dumbledore a pozorne si premeriaval Snapa spoza polmesiačikovitých okuliarov.
„A moje svedectvo sa vôbec neráta?“ vrčal Snape. „Peter Pettigrew v Škriekajúcej búde nebol, a nevidel som po ňom ani stopy na školskom dvore.“
„To preto, že ste boli v bezvedomí, pán profesor!“ vážne povedala Hermiona. „Neprišli ste včas, aby ste počuli...“
„Slečna Grangerová, DRŽTE JAZYK ZA ZUBAMI!“
„No tak, Snape,“ prekvapene sa ozval Fudge, „táto mladá dáma má narušenú myseľ, musíme na to brať ohľad...“
„Rád by som hovoril s Harrym a Hermionou osamote,“ trval na svojom Dumbledore rázne. „Kornelius, Severus, Poppy, prosím, nechajte nás.“
„Pán riaditeľ! Potrebujú liečbu, pokoj!“ vzrušene namietala madam Pomfreyová.
„Toto nemôže počkať. Musím na tom trvať.“
Madam Pomfreyová urazene našpúlila pery, odišla do svojej pracovne na druhej strane nemocničnej izby a zabuchla za sebou dvere. Fudge pozrel na veľké zlaté vreckové hodinky, ktoré mu viseli z vesty...
„Dementori by už mali byť tu,“ povedal. „Pôjdem im oproti. Stretneme sa hore, Dumbledore.“
Šiel ku dverám a otvoril ich, aby Snape mohol vyjsť, ale Snape sa nehýbal.
„Dúfam, že neveríte Blackovi ani slovo,“ zašepkal Snape a uprene hľadel Dumbledorovi do tváre.
„Chcem sa porozprávať s Harrym a Hermionou osamote,“ zopakoval Dumbledore.
Snape urobil krok k Dumbledorovi.
„Sirius Black ukázal už v šestnástich, že je schopný vraždy,“ pripomínal mu potichu. „Zabudli ste na to, pán riaditeľ? Nepamätáte sa, že sa raz pokúsil zabiť mňa?“