Ron, Harry a George kopancami vytisli bezvedomého Malfoya, Crabba a Goyla na chodbu – všetci traja vyzerali hrozne. Nečudo, po takej spŕške rôznorodých kliatob. Potom sa vrátili do kupé a zavreli dvere.
„Zahrá si niekto rachotiacu sedmu?“ Fred vytiahol balíček kariet.
Práve boli v polovici piatej partie, keď sa Harry rozhodol, že sa ich na to spýta.
„Poviete nám konečne, koho ste vydierali?“ obrátil sa na Georgea.
„Ach, to?“ mávol rukou George.
„Na tom nezáleží,“ netrpezlivo pokrútil hlavou Fred. „To nie je dôležité. A teraz už vôbec nie.“
„Vzdali sme to,“ pokrčil plecami George.
Ale Harry, Ron a Hermiona do nich dobiedzali dovtedy, kým Fred nepovedaclass="underline" „Tak teda dobre, ak to vážne chcete vedieť... bol to Ludo Bagman.“
„Bagman?“ vyhŕkol Harry. „Chcete mi povedať, že bol spojený s...“
„Nieé,“ mračil sa George. „Nič také. Je to len sprostý darebák. Na to by nemal dosť rozumu.“
„Tak čo teda?“ vyzvedal Ron.
Fred váhal, ale potom z neho vyšlo: „Pamätáte sa na tú stávku na Svetovom pohári v metlobale? Stavili sme sa, že Írsko vyhrá, ale Krum chytí zlatú strelu.“
„Áno,“ pomaly prikývli Ron a Harry.
„No tak ten zloduch nám zaplatil leprechaunským zlatom, čo nachytal od írskych maskotov.“
„No a?“
„No a to zmizlo, nie?“ rozčuľoval sa Fred. „Na druhý deň ráno ho nebolo!“
„Ale – to muselo byť náhodou, nie?“ čudovala sa Hermiona.
George sa trpko zasmial.
„To sme si najprv mysleli aj my. Mysleli sme, že ak mu napíšeme, že sa pomýlil, navalí prachy. Ale nič také. Ignoroval náš list. Pokúšali sme sa s ním o tom rozprávať na Rokforte, ale vždy sa na niečo vyhovoril a už ho nebolo.“
„Nakoniec to dopadlo dosť nechutne,“ pokračoval Fred. „Povedal nám, že sme primladí na hazard a že nám nedá nič.“
„Tak sme si pýtali naspäť svoje peniaze,“ mračil sa George.
„Hádam neodmietol?“ zhíkla Hermiona.
„Celkom otvorene,“ odvetil jej George.
„Ale veď to boli všetky vaše úspory!“ zvolal Ron.
„Ani mi nehovor,“ jedoval sa George. „Pravdaže, nakoniec sme zistili, čo je vo veci. Ani tatko Lee Jordana nemohol vymámiť z Bagmana peniaze. Ukázalo sa, že má veľké problémy s raráškami. Požičal si od nich kopu zlata. Po Svetovom pohári ho skupinka pritlačila v lese a zobrali mu všetko, čo mal, ale ani to nestačilo na splatenie jeho dlhov. Sledovali ho až do Rokfortu, aby ho mali na očiach. Všetko prehral v hazardných hrách. Neostali mu ani dva galleóny na zaštrnganie. A viete, ako chcel ten idiot raráškov vyplatiť?“
„Ako?“ spýtal sa Harry.
„Stavil na teba, kamoško,“ povedal Fred. „Uzavrel veľkú stávku na to, že vyhráš turnaj. Stavil sa s raráškami.“
„Tak preto mi chcel stále pomáhať,“ pochopil Harry. „No a veď som vyhral. Takže vám môže vrátiť zlato.“
„Nie,“ pokrútil hlavou George. „Raráškovia hrajú rovnako špinavú hru ako on. Tvrdili, že to bola remíza – ty a Diggory, a Bagman stavil na tvoje absolútne víťazstvo. Takže Bagman musel ujsť. A to hneď po tretej úlohe.“
George si zhlboka vzdychol a znovu rozdal karty.
Zvyšok cesty ubehol celkom príjemne. Harry by bol najradšej, keby trvala celé leto, aby nikdy neprišiel na King’s Cross... ale tento rok sa na vlastnej koži presvedčil, že čas pred nepríjemnosťami nespomalí, a tak už onedlho Rokfortský expres pristával na nástupišti deväť a tri štvrte. Na chodbách nastal zvyčajný zmätok a rozruch. Ron a Hermiona sa pretláčali popri Malfoyovi, Crabbovi a Goylovi s kuframi v rukách, Harry však zaostal pri Weasleyovcoch: „Fred, George, počkajte chvíľku.“
Dvojčatá sa otočili. Harry otvoril kufor a vytiahol výhru z Trojčarodejníckeho turnaja.
„Vezmite si to,“ strčil mešec Georgeovi do rúk.
„Čo?“ jachtal užasnutý Fred.
„Vezmite si to,“ pevne opakoval Harry. „Vezmite a pokračujte vo svojich vynálezoch. To je na obchod so žartovnými pomôckami.“
„Jemu tuším naozaj preskočilo,“ povedal Fred takmer zdesene.
„Počúvajte,“ trval na svojom Harry. „Ak si to nevezmete, hodím to do kanála. Ja to nechcem a nepotrebujem. Ale trochu smiechu by sa mi zišlo. Všetkým by sa nám zišlo smiechu. Tak sa mi zdá, že onedlho ho budeme potrebovať ešte väčšmi než doteraz.“
„Harry,“ George poťažkával mešec v rukách a šepkal, „tu musí byť aj tisíc galleónov.“
„Áno,“ uškŕňal sa Harry, „predstav si, koľko je to kanárikových krémov.“
Dvojčatá naňho civeli.
„Len nepovedzte vašej mame, odkiaľ to máte... hoci, keď tak nad tým uvažujem, možno už tak veľmi netúži, aby ste sa zamestnali na ministerstve.“
„Harry,“ začal Fred, ale Harry vytiahol prútik.
„Pozrite,“ povedal na rovinu, „buď si to vezmete, alebo vás začarujem. Naučil som sa zopár dobrých kúzel. Len mi urobte jednu láskavosť, dobre? Kúpte Ronovi nejaký iný slávnostný habit a povedzte, že je od vás.“
A odišiel z kupé prv, ako stihli niečo na to povedať, prekračujúc Malfoya, Crabba a Goyla, ktorí ešte stále ležali na zemi, poznačení zaklínadlami.
Strýko Vernon čakal za bariérou. Neďaleko neho pani Weasleyová. Len čo Harryho zbadala, pribehla k nemu, tuho ho objala a šepkala mu do ucha: „Myslím, že koncom leta ti Dumbledore dovolí prísť k nám. A píš, Harry.“
„Maj sa, Harry,“ Ron ho potľapkal po chrbte.
„Ahoj, Harry,“ lúčila sa s ním Hermiona a urobila to, čo nikdy predtým – pobozkala ho na líce.
„Harry... ďakujeme,“ zašepkal George a Fred vedľa neho energicky prikyvoval.
Harry na nich žmurkol, otočil sa k strýkovi Vernonovi a mlčky s ním odchádzal zo stanice. Nemá zmysel vopred sa trápiť, povedal si, keď nastupoval do dursleyovského auta.
Ako povedal Hagrid, čo má prísť, príde, a keď to príde, bude si s tým musieť dať rady.