Выбрать главу

„Obávaš sa, ako zareagovali tvoj strýko s tetou?“ spýtal sa Fudge. „Nuž, nepopieram, že sú strašne nahnevaní, Harry, ale sú ochotní vziať ťa na budúce leto naspäť, ak zostaneš v Rokforte cez vianočné a veľkonočné prázdniny.“

Harry si odkašlal.

„Cez Vianoce a Veľkú noc vždy zostávam v Rokforte,“ povedal, „a už sa nikdy nechcem vrátiť na Privátnu cestu.“

„Ale, no tak, určite to budeš vidieť inak, keď sa upokojíš,“ povedal Fudge znepokojene. „Je to predsa tvoja rodina a určite sa máte radi... ehm... niekde v hĺbke duše.“

Harrymu ani na um nezišlo Fudgea opraviť. Stále čakal, že sa dozvie, čo bude s ním.

„Takže zostáva len rozhodnúť, kde stráviš posledné dva týždne prázdnin,“ povedal Fudge a natieral si druhý lievanec. „Navrhujem, aby si sa ubytoval tu v Deravom kotlíku. A...“

„Počkajte,“ vyhŕklo z Harryho. „A čo bude s mojím trestom?“

Fudge zažmurkal.

„Trestom?“

„Porušil som zákon!“ povedal Harry. „Nariadenie obmedzujúce čary mladistvých!“

„Och, chlapče môj drahý, za takú maličkosť ťa nebudeme trestať!“ zvolal Fudge netrpezlivo mávajúc lievancom. „Bola to náhoda! Neposielame ľudí do Azkabanu len za to, že nafúknu svoje tety.“

Lenže toto akosi nešlo dohromady s Harryho predchádzajúcimi skúsenosťami s Ministerstvom mágie.

„Vlani som dostal oficiálne varovanie len preto, že domáci škriatok rozplesol v strýkovom dome tortu!“ povedal Fudgeovi zamračený. „Ministerstvo mágie mi napísalo, že ma vylúčia z Rokfortu, ak tam ešte budem čarovať.“

Ak len Harryho neklamal zrak, Fudge sa zrazu tváril čudne.

„Okolnosti sa menia. Harry... Musíme brať do úvahy... v súčasnej atmosfére... Hádam len nechceš, aby ťa vylúčili?“

„Pravdaže nie,“ povedal Harry.

„Tak teda načo ten rozruch?“ smial sa Fudge. „A teraz si daj lievanec, Harry, a ja sa zatiaľ idem pozrieť, či má Tom pre teba izbu.“

Fudge vyšiel zo Salónika a Harry civel za ním. Dialo sa niečo veľmi čudné. Prečo naňho Fudge čakal v Deravom kotlíku, ak nie preto, aby ho potrestal za to, čo urobil? A keď tak teraz Harry o tom premýšľal, určite nebolo bežné, aby sa minister mágie osobne zaoberal prípadmi čarovania mladistvých.

Fudge sa vrátil s hostinským Tomom.

„Jedenástka je voľná, Harry,“ povedal Fudge. „Myslím, že tam budeš mať pohodlie. Ešte jedna vec. Určite to pochopíš... Nechcem, aby si sa túlal po muklovskom Londýne, dobre? Zdržuj sa len v Šikmej uličke. A každý večer pred zotmením nech si tu. Určite to chápeš. Tom mi na teba bude dávať pozor.“

„Okej,“ pomaly odpovedal Harry, „ale prečo...?“

„Nechceme ťa zase stratiť, všakže?“ povedal Fudge a srdečne sa zasmial. „Nie, nie... je lepšie, ak vieme, kde si... teda...“

Fudge si hlasno odkašlal a zobral si pásikavý plášť.

„No, ja už idem, mám veľa práce, vieš...“

„Už sa vám podarilo chytiť Blacka?“ spýtal sa Harry.

Fudgeovi sa pošmykol prst na striebornej spone plášťa.

„Čo to má...? Ach, počul si... nuž, ešte nie, ale je to len otázka času. Strážcovia z Azkabanu ešte nikdy nezlyhali... a ešte nikdy som ich nevidel takých nahnevaných.“

Fudgea trochu striaslo.

„Takže sa rozlúčim.“

Podával Harrymu ruku, a keď mu ňou Harry triasol, zrazu dostal nápad.

„Ehm, pán minister? Môžem vás o niečo požiadať?“

„Pravdaže,“ povedal Fudge s úsmevom.

„Treťoročiaci v Rokforte smú navštevovať Rokville, ale teta so strýkom mi nepodpísali dovolenie. Myslíte, že by ste mohli?...“

Na Fudgeovi bolo vidieť, že je nesvoj.

„Ach, nie, nie. Je mi to veľmi ľúto, Harry, ale nie som tvoj otec, ani poručník.“

„Ale ste minister mágie,“ dôvodil Harry nedočkavo. „Keby ste mi dali to povolenie...“

„Nie, Harry, je mi ľúto, ale predpisy sú predpisy,“ odvetil Fudge rozhodne. „Možno budeš môcť navštevovať Rokville na budúci rok. Vlastne, myslím, že je pre teba lepšie, ak ta nepôjdeš... áno... no ja už idem. Nech sa ti tu páči, Harry.“

Ešte raz sa usmial, potriasol Harrymu rukou a odišiel z miestnosti. Tom sa na Harryho usmieval.

„Nasledujte ma, pán Potter,“ vyzval ho, „už som vám veci odniesol hore...“

Harry šiel za Tomom po peknom drevenom schodisku k dverám s mosadzným číslom jedenásť, Tom ich odomkol a otvoril.

V izbe bola veľmi pohodlne vyzerajúca posteľ, vysokoleštený dubový nábytok, v kozube veselo pukotal oheň a na bielizníku...

„Hedviga!“ zhíkol Harry.

Snežná sova zacvakala zobákom a zletela Harrymu na ruku.

„Máte veľmi múdru sovu,“ zasmial sa Tom. „Prišla asi päť minút po vás. Keby ste niečo potrebovali, pán Potter, neváhajte a vypýtajte si.“

Znovu sa uklonil a odišiel.

Harry dlho sedel na posteli a zamyslene hladkal Hedvigu. Obloha za oknom sa rýchlo menila z tmavej zamatovomodrej na chladnú oceľovosivú a potom pomaly na ružovú so zlatistými pásmi. Harry skoro neveril, že len pred pár hodinami odišiel z Privátnej cesty, že ho nevylúčili a že má teraz pred sebou dva týždne celkom bez Dursleyovcov.

„Bola to prazvláštna noc, Hedviga,“ zažíval.

Ani si nezložil okuliare, klesol na vankúš a zaspal.

4

Deravý kotlík

Harrymu zopár dní trvalo, kým si zvykol na svoju nezvyčajnú slobodu. Nikdy predtým nemohol vstávať, kedy sa mu chcelo, ani jesť to, na čo mal chuť. Teraz si dokonca mohol chodiť, kam chce, pokiaľ to bolo v Šikmej uličke, ale pretože táto dlhá, kockami dláždená ulička bola plná tých najúžasnejších čarodejníckych obchodov na svete, Harryho vôbec nelákalo porušiť sľub, ktorý dal Fudgeovi, a zatúlať sa do sveta muklov. Každé ráno raňajkoval v Deravom kotlíku, kde rád pozoroval ostatných hostí – smiešne malé čarodejnice z vidieka, ktoré prišli na nákupy, ctihodne vyzerajúcich čarodejníkov, ktorí sa škriepili o najnovšom článku v časopise Transfigurácia a dnešok, hrôzostrašných bosorákov, samopašných raráškov a raz videl dokonca jednu ženu, podozrivo sa ponášajúcu na ježibabu, s hrubou vlnenou kuklou na hlave, ktorá si objednala tanier surovej pečienky.

Po raňajkách Harry vždy vyšiel na dvor, vytiahol si čarodejnícky prútik, poklepal ním po tretej tehle zľava nad smetníkom a odstúpil, kým sa otvoril vchod do Šikmej uličky.

Harry trávil dlhé slnečné dni prezeraním obchodov, jedával pred kaviarničkami pod pestrofarebnými slnečníkmi, kde si ostatní navzájom ukazovali, čo pokúpili („to je lunoskop, človeče – už sa nemusím babrať s mesačnými tabuľkami, vidíš to?“) alebo rozoberali prípad Siriusa Blacka („ja osobne by som deti nepúšťala von samy, kým nebude zase v Azkabane“). Harry si už nemusel robiť úlohy pod dekami pri baterke. Teraz mohol sedieť na slniečku pred cukrárňou Floriána Fortescua a dokončovať všetky písomné práce, pri ktorých mu pomáhal sám Florián, ktorý okrem toho, že vedel o upaľovaní čarodejníc v stredoveku veľmi veľa, každú polhodinu nosil Harrymu zmrzlinové poháre zdarma.

Keď si Harry doplnil mešec zlatými galleónmi, striebornými siklami a bronzovými knutmi z trezora v Gringottbanke, musel sa veľmi ovládať, aby to všetko neminul hneď. Stále si musel pripomínať, že na Rokforte ho čaká ešte päť rokov a aký by to bol pocit, keby si od Dursleyovcov musel pýtať peniaze na čarodejnícke knihy. Ledva odolal, aby si nekúpil krásnu zlatú súpravu pľuvadlíkov (čo bola čarodejnícka spoločenská hra podobná guľkám, pri ktorej malé kocky vystreknú protihráčovi do tváre odporne páchnucu tekutinu, ak stráca bod). Veľmi ho priťahoval aj dokonalý pohyblivý model galaxie vo veľkej sklenej guli, vďaka ktorému by už nemusel chodiť na astronómiu. Ale najväčším skúškam vystavovala Harryho pevnú vôľu jedna vec, ktorú uvidel vo svojom obľúbenom obchode s metlobalovými potrebami týždeň po tom, ako sa ubytoval v Deravom kotlíku.