„Samozrejme že nie,“ naštvane odvetila madam Pomfreyová. „Bola by som ich počula!“
„No, vidíte, Severus,“ vravel stále pokojný Dumbledore. „Ibaže by ste tvrdili, že Harry a Hermiona môžu byť na dvoch miestach naraz. Neviem, prečo by sme ich mali ďalej vyrušovať.“
Snape tam stál, kypela v ňom zlosť a hľadel to na Fudgea, ktorého jeho správanie hlboko šokovalo, to na Dumbledora, ktorému oči za polmesiačikovitými okuliarmi iskrili. Snape sa zvrtol a vybehol z izby. Habit za ním len tak povieval.
„Ten chlapík sa mi zdá akýsi nevyrovnaný,“ hľadel za ním Fudge. „Na vašom mieste by som ho sledoval, Dumbledore.“
„Och, nie je nevyrovnaný,“ potichu odvetil Dumbledore. „Iba strašne sklamaný.“
„Nie je jediný!“ vyprskol Fudge. „Denný Prorok si zgustne! Už sme Blacka mali a zase nám ubzikol pomedzi prsty! Teraz ešte aby sa dostala von tá historka s hipogrifom a budem všetkým na smiech! Nuž... ja už radšej pôjdem upovedomiť ministerstvo...“
„A dementori?“ spýtal sa Dumbledore. „Verím, že ich stiahnu zo školy.“
„Och, áno, budú musieť odísť,“ povedal Fudge a zamyslene si prehrabol prstami vlasy. „Ani vo sne by mi nezišlo na um, že sa pokúsia aplikovať bozk na nevinnom chlapcovi... Úplne sa vymkli kontrole... ešte dnes v noci ich dám odviezť naspäť do Azkabanu... Možno by sme mali pouvažovať, že ku školským vchodom postavíme drakov...“
„Hagridovi by sa to páčilo,“ povedal Dumbledore a usmieval sa na Harryho a Hermionu. Keď s Fudgeom odišli z izby, madam Pomfreyová bežala k dverám a znovu ich zamkla. Nahnevane si niečo hundrúc vrátila sa do svojej pracovne.
Z druhého konca izby sa ozvalo tiché stonanie. Ron sa zobudil. Sadol si, šúchal si hlavu a obzeral sa.
„Čo... čo sa stalo?“ zastonal. „Harry? Prečo sme tu? Kde je Sirius? Kde je Lupin? Čo sa deje?“
Harry a Hermiona pozreli jeden na druhého.
„Ty to vysvetli,“ povedal Harry a vzal si ďalší kus čokolády.
Keď Harry, Ron a Hermiona na druhý deň na poludnie vyšli z nemocničného krídla, zistili, že hrad je skoro prázdny. Úmorná horúčava a koniec skúšok spôsobili, že všetci naplno využili možnosť ďalšej návštevy Rokvillu. Ani Ron, ani Hermiona však nemali chuť ta ísť, a tak sa s Harrym prechádzali po okolí školy, rozprávali sa o zvláštnych udalostiach predchádzajúcej noci a rozmýšľali, kde tak asi môžu byť Sirius s Hrdozobcom. Sedeli pri jazere a pozorovali obrovskú sépiu, ktorá lenivo mávala chápadlami nad hladinou, ale keď sa Harry zahľadel na druhý breh jazera, prestal sledovať rozhovor. Minulú noc k nemu odtiaľ pricválal jeleň...
Vtom na nich dopadol tieň – bol to Hagrid, utieral si spotenú tvár a kalné oči vreckovkou veľkosti obrusa a usmieval sa na nich.
„Šmária, ja viem, že by som sa nemal tešiť z toho, čo sa stalo v noci,“ začal hneď k veci. „Teda jako že Black ušiel a to, ale viete čo?“
„Čo?“ predstierali zvedavosť.
„Zobko! Utiekol! Je na slobode! Celú noc som oslavoval, namojdušu!“
„To je fantastické!“ tvárila sa užasnuto Hermiona a vyčítavo pozrela na Rona, lebo sa zdalo, že sa už-už rozosmeje.
„Áno... asi som ho poriadne neuviazal,“ povedal Hagrid a šťastne hľadel kamsi ponad školský dvor. „Ale fakticky som sa ráno bál... reku, čo keď stretol profesora Lupina, ale Lupin povedal, že minulej noci nič nezožral...“
„Čože?“ rýchlo sa spýtal Harry.
„Šmária, vy ste to fakticky nepočuli?“ čudoval sa Hagrid a jeho úsmev trochu pohasol. Stíšil hlas, aj keď široko-ďaleko nikto nebol. „Ech... Snape to dnes ráno rozprával všetkým Slizolinčanom.... Myslel som si, že už to vedia všetci.... Ako by som to... no profesor Lupin je vlkolak. A minulej noci behal po školskom dvore... Teraz balí.“
„Balí sa?“ zhrozene sa spýtal Harry. „Prečo?“
„Šak odchádza,“ informoval ho Hagrid a tváril sa, akoby ho prekvapilo, že Harry sa na to spytuje. „Hneď ráno dal výpoveď. Lebo že nemôže riskovať, aby sa to opakovalo.“
Harry vstal.
„Idem za ním,“ povedal Ronovi a Hermione.
„... ale ak dal výpoveď...“
„... asi nemôžeme urobiť nič...“
„To je jedno, aj tak idem za ním. Ale vrátim sa sem.“
Dvere Lupinovej pracovne boli potvorené. Väčšinu vecí si profesor už zbalil. Pri starom, ošúchanom, otvorenom a už takmer plnom kufríku stála prázdna hlbočníkova nádrž. Lupin sa skláňal nad niečím na stole a zdvihol pohľad, až keď Harry zaklopal na dvere.
„Videl som ťa prichádzať,“ ukázal Lupin s úsmevom na pergamen, ktorý študoval. Bola to Záškodnícka mapa.
„Práve som bol s Hagridom,“ povedal Harry. „A povedal mi, že ste dali výpoveď. Nie je to pravda, však nie?“
„Žiaľ, je,“ odvetil Lupin. Otváral zásuvky a vyberal ich obsah.
„Prečo?“ spýtal sa Harry. „Na Ministerstve mágie si predsa nemyslia, že ste pomáhali Siriusovi, však nie?“
Lupin šiel k dverám a zavrel ich.
„Nie. Profesorovi Dumbledorovi sa podarilo presvedčiť Fudgea, že som sa vám pokúšal zachrániť život.“ Vzdychol si. „To bola pre Severusa tá posledná kvapka. Myslím, že strata vyhliadky na Merlinov rad doľahla naňho veľmi ťažko. Takže sa... ehm... náhodou dnes pri raňajkách preriekol, že som vlkolak.“
„Hádam len neodchádzate iba preto?“ zhrozil sa Harry.
Lupin sa unavene usmial.
„Zajtra o tomto čase sa sem začnú zlietať sovy s listami od rodičov... Nebudú chcieť, aby ich deti učil vlkolak, Harry. A po minulej noci ich chápem. Mohol som hocikoho z vás pohrýzť... To sa nikdy viac nesmie stať.“
„Ste najlepší učiteľ obrany proti čiernej mágii, akého sme kedy mali!“ vyhlásil Harry. „Nechoďte!“
Lupin pokrútil hlavou, ale nepovedal nič. Ďalej si vyprázdňoval zásuvky. Kým sa Harry usiloval vymyslieť dobrý argument, prečo by mal profesor zostať, Lupin povedaclass="underline" „Podľa toho, čo mi hovoril dnes ráno riaditeľ, včera v noci si zachránil veľa životov, Harry. Ak som hrdý na niečo, čo som tento rok urobil, tak na to, koľko si sa toho naučil... Porozprávaj mi o tom tvojom Patronusovi.“
„Ako to viete?“ spýtal sa Harry, ktorého vyrušil zo zamyslenia.
„Čo iné mohlo dementorov zahnať?“
Harry porozprával Lupinovi, čo sa stalo, a keď skončil, Lupin sa znovu usmieval.
„Áno, tvoj otec sa vždy premieňal na jeleňa,“ povedal. „Uhádol si správne. Preto sme ho volali Paroháč.“
Lupin hodil do kufra posledných pár kníh, zavrel zásuvky a pozrel na Harryho.
„Tu máš, priniesol som to včera v noci zo Škriekajúcej búdy,“ podával Harrymu neviditeľný plášť. „A...“ zaváhal, ale potom mu podal aj Záškodnícku mapu. „Už nie som tvoj učiteľ, takže nemám výčitky, že ti vraciam aj tú. Mne je nanič a povedal by som, že ty, Ron a Hermiona ju využijete.“
Harry si vzal mapu a uškrnul sa.
„Hovorili ste mi, že Námesačník, Červochvost, Tichošľap a Paroháč ma možno chceli vylákať zo školy... vraj by sa im to možno zdalo zábavné.“
„A bola to pravda,“ prikývol Lupin a zatváral kufor. „Môžem bez váhania povedať, že James by bol veľmi sklamaný, keby jeho syn nikdy neobjavil nijakú z tajných hradných chodieb.“
Niekto zaklopal na dvere. Harry si rýchlo strčil Záškodnícku mapu i neviditeľný plášť do vrecka.
Bol to profesor Dumbledore. Neprekvapovalo ho, že tam stretol Harryho.
„Váš koč je pri bráne, Remus,“ povedal.
„Ďakujem, pán riaditeľ.“
Lupin zdvihol starý kufor a prázdnu nádrž po hlbočníkovi.
„Tak teda... dovidenia, Harry,“ usmial sa. „S veľkým potešením som ťa učil. Som si istý, že sa zase niekedy stretneme. Nemusíte ma odprevádzať k bráne, pán riaditeľ, zvládnem to...“