„Dnes ráno pred raňajkami som zašla za profesorkou McGonagallovou. Rozhodla som sa, že vypustím život a zvyky muklov.“
„Ale veď si urobila skúšku na tristodvadsať percent!“ čudoval sa Ron.
„Viem,“ vzdychla si Hermiona, „ale nevydržala by som ešte jeden rok, ako bol tento. Z toho Časovratu mi už preskakovalo. Vrátila som ho. Bez mukliny a veštenia môžem mať zase normálny rozvrh.“
„Aj tak sa mi zdá neuveriteľné, že si nám o tom nepovedala,“ mrzuto poznamenal Ron. „Myslel som si, že sme priatelia.“
„Sľúbila som, že o tom nepoviem nikomu,“ prísne odvetila Hermiona. Pozrela na Harryho, ktorý hľadel z okna, ako Rokfort mizne za kopcom. Prejdú celé dva mesiace, kým ho uvidí znova...
„Och, pozbieraj sa, Harry!“ zosmutnela Hermiona.
„Nič mi nie je,“ rýchlo zahováral Harry. „Iba myslím na prázdniny.“
„Aj ja som na ne myslel,“ povedal Ron. „Harry, musíš prísť k nám. Dohodnem to s mamou a otcom a potom ti zavolám. Teraz už viem, ako sa používa feletón.“
„Telefón, Ron,“ opravila ho Hermiona. „Čestné slovo, že by si si na budúci rok mal zapísať život a zvyky muklov...“
Ron si ju nevšímal.
„Toto leto je Svetový pohár v metlobale! Príď k nám a pôjdeme sa pozrieť. Ocko zvyčajne zoženie lístky v robote. Čo na to povieš, Harry?“
Tento návrh Harryho značne povzbudil.
„Áno... stavím sa, že Dursleyovci ma radi pustia... najmä po tom, čo som urobil tete Marge.“
Harrymu bolo zrazu oveľa veselšie a zahral si s Ronom a Hermionou niekoľko partií rachotiacej sedmy, a keď prišla čarodejnica s občerstvením, kúpil si veľký obed, ale bez jediného kúska čokolády.
Neskoro popoludní sa prihodilo niečo, čo ho uspokojilo úplne.
„Harry,“ ozvala sa odrazu Hermiona a nakúkala mu ponad plece. „Čo je to tam za oknom?“
Harry sa otočil a pozrel von. Za oknom sa trepotalo a strácalo z dohľadu čosi veľmi malé a sivé. Vstal, aby sa lepšie pozrel, a videl, že je to sovička s listom pre ňu priveľkým. Sovička bola taká malá, že sa v prúde vzduchu, ktorý rozrážal vlak, prevracala a hádzalo ju sem a tam. Harry rýchlo stiahol okno, vystrčil ruku a chytil ju. Mal pocit, akoby držal v ruke huňatú ohnivú strelu. Opatrne ju vtiahol dnu. Sova pustila list Harrymu na sedadlo a začala lietať po kupé, očividne veľmi spokojná, že splnila úlohu. Hedviga cvakla zobákom, akoby chcela dôstojne vyjadriť svoj nesúhlas, Krivolab sa na sedadle posadil a sledoval sovu veľkými žltými očami. Ron si to všimol a rýchlo stiahol sovičku do bezpečia.
Harry vzal list. Bol adresovaný jemu. Roztvoril ho a vykríkoclass="underline" „Je od Siriusa!“
Čože?!“ vzrušene zvolali Ron a Hermiona. „Čítaj nahlas!“
Milý Harry, dúfam, že Ťa tento list zastihne ešte pred príchodom k tete a strýkovi. Neviem, či sú zvyknutí na soviu poštu. Obaja sa s Hrdozobcom skrývame. Nepoviem Ti kde, pre prípad, že by sa sova dostala do nesprávnych rúk. Mám isté pochybnosti o jej spoľahlivosti, ale nič lepšie som nenašiel, a zdalo sa, že sa na tú úlohu podujala s nadšením. Som presvedčený, že ma dementori ešte stále hľadajú, ale tu ma určite nenájdu. Chcem sa onedlho ukázať nejakým muklom ďaleko od Rokfortu, aby na škole odvolali bezpečnostné opatrenia. Pri našom krátkom stretnutí som sa k jednej veci vôbec nedostal. To ja som Ti poslal Blesk...
„Ha!“ víťazoslávne zvolala Hermiona. „Vidíš! Hovorila som ti, že je od neho!“
„Áno, ale nebol začarovaný,“ podotkol Ron. „Au!“ Sovička, ktorá si spokojne húkala v jeho dlani, ho s láskou ďobla do prsta.
Krivolab odniesol objednávku na soví úrad. Použil som Tvoje meno, ale napísal som im, aby vybrali zlato z môjho trezoru v Gringottbanke. Prosím Ťa, považuj to za darček k trinástym narodeninám od krstného otca. Zároveň sa Ti chcem aj ospravedlniť, že som Ťa vyľakal vlani v tú noc, keď si odišiel zo strýkovho domu. Len som Ťa chcel aspoň na chvíľku vidieť predtým, než sa poberiem na sever, ale myslím, že Ty si sa ma zľakol. Prikladám ešte niečo, čo Ti možno spríjemní budúci školský rok na Rokforte. Ak ma niekedy budeš potrebovať, napíš mi. Tvoja sova ma nájde. Onedlho sa Ti znova ozvem
Harry nedočkavo siahol do obálky. Bol tam ďalší kúsok pergamenu. Rýchlo ho prečítal a odrazu cítil príjemné teplo a spokojnosť, ako keby vypil fiasku teplého ďatelinového piva na dúšok.
Ja, Sirius Black, krstný otec Harryho Pottera, mu týmto povoľujem navštevovať cez víkendy Rokville.
„Dumbledorovi to postačí!“ tešil sa Hatry. Znovu pozrel na Siriusov list.
„Počkajte, je tu P. S.“
Myslel som, že by si možno Tvoj priateľ Ron rád nechal túto sovu, pretože ja som na vine, že už nemá potkana.
Ron vyvalil oči. Malá sovička okamžite nadšene zahúkala.
„Mám si ju nechať? To je naozaj pre mňa?“ spýtal sa Ron neisto. Pozornejšie pozrel na sovičku a potom na veľké Hermionino a Harryho prekvapenie ju dal oňuchať Krivolabovi.
„Čo povieš?“ spýtal sa kocúra. „Je to určite sova?“
Krivolab zapriadol.
„To mi stačilo,“ spokojne vyhlásil Ron. „Je moja,“ pritúlil si sovičku.
Harry čítal list celou cestou až do stanice King‘s Cross znovu a znovu. Pevne ho držal v ruke, aj keď s Ronom a Hermionou prešli cez bariéru z nástupišťa deväť a tri štvrte. Hneď zbadal strýka Vernona. Stál dostatočne ďaleko od pána a panej Weasleyovcov, podozrievavo si ich premeriaval, a keď pani Weasleyová na privítanie Harryho objala, zdalo sa, akoby sa potvrdilo jeho najhoršie podozrenie.
„Zavolám ti, ako bude s tým Svetovým pohárom!“ kričal Ron, keď sa rozlúčili. Harry tisol vozík so svojím kufrom a Hedviginou klietkou k strýkovi Vernonovi, ktorý ho privítal ako zvyčajne.
„Čo je to?“ zavrčal, hľadiac na obálku, ktorú Harry ešte držal v ruke. „Ak je to ďalší formulár na podpísanie, máš...“
„Nie je,“ veselo odvetil Harry. „Je to list od môjho krstného otca.“
„Krstného otca?“ vyprskol strýko Vernon. „Ty nemáš krstného otca!“
„Ale mám,“ usmial sa Harry. „Bol to najlepší priateľ mojej mamy a ocka. Je odsúdený za vraždu, ale ušiel z čarodejníckeho väzenia a je na úteku. Chce byť však so mnou v spojení... mať o mne správy... aby si bol istý, že som spokojný...“
A keď videl na tvári strýka Vernona zdesenie, široko sa usmial a s hrkotajúcou Hedviginou klietkou pred sebou zamieril k východu zo stanice, v ústrety letu, ktoré zrejme bude oveľa lepšie než to vlaňajšie.