„Pamäť mi slúži dobre ako vždy, Severus,“ pokojne odvetil Dumbledore.
Snape sa zvrtol na podpätku a vyšiel cez dvere, ktoré mu Fudge ešte stále držal. Keď sa za nimi zavreli, Dumbledore sa otočil k Harrymu a Hermione. Obaja spustili naraz.
„Pán profesor, Black hovorí pravdu... my sme Pettigrewa videli...“
„... utiekol, keď sa profesor Lupin premenil na vlkolaka...“
„... je potkan...“
„... Pettigrewov pazúr na prednej labe, chcela som povedať prst, odrezal si ho...“
„... Pettigrew napadol Rona, to nebol Sirius...“
Ale Dumbledore zdvihol ruku, aby zahatal príval vysvetlení.
„Teraz počúvajte vy a, prosím, neprerušujte ma, lebo času je veľmi málo,“ povedal potichu. „Neexistuje ani najmenší dôkaz, ktorý by podporil Blackovo rozprávanie – okrem vašich slov. A slovo dvoch trinásťročných čarodejníkov nikoho nepresvedčí. Plná ulica svedkov odprisahala, že videli, ako Sirius zavraždil Pettigrewa. Ja sám som svedčil na ministerstve, že Sirius bol strážcom tajomstva Potterovcov.“
„Profesor Lupin vám môže povedať...“ neubránil sa Harry.
„Profesor Lupin je momentálne niekde hlboko v lese a nie je schopný povedať nikomu nič. Kým sa zase stane človekom, bude prineskoro, Sirius skončí horšie, ako keby bol mŕtvy. A dodal by som, že väčšina z nás natoľko nedôveruje vlkolakom, že jeho podpora by zavážila iba veľmi málo... a keď k tomu pridáme skutočnosť, že on a Sirius sú starí priatelia...“
„Ale...“
„Počúvaj ma, Harry. Je prineskoro, rozumieš? Musíte chápať, že verzia profesora Snapa je oveľa presvedčivejšia ako vaša.“
„Nenávidí Siriusa,“ zúfalo vysvetľovala Hermiona, „pre hlúpy žart, ktorým ho Sirius napálil...“
„Sirius sa nesprával ako nevinný človek. Útok na Tučnú pani... vošiel do Chrabromilskej veže s nožom... Bez Pettigrewa, živého alebo mŕtveho, nemáme šancu zvrátiť rozsudok.“
„Ale vy nám veríte.“
„Áno, verím,“ potichu povedal Dumbledore. „Ale nemám tú moc donútiť aj ostatných, aby videli pravdu, ani odvolať rozhodnutie Ministerstva mágie...“
Harry hľadel do jeho vážnej tváre a mal pocit, akoby sa zrazu pod ním otvorila zem. Už si zvykol na predstavu, že Dumbledore zvládne všetko. Čakal, že len tak z ničoho-nič nájde nejaké prekvapujúce riešenie. Ale nie... je po ich poslednej nádeji.
„Potrebujeme jedno,“ pomaly hovoril Dumbledore a pohľad jeho svetlomodrých očí sa preniesol z Harryho na Hermionu, „viac času.“
„Ale...“ začala Hermiona. A vtom vyvalila oči. „OCH!“
„Teraz dávajte pozor,“ veľmi potichu, ale veľmi jasne hovoril Dumbledore. „Sirius je zavretý v pracovni profesora Flitwicka na siedmom poschodí. Trináste okno sprava od Západnej veže. Ak sa to všetko podarí, dnes v noci nezachránite len jeden nevinný život. Ale obaja si pamätajte – nesmie vás nikto vidieť. Slečna Grangerová, poznáte zákon... viete, čo je v stávke... Nesmie... vás... nikto... vidieť!“
Harry vôbec nič nechápal. Dumbledore sa otočil na podpätku a pri dverách sa obzrel.
„Zamknem vás tu. Je...“ pozrel na hodinky, „... päť minút pred polnocou. Tri obrátenia by mali stačiť, slečna Grangerová. Veľa šťastia.“
„Veľa šťastia?“ zopakoval spýtavo Harry, keď sa dvere za Dumbledorom zavreli. „Tri obrátenia? O čom to hovoril? Čo máme robiť?“
No Hermiona šmátrala za výstrihom svojho habitu a vyťahovala spod neho veľmi dlhú jemnú zlatú retiazku.
„Poď sem, Harry. Rýchlo!“
Harry šiel k nej, úplne zmätený. Držala v ruke retiazku a na nej viseli drobné, trblietavé presýpacie hodiny.
„Tu máš...“
Navliekla retiazku na krk aj jemu.
„Si pripravený?“ povedala potichu.
„Čo robíme?“ spýtal sa Harry a vôbec nič nechápal.
Hermiona tri razy obrátila hodiny.
Tmavá nemocničná izba sa rozplynula. Harry mal pocit, že veľmi rýchlo letí dozadu. Okolo neho presvišťali rozmazané farby a tvary, v ušiach mu hučalo, chcel vykríknuť, ale nepočul vlastný hlas...
A vtedy pod nohami pocítil pevnú zem a znovu všetko videl jasne.
Stál vedľa Hermiony v prázdnej vstupnej hale a na dlažbu cez otvorené dvere dopadal pás zlatistého slnečného svetla. Splašene sa obzrel a retiazka presýpacích hodín sa mu zarezala do krku. „Hermiona, čo...?“
„Sem!“ Hermiona chytila Harryho za ruku a vliekla ho k dverám kutice na metly, otvorila ich, strčila ho medzi vedrá a mopy, vliezla za ním a zavrela dvere. „Čo... ako... Hermiona, čo sa stalo?“
„Vrátili sme sa v čase,“ šepkala Hermiona a v tme zvliekla Harrymu z krku retiazku. „O tri hodiny naspäť...“
Harry si nahmatal nohu a silno sa uštipol. Strašne to zabolelo, čo znamenalo, že to nie je čudný sen.
„Ale...“
„Psst! Počúvaj! Niekto ide! Myslím... mohli by sme to byť my!“
Hermiona si priložila ucho na dvere kutice.
„Kroky v hale... áno, myslím, že to ideme k Hagridovi!“
„Chceš mi povedať,“ šepkal Harry, „že sme tu v tejto kutici a sme aj tam vonku?“
„Áno,“ potvrdila Hermiona s uchom stále pritisnutým na dvere. „Určite sme to my. Nie sú to viac ako traja ľudia... a ideme pomaly, lebo sme pod neviditeľným plášťom...“
Zmĺkla a pozorne počúvala.
„Zišli sme po vonkajších schodoch...“
Hemiona si sadla na prevrátené vedro a tvárila sa zúfalo nervózne, ale Harry potreboval odpoveď na niekoľko otázok.
„Kde si zohnala tie presýpacie hodiny?“
„Volá sa to Časovrat,“ šepkala Hermiona, „a dostala som ho od profesorky McGonagallovej v prvý deň po prázdninách. Používala som ho celý rok, aby som mohla chodiť na všetky predmety. Musela som profesorke McGonagallovej prisahať, že to nikomu nepoviem. Písala najprv všelijaké listy na Ministerstvo mágie, aby som ho mohla dostať. Tvrdila im, že som vzorná študentka a že ho nikdy nepoužijem na nič iné okrem štúdia... Obracala som ho, aby som vrátila čas, a tak som chodila na niekoľko predmetov naraz, chápeš? Ale... Harry, ja nechápem, čo od nás Dumbledore chce. Prečo povedal, že sa máme vrátiť o tri hodiny naspäť? Ako to pomôže Siriusovi?“
Harry v tme hľadel na jej tvár.
„Chce, aby sme zmenili niečo, čo sa stalo práve pred tromi hodinami,“ vravel pomaly. „Čo sa stalo? Pred tromi hodinami sme išli k Hagridovi...“
„Teraz je pred tromi hodinami a my ideme k Hagridovi,“ pripomenula mu Hermiona. „Práve sme sa počuli odchádzať...“
Harry sa mračil. Mal pocit, akoby zvraštil nielen čelo, ale aj celý mozog, tak úporné sa sústreďoval.
„Dumbledore práve povedal... práve povedal, že môžeme zachrániť aj ďalší nevinný život...“ A vtedy mu svitlo. „Hermiona, zachránime Hrdozobca!“
„Ale... ale ako to pomôže Siriusovi?“
„Dumbledore povedal... práve nám povedal, kde je to okno... okno Flitwickovej pracovne! Kde Siriusa zamkli! Musíme s Hrdozobcom vyletieť k oknu a zachrániť Siriusa. Sirius môže ujsť na Hrdozobcovi... môžu ujsť spolu!“
Hoci Harry videl Hermioninu tvár nejasne, bolo zrejmé, že sa bojí.
„Ak sa nám to podarí tak, aby nás nikto nevidel, bude to zázrak!“
„Ale musíme to skúsiť, či nie?“ tvrdil Harry. Vstal a pritisol si ucho na dvere.
„Zdá sa, že tam nikto nie je... Poď, pôjdeme...“
Harry otvoril dvere kutice. Vstupná hala bola prázdna. Vyrazili čo najtichšie a najrýchlejšie a zbehli dolu kamennými schodmi. Tiene sa už predlžovali a vrcholky stromov Zakázaného lesa sa znovu zlatisto trblietali.
„Ak sa niekto pozerá cez okno...“ pišťala Hermiona, obzerajúc sa na hrad za nimi.