J. K. Rowlingová
Harry Potter a Ohnivá čaša
1
Dom rodiny Riddlovcov
Obyvatelia Little Hangletonu ho stále nazývajú „dom Riddlovcov“, hoci odvtedy, čo tu Riddlovci bývali, prešlo už veľa rokov. Ten dom stojí na kopci vysoko nad dedinou, niektoré okná má zatlčené doskami, na streche chýbajú škridlice a po jeho priečelí sa divo rozrastá brečtan. Dom Riddlovcov bol kedysi elegantným sídlom a široko-ďaleko najväčšou a najkrajšou stavbou, teraz tu však stojí zvlhnutý, spustnutý a neobývaný.
Miestni obyvatelia sa zhodujú v tom, že tento starý dom je strašidelný. Pred pol storočím sa v ňom udialo čosi záhadné a hrozné, čosi, o čom starší obyvatelia mestečka s obľubou debatovali vždy, keď nebolo koho ohovárať. Tá historka prišla na pretras toľko ráz, pričom ju vždy niekto „vylepšil“, že dnes už nik netuší, čo je pravda a čo nie. Všetky verzie sa však začínali rovnako: v jedno pekné letné ráno na svitaní pred päťdesiatimi rokmi, keď bol majestátny dom Riddlovcov ešte udržiavaný, slúžka vošla do salóna a našla všetkých troch Riddlovcov mŕtvych.
S vreskotom bežala dolu kopcom do dediny a zburcovala, koho mohla.
„Ležia tam s očami dokorán! Studení ako ľad! Oblečení tak, ako vstali od večere!“
Privolali políciu a v celom Little Hangletone to len tak kypelo zdesením a zvedavosťou a zle skrývaným vzrušením. Nikto sa nenamáhal predstierať, že je mu Riddlovcov ľúto, lebo nikdy sa netešili veľkej obľube. Starí Riddlovci boli nafúkaní, bohatí snobi a ich už skoro dospelý syn Tom bol ešte horší. Dedinčanov zaujímalo len to, kto ich zabil – všetkým bolo jasné, že nie je celkom normálne, aby traja navonok celkom zdraví ľudia počas jednej jedinej noci padli na zem mŕtvi.
V miestnej krčme „U obesenca“ mali v tú noc fantastickú tržbu, lebo sa tu zišla skoro celá dedina, aby predebatovala možných vrahov. Za to, že opustili svoje domáce kozuby, sa dočkali odmeny – odrazu sa dramaticky vrútila dnu Riddlovie kuchárka a stíchnutej krčme oznámila, že polícia práve zatkla istého Franka Brycea.
„Frank?!“ zvolalo zopár ľudí. „Ten určite nie!“
Frank Bryce bol záhradník Riddlovcov. Žil sám v schátranom domci na riddlovskom pozemku. U Riddlovcov robil odvtedy, čo sa vrátil z frontu s boľavou nohou a nechuťou zdržiavať sa tam, kde je veľa ľudí a hluku.
Všetci sa odrazu predbiehali, kto zaplatí kuchárke pohárik, aby sa dozvedeli čo najviac podrobností.
„Vždy mi pripadal dajaký čudný,“ vravela dychtivým poslucháčom po štvrtom sherry. „Taký akýsi nepriateľský. Ak som ho nepozvala na čaj stokrát, tak ani raz. Nikdy nemal rád spoločnosť.“
„Krivdíte mu,“ povedala žena pri bare, „Frank si vo vojne vytrpel. Chce mať len pokoj. To však nie je dôvod, aby...“
„Kto iný mal teda kľúče od zadného vchodu?!“ vyštekla na ňu kuchárka. „Náhradný kľúč visel v záhradníkovom domci, odkedy sa pamätám! A dvere neboli poškodené! Ani okná! Frank sa nemusel vôbec namáhať – vkradol sa do domu, keď sme všetci spali...“
Dedinčania si vymenili zachmúrené pohľady.
„Vždy som mal taký pocit, že je nebezpečný, veru tak,“ zahundral nejaký chlap pri bare.
„Vojna ho obrala o rozum, tak vám poviem,“ ozval sa krčmár.
„Či som ti nevravela, Dot, že by som nerada s ním prišla do sporu?“ vzrušene zvolala od rožného stola akási žena.
„Hrozná povaha,“ pritakala Dot horlivo. „Spomínam si, keď bol malý, tak...“
Na druhý deň ráno už v Little Hangletone nik nepochyboval o tom, že Riddlovcov zavraždil Frank Bryce.
Na tmavej a ošumelej policajnej stanici v susednom Great Hangletone však Frank tvrdohlavo trval na tom, že je nevinný, že jediný, koho v deň smrti Riddlovcov zazrel v blízkosti domu, bol celkom neznámy, asi šestnásťročný chlapec s tmavými vlasmi a bledou pokožkou. Nik iný v dedine však takého chlapca nevidel, polícia bola preto presvedčená, že si ho Frank vymyslel.
A keď to už s Frankom vyzeralo veľmi zle, prišla lekárska správa o príčine smrti a všetko sa zmenilo.
Policajti sa s takou čudnou správou ešte nestretli. Tím lekárov prezrel telá a dospel k záveru, že Riddlovcov nikto neotrávil, nebodol, nezastrelil, neuškrtil, nezadusil, ani im nijako neublížil (teda aspoň pokiaľ oni môžu potvrdiť). V správe, z ktorej sa nepochybne dalo vycítiť ohromenie, sa ďalej písalo, že Riddlovci sú vlastne absolútne zdraví – odhliadnuc od toho, že sú všetci traja mŕtvi. Lekári však uviedli (zrejme v snahe stoj čo stoj nájsť na ich telách čosi nezvyčajné), že všetci Riddlovci mali na tvárach výraz hrôzy – bezradná polícia však vyhlásila, vraj kto to kedy počul, aby traja ľudia naraz zomreli od strachu?
A keďže neexistoval nijaký dôkaz, že Riddlovci boli zavraždení, museli Franka pustiť. Riddlovcov pochovali na miestnom cintoríne a ich hroby zostali ešte hodnú chvíľu predmetom zvedavého záujmu. Frank Bryce sa však napodiv vrátil do svojho domca na riddlovskom pozemku, čo sa dedinčanom videlo podozrivé.
„Podľa mňa ich zabil, nech si policajti vravia, čo chcú,“ vyhlásila Dot v krčme „U obesenca“. „Keby mal v sebe aspoň štipku slušnosti, tak by odišiel, vie predsa rovnako dobre ako my, že ich zabil.“
Frank však neodišiel. Aj naďalej sa staral o záhradu pre nasledujúcich obyvateľov Riddlovie domu, a potom ďalších a ďalších, pretože ani jedna rodina tam dlho nezostala. Noví majitelia tvrdili, že ten dom je akýsi strašidelný, za čo zrejme do istej miery mohla i prítomnosť samotného Franka, a tak sídlo zostalo neobývané a postupne chátralo.
Bohatý pán, terajší majiteľ riddlovského domu, tam ani nebýval, ani ho nijako nevyužíval; ľudia vraveli, že si ho zrejme drží kvôli „daniam“, aj keď dosť dobre nechápali, prečo vlastne. Bohatý majiteľ však Franka platil, aby sa mu i naďalej staral o záhradu. Frankovi ťahalo na sedemdesiaty siedmy rok, bol už takmer hluchý, chorú nohu mal celkom meravú, no keď bolo vonku pekne, ľudia ho vídali v záhradke piplať sa v kvetinových záhonoch, no nech robil, čo robil, burina mu pomaly začínala prerastať cez hlavu.
No Frank nebojoval iba s burinou. Chodievali sem chlapci z dediny a hádzali do oblokov Riddlovie domu kamene. Preháňali sa na bicykloch krížom-krážom po trávnikoch, na ktorých sa Frank toľko narobil. Raz či dva razy sa len tak pre zábavu vlámali aj do starého domu. Vedeli, že láska starého Franka k domu i okolitým pozemkom hraničí takmer s posadnutosťou, a tešilo ich, keď videli, ako k nim kríva krížom cez záhradu, zaháňa sa palicou a pokrikuje na nich zachrípnutým hlasom. Frank si myslel, že chlapci ho trápia preto, lebo sú tak ako ich rodičia a starí rodičia presvedčení, že je vrah. A tak, keď sa uprostred jednej augustovej noci prebudil a videl, že v dome sa deje niečo nezvyčajné, pomyslel si, že chlapci v snahe potrestať ho zašli tentoraz o trochu ďalej ako zvyčajne.
Frank sa zobudil na bolesti v nohe; s pribúdajúcimi rokmi boli čoraz neznesiteľnejšie. Vstal, odkrivkal dolu do kuchyne, že si naplní termofor horúcou vodou a priloží si ju k boľavému kolenu. Ako tak stál pri dreze a naberal vodu do čajníka, pozrel sa smerom k Riddlovie domu a všimol si, že v horných oknách sa mihá svetlo. Frankovi bolo hneď jasné, čo sa deje. Chlapci sa tentoraz vlámali až na poschodie a súdiac podľa mihotavých zábleskov svetla, zapálili oheň v kozube.
Frank nemal telefón, a navyše, odkedy ho polícia zatkla a vypočúvala v súvislosti so smrťou Riddlovcov, pojal voči nej hlbokú nedôveru.
Okamžite čajník položil, vyšiel na poschodie tak rýchlo, ako mu to chorá noha dovoľovala, potom sa už oblečený vrátil do kuchyne a z háčika pri dverách zvesil starý hrdzavý kľúč. Schytil svoju palicu, ktorá stála opretá o stenu, a vykročil do noci.