„Ideš prvý, Fred,“ zavelil pán Weasley.
„Už letím,“ vyhlásil Fred. „Ach, nie... počkaj...“
Fredovi vypadol z vrecka balíček cukríkov a po celej izbe sa rozkotúľali veľké, guľaté bonbóny zabalené v krikľavých papierikoch.
Fred štvornožky lozil po zemi a náhlivo si ich pchal späť do vrecka, potom Dursleyovcom veselo zakýval, prikročil ku kozubu a s výkrikom „Brloh!“ vošiel do plameňov. Z úst tety Petunie sa vydral srdcervúci výkrik. Čosi zasvišťalo, a Freda nebolo.
„Teraz ty, George,“ prikázal pán Weasley, „a vezmi aj kufor.“
Harry pomohol Georgeovi preniesť kufor do ohňa a tam ho postavili nabok, aby sa lepšie držal. Opäť čosi zasvišťalo, George vykríkol „Brloh!“ a zmizol tiež.
„Ron, ideš,“ kývol mu pán Weasley.
„Dovidenia,“ pozdravil Ron Dursleyovcov veselo. Usmial sa na Harryho, vstúpil do ohňa, zvolal „Brloh!“ a bol fuč.
Ostal už len Harry a pán Weasley.
„No... tak sa majte,“ pozdravil Harry Dursleyovcov.
Tí nereagovali. Harry vykročil k ohňu, no keď stúpil na kraj rohožky pred kozubom, pán Weasley natiahol k nemu ruku a zadržal ho. Začudovane pritom hľadel na Dursleyovcov.
„Harry vás pozdravil,“ povedal. „Nepočuli ste?“
„To si nevšímajte,“ pošepkal Harry pánovi Weasleymu. „Ja si na to nepotrpím.“
Pán Weasley však stále držal ruku na Harryho pleci.
„Svojho synovca celý rok neuvidíte,“ vravel pán Weasley strýkovi Vernonovi pobúrené. „Tak sa s ním hádam rozlúčite, nie?“
Strýkovi Vernonovi pošklbávalo tvárou. Už len fakt, že človek, ktorý mu práve rozbúral polovicu obývačky, ho tu poučuje o slušnosti, mu zrejme pôsobil nevýslovné muky. Pán Weasley však mal v ruke prútik a drobné očká strýka Vernona naň najprv letmo pozreli, kým veľmi neochotne povedaclass="underline" „Tak teda dovidenia.“
„Dovidenia,“ odzdravil Harry, jednou nohou vkročil do zelených plameňov a pocítil príjemný teplý závan. Vtom však za svojím chrbtom začul hrozný pazvuk, akoby niekto grcal, a teta Petunia zvrieskla.
Harry sa zvrtol. Dudley už nestál za svojimi rodičmi. Kľačal vedľa servírovacieho stolíka, dusil sa, prskal a z úst mu liezlo čosi purpurovočervené a slizké, dlhé skoro pol metra. Harry si vzápätí uvedomil, že to dlhé je Dudleyho jazyk a na dlážke pred ním leží prázdny krikľavý obal z cukríka.
Teta Petunia sa vrhla na zem k Dudleymu, schmatla ho za konček napuchnutého jazyka a pokúšala sa mu ho vyšklbnúť z úst. Nečudo, že Dudley vrieskal a prskal ako divý a snažil sa ju od seba odohnať. Strýko Vernon kričal a rozhadzoval rukami a pán Weasley musel zvýšiť hlas, aby ich prekričal.
„Nebojte sa, hneď mu pomôžem!“ zvolal a zamieril k Dudleymu s prútikom v ruke. Teta Petunia však jačala ako ešte nikdy a hodila sa na svojho syna, aby ho ochránila pred pánom Weasleym.
„Upokojte sa!“ volal pán Weasley zúfalo. „Raz-dva bude v poriadku... to z toho cukríka... môj syn Fred... on je taký výmyselník... to nič, je to len zväčšujúce kúzlo... teda, aspoň si myslím... pustite ho, pomôžem mu...“
No čím viac Dursleyovcov upokojoval, tým boli vystrašenejší; teta Petunia hystericky vzlykala a kmásala Dudleyho za jazyk, rozhodnutá stoj čo stoj mu ho vytrhnúť; Dudley vyzeral, že sa dusí, čo bol dôsledok nielen opuchnutého jazyka, ale aj toho, že mu na ňom visela matka; strýko Vernon sa celkom prestal ovládať, schmatol z príborníka čínsku sošku a z celej sily ju šmaril do pána Weasleyho, ktorý sa prikrčil a spôsobil tak, že vzácna starožitnosť sa roztrieštila a jej úlomky dopadli medzi zvyšky zničeného kozuba.
„Tak upokojte sa už!“ zvolal pán Weasley nahnevane a hrozivo sa pritom oháňal prútikom. „Snažím sa vám predsa pomôcť!“
Strýko Vernon však ručal ako ranený hroch a vrhol sa na ďalšiu sošku.
„Harry, choď! Choď už!“ zakričal pán Weasley a namieril prútik na strýka Vernona. „Ja to už vybavím!“
Harry nechcel prísť o zábavu, no keď druhá soška len tesne minula jeho ľavé ucho, zvážil, že bude naozaj lepšie, keď riešenie tejto situácie prenechá pánovi Weasleymu. Vošiel do ohňa, ešte raz sa obzrel ponad plece a zvolal „Brloh!“. Zazrel ešte pána Weasleyho, ako pomocou prútika vyrazil strýkovi Vernonovi z ruky tretiu sošku, tetu Petuniu, ako leží na Dudleym a vrieska z plných pľúc, a Dudleyho jazyk, ktorý sa vlnil ako obrovský klzký pytón. No potom sa prudko rozkrútil a obývačka Dursleyovcov zmizla vo víre smaragdovozelených plameňov.
5
Weasleyovské výmysly a vynálezy
Harry sa s lakťami pritisnutými k bokom krútil čoraz rýchlejšie, vôkol neho sa mihali rozmazané kozuby, no keďže mu začínalo byť zle od žalúdka, radšej zatvoril oči. Po chvíli konečne zacítil, že spomaľuje, rozhodil rukami a včas zastal, aby nevypadol z kuchynského kozubu Weasleyovcov hlavou napred.
„Zjedol to?“ opýtal sa nedočkavo Fred a vystrel ruku, aby pomohol Harrymu.
„Hej,“ odvetil Harry, keď vstal. „Čo to bolo?“
„Jazykoplazé karamelky,“ uškrnul sa Fred. „To sme vymysleli s Georgeom a celé leto sme hľadali niekoho, na kom by sme ich vyskúšali...“
Úzka kuchynka sa otriasala hurónskym rehotom. Harry sa obzrel a zbadal, že za starým dreveným stolom sedia okrem Rona a Georgea ešte dvaja červenovlasí mladíci, ktorých síce nikdy nevidel, no hneď vedel, o koho ide: nemohol to byť nik iný ako Bill a Charlie, Ronovi najstarší bratia.
„Tak ako, Harry?“ opýtal sa ho ten, čo sedel bližšie k nemu, podal mu obrovskú ruku, a keď ju Harry potriasol, zacítil stvrdnutú, mozoľnatú kožu. Podľa toho poznal, že je to Charlie, ktorý pracuje s drakmi v Rumunsku. Charlie mal podobnú postavu ako dvojičky a na rozdiel od Rona s Percym, ktorí boli vysokí a chudí, bol nižší a mohutnejší. Na širokej, dobrosrdečnej, vetrom ošľahanej tvári mal toľko pieh, že to vyzeralo, akoby ju mal opálenú, ruky samý sval a na jednom ramene mu svietila veľká, lesklá popálenina.
Bill vstal, usmial sa a tiež podal Harrymu ruku. Bill ho dosť prekvapil. Harry o ňom vedel, že pracuje pre čarodejnícku Gringottbanku a že bol kedysi na Rokforte hlavným prefektom; preto si ho predstavoval ako staršiu obdobu Percyho, ktorý neznášal, keď niekto porušoval školský poriadok a hrozne rád všetkých dirigoval. Bill bol však na rozdiel od neho – ťažko nájsť priliehavejšie slovo – suprový. Bol vysoký, mal dlhé vlasy zopnuté do chvosta a v uchu náušnicu, na ktorej sa hompáľal tesák nejakého zvieraťa. V tomto oblečení by veľmi dobre zapadol na nejakom rockovom koncerte, Harrymu však neuniklo, že čižmy, čo mal obuté, neboli z hovädzej, ale dračej kože.
Skôr než stihol niekto z nich prehovoriť, ozvalo sa tlmené puknutie a pri Georgeovom pleci sa z čista jasna zjavil pán Weasley. Harry ho takého nahnevaného ešte nevidel.
„To nebolo ani trochu smiešne, Fred!“ kričal. „Čo ste to tomu muklovskému chlapcovi podstrčili?“
„Nič som mu nepodstrčil,“ bránil sa Fred a diabolsky sa pritom uškrnul. „Náhodou mi to vypadlo... Načo to jedol, kto mu to kázal?“
„Ty si to urobil úmyselne!“ oboril sa naňho pán Weasley. „Vedel si, že to zje, vedel si, že má diétu...“
„A pokiaľ mal jazyk?“ nedočkavo sa vyzvedal George.
„Kým mi jeho rodičia dovolili, aby som mu ho zmenšil, narástol niečo vyše metra!“
Harry s ostatnými Weasleyovcami sa až tak prehýbali od smiechu.
„Neviem, čo je na tom smiešne!“ hneval sa pán Weasley. „Takéto správanie zhoršuje čarodejníckomuklovské vzťahy! Polovicu života bojujem proti zlému zaobchádzaniu s muklami a moji vlastní synovia...“