Obaja vstali. Hrdozobec zdvihol hlavu. Lupin, Ron a Pettigrew nemotorne vyliezali z diery medzi koreňmi. Potom vyšla Hermiona... po nej bezvedomý Snape, čudne sa vznášajúci vo vzduchu. Za ním Black a Harry. Všetci sa pohli k hradu.
Harrymu srdce búchalo ako opreteky. Pozrel na oblohu. Každú chvíľu sa oblak posunie a zjaví sa mesiac...“
„Harry,“ zašepkala Hermiona, akoby presne vedela, čo si myslí, „musíme zostať tu. Nikto nás nesmie vidieť. Nemôžeme urobiť nič...“
„Takže znovu necháme Pettigrewa ujsť...“ tíško vzdychol.
„Ako chceš v tej tme nájsť potkana?“ odsekla Hermiona. „Nemôžeme urobiť nič! Vrátili sme sa, aby sme pomohli Blackovi, nemáme urobiť nič iné!“
„Dobre!“
Spoza oblakov vykĺzol mesiac. Postavičky pred hradom zastali. Potom nastal rozruch...
„Lupin sa premieňa,“ šepkala Hermiona.
„Hermiona!“ ozval sa odrazu Harry. „Musíme odtiaľto preč!“
„Nesmieme, stále ti to hovorím...“
„Nie, nezamiešame sa do toho! Ale Lupin pobeží do lesa, priamo na nás!“
Hermiona zhíkla.
„Rýchlo!“ zastenala a ponáhľala sa odviazať Hrdozobca. „Rýchlo! Kam pôjdeme? Kam sa schováme? Každú chvíľu prídu dementori.“
„K Hagridovi!“ navrhol Harry. „Chalupa je prázdna... poďme!“
Bežali tak rýchlo, ako vládali, a Hrdozobec klusal za nimi. Vzadu zavýjal vlkolak.
Chalupa už bola na dohľad, Harry sa vrhol k dverám, otvoril ich, Hermiona a Hrdozobec sa mihli popri ňom, Harry tiež skočil dnu, zavrel a zahasproval dvere. Hagridov Tesák hlasno zaštekal.
„Psst, Tesák, to sme my!“ Hermiona pobehla k nemu a škrabkala ho za ušami, aby sa utíšil. „To teda bolo o vlások!“ vzdychla si.
„Veru...“
Harry hľadel cez okno. No odtiaľto mal oveľa horší výhľad. Nevidel, čo sa deje vonku. Zdalo sa, že Hrdozobec sa v Hagridovom dome uspokojil. Ľahol si pred ohnisko, spokojne zložil krídla a chystal sa zdriemnuť si.
„Myslím, že radšej pôjdem zase von,“ uvažoval Harry. „Nevidím, čo sa deje... nebudeme vedieť, kedy je čas...“
Hermiona podozrievavo pozrela naňho.
„Do ničoho sa nezamiešam,“ rýchlo ju ubezpečoval Harry. „No ak neuvidíme, čo sa vonku robí, nebudeme vedieť, kedy príde čas zachraňovať Siriusa!“
„No tak teda dobre... Ja s Hrdozobcom počkám tu ... ale, Harry, buď opatrný... tam vonku je vlkolak... a dementori.“
Harry vyšiel von a obišiel chalupu. V diaľke sa ozýval štekot. To znamenalo, že dementori obkľučujú Siriusa... On a Hermiona každú chvíľu pribehnú k nemu...
Harry hľadel na jazero a srdce v hrudi akoby sa mu zmenilo na bubon. Ten, kto vyčaril Patronusa, sa tam zjaví každú chvíľu ...
Na okamih nerozhodne zastal pred Hagridovým predným vchodom. Nikto ťa nesmie vidieť, preletelo mu hlavou. On predsa nechce, aby ho niekto videl. On sa chce iba pozerať... Musí sa dozvedieť...
A vtedy sa zjavili dementori. Vynárali sa z tmy z každého smeru a kĺzavo sa šinuli po brehu jazera. Vzďaľovali sa od miesta, kde stál Harry, smerovali na druhý breh... Nemusí sa k nim priblížiť...
Harry sa rozbehol. Nemyslel na nič iba na svojho otca. Ak to bol on... ak to naozaj bol on... musí vedieť, musí to zistiť.
Jazero bolo čoraz bližšie, no nebolo tam nikoho. Na opačnom brehu sa slabo zatrblietalo strieborné svetlo – jeho vlastný pokus o Patronusa...
Celkom pri vode rástol krík. Harry sa vrhol zaň a zúfalo nazeral pomedzi lístie. Striebristé svetielko na opačnom brehu zrazu zhaslo. Zmocnilo sa ho desivé vzrušenie... každú chvíľu...
„Poď!“ hundral a obzeral sa okolo seba. „Kde si? Ocko, no poď...“
Nikto však neprichádzal. Harry zdvihol hlavu a napäto hľadel na čoraz zovretejší kruh dementorov na druhom brehu jazera. Jeden z nich si skladal kapucňu. Nastal čas, aby sa zjavil záchranca... ale tentoraz nikto neprichádzal na pomoc.
A vtedy si to uvedomil, pochopil. Nevidel svojho otca – videl seba!
Harry vyskočil spoza kríka a vytiahol prútik.
„EXPECTO PATRONUM!“ vykríkol.
A z konca prútika nevyletel beztvarý obláčik hmly, ale oslepujúce žiarivé strieborné zviera. Obrátil k nemu oči, aby videl, čo to je. Vyzeralo to ako kôň. Potichu cválalo preč po tmavej hladine jazera. Videl, ako na brehu zviera sklonilo hlavu a vrhá sa na hemžiacich sa dementorov... Cválalo v kruhu okolo tmavých postáv a demetori sa vytrácali, rozpŕchli sa, ustupovali do tmy. Odišli.
Patronus sa vrátil. Po pokojnej hladine jazera klusal naspäť k Harrymu. Nebol to kôň. Nebol to ani jednorožec. Bol to jeleň. Žiaril rovnako jasne ako mesiac nad nimi... vracal sa k nemu...
Strieborný jeleň zastal na brehu. Hľadel na Harryho veľkými striebornými očami a jeho kopytá nezanechávali na zemi žiadne stopy. Pomaly sklonil hlavu s parožím. A Harry si uvedomil...
„Paroháč,“ zašepkal.
No len čo k nemu natiahol roztrasené prsty, tvor zmizol.
Harry tam stál a ruku mal stále vystretú. Vtom jeho srdce takmer urobilo salto, keď za sebou počul kopytá – zvrtol sa a videl, ako k nemu beží Hermiona a vlečie za sebou Hrdozobca.
„Čo si robil?“ pýtala sa nahnevane. „Povedal si, že sa ideš iba pozrieť!“
„Práve som nám zachránil život...“ povedal Harry. „Poď sem, za krík, vysvetlím ti to.“
Hermiona znova s otvorenými ústami počúvala, čo sa stalo.
„Videl ťa niekto?“
„Áno, nepočúvala si ma? Ja som sa videl, ale myslel som si, že je to môj otec! To je v poriadku!“
„Harry, ja tomu nemôžem uveriť... Vyčaroval si Patronusa, ktorý odohnal všetkých tých dementorov! To je veľmi, veľmi náročné kúzlo...“
„Vedel som, že to tentoraz dokážem, lebo som to už urobil...“ odvetil Harry. „Rozumieš tomu?“
„Neviem... Harry, pozri na Snapa!“
Spoza kríka pozorovali druhý breh. Snapovi sa vrátilo vedomie. Vyčaroval nosidlá a vyložil na ne ochabnuté telá Harryho, Hermiony a Blacka. Štvrté nosidlá, na ktorých nepochybne ležal Ron, sa už vznášali vedľa neho. Potom ich pomocou prútika usmerňoval pred sebou k hradu.
„Dobre, už je skoro čas,“ Hermiona napäto pozrela na hodinky. „Máme ešte asi trištvrte hodiny, kým Dumbledore zamkne dvere nemocničného krídla. Musíme zachrániť Siriusa a vrátiť sa do nemocničnej izby, aby nikto neprišiel na to, že tam nie sme...“
Čakali, pozorovali odraz pohybujúcich sa oblakov v zrkadle hladiny a krík vedľa nich ševelil vo vánku. Hrdozobec sa nudil a zase hľadal v zemi červíky.
„Myslíš, že je už tam hore?“ spýtal sa Harry a skontroloval čas. Pozrel na hrad a začal počítať okná vpravo od Západnej veže.
„Pozri!“ šepla Hermiona. „Kto je to? Niekto vychádza z hradu!“
Harry uprene hľadel do tmy. Nejaký muž sa ponáhľal po trávniku k jednému z východov zo školského areálu. Niečo sa mu zaligotalo za opaskom.
„Macnair!“ potichu zhíkol Harry. „Kat! Ide po dementorov! Teraz, Hermiona!“
Hermiona sa oprela rukami o Hrdozobcov chrbát a Harry ju vyzdvihol. Potom si stal na spodný konár kríka a vysadol pred Hermionu. Prevliekol Hrdozobcovi povraz okolo krku a uviazal ho ako opraty.
„Si pripravená?“ zašepkal Hermione. „Radšej sa drž mňa...“
Pätami popchol Hrdozobca.
Hrdozobec sa vzniesol do tmy. Harry mu kolenami stisol boky a cítil, ako sa pod nimi dvíhajú mocné krídla. Hermiona sa tuho držala Harryho okolo drieku. Počul, ako si mrmle: „Och, nie... toto nie... toto sa mi vôbec nepáči...“
Harry pobádal Hrdozobca. Potichu sa vznášali k horným poschodiam hradu. Harry silno potiahol povraz na ľavej strane a Hrdozobec zatočil. Harry sa usiloval počítať mihajúce sa okná.