„Pri Merlinovej brade!“ zvolal Amos Diggory a zreničky sa mu rozšírili. „Harry? Harry Potter?“
„Hm... áno,“ odvetil Harry.
Harry bol zvyknutý na to, že si ho ľudia vždy zvedavo obzerajú, a oči im hneď zablúdia na jazvu na čele v tvare blesku, no ešte vždy mu to bolo nepríjemné.
„Ced mi o tebe, samozrejme, rozprával,“ pokračoval Amos Diggory. „Hovoril nám, ako proti vám minulý rok hrali... Povedal som mu, povedal som mu... raz budeš o tom rozprávať svojim vnúčatám... že si porazil Harryho Pottera!“
Harry nevedel, čo na to povedať, preto radšej mlčal. Fred s Georgeom opäť gánili. Cedric sa cítil trochu nesvoj.
„Oco, Harry spadol z metly,“ zahundral. „Vravel som ti... že to bola nehoda...“
„Dobre, dobre, ale ty si nespadol, je tak?“ zahrmel Amos žoviálne a plesol svojho syna po chrbte. „Náš Cedric je vždy taký skromný, vždy taký slušný... pravda je však taká, že lepší vyhráva. Harry si to určite myslí tiež, však? Jeden padne z metly, druhý nie, človek nemusí byť génius, hneď vie, ktorý z nich lieta lepšie!“
„Už je čas,“ podotkol rýchlo pán Weasley, keď sa opäť pozrel na hodinky. „Amos, nevieš, či máme ešte na niekoho čakať?“
„Nie, Lovegoodovci sú tam už týždeň a Fawcettovci nedostali lístky,“ povedal pán Diggory. „A nik iný z našich tu už nebýva, je tak?“
„Pokiaľ viem, nie,“ odvetil pán Weasley. „Áno, zostáva ešte minúta... mali by sme sa pripraviť...“
Pozrel sa na Harryho a Hermionu.
„Nebojte sa, nemusíte robiť nič, len sa dotknete prenášadla, stačí jedným prstom...“
Všetci deviati obkolesili starú baganču, ktorú držal v ruke Amos Diggory, aj keď to nebolo také jednoduché, pretože im zavadzali veľké batohy.
Stáli v úzkom kruhu tesne vedľa seba, zatiaľ čo sa po vrchole kopca preháňal mrazivý vetrík. Nik neprehovoril. Odrazu si Harry predstavil, ako by sa asi zatváril nejaký náhodne okoloidúci mukel... deväť ľudí, z toho dvaja dospelí muži, stíska na svitaní špinavú starú topánku a čaká...
„Tri...“ zahundral pán Weasley a jedným okom stále pozeral na hodinky, „dva... jeden...“
A odrazu sa to stalo: Harry mal pocit, akoby mal pod pupkom nejaký hák, ktorý sa odrazu mykol a ťahal ho vpred. Jeho chodidlá sa odlepili od zeme, z jednej strany cítil Rona, z druhej Hermionu a obaja doňho narážali plecami. Všetci sa rútili dopredu, okolo nich vírili farby a zavýjal vietor. Harry mal ukazovák prilepený k baganči, akoby ho dopredu ťahal nejaký magnet, a vtom...
Chodidlami narazil na zem; Ron sa zvalil naňho a on spadol. Prenášadlo dopadlo na zem hneď vedľa jeho hlavy, až to tak treslo.
Harry pozrel hore. Pán Weasley, pán Diggory a Cedric stáli, no boli od vetra strapatí a celí rozgajdaní. Ostatní ležali na zemi.
„Päť hodín sedem minút z Lasičej hlavy,“ ozval sa akýsi hlas.
7
Bagman a Crouch
Harry vyliezol spod Rona a vstal. Pristáli na akejsi pustatine zahalenej v hmle. Pred nimi stáli dvaja unavení a dosť ošumelým dojmom pôsobiaci čarodejníci. Jeden z nich držal v ruke veľké zlaté hodinky a druhý hrubý zvitok pergamenu a brko. Obaja boli oblečení ako muklovia, no dosť nesúrodo: muž s hodinkami mal na sebe tvídový oblek a gumené rybárske čižmy a jeho kolega škótsku sukňu a juhoamerické pončo.
„Dobré ráno, Basil,“ pozdravil pán Weasley, zdvihol baganču a podal ju čarodejníkovi v sukni a ten ju hodil do obrovskej debny s použitými prenášadlami, čo stála vedľa neho. Harry tam zazrel staré noviny, prázdnu plechovku a prepichnutú futbalovú loptu.
„Ach, ahoj, Artur,“ prehovoril Basil unaveným hlasom. „Ty máš voľno, čo? To sa niekto má... Trčíme tu celú noc... Radšej rýchlo ustúpte, lebo o päť pätnásť tu máme hromadný zájazd z Čierneho lesa. Počkaj, hneď ti poviem, kde bývate... Weasley... Weasley...“ kontroloval mená na pergamene. „Pôjdete asi tristo metrov tadiaľto, hneď prvá zóna, čo uvidíte. Tú má na starosti pán Roberts. Diggory... druhá zóna... pýtajte sa na pána Payna.“
„Vďaka, Basil,“ poďakoval pán Weasley a kývol ostatným, aby ho nasledovali.
Vydali sa krížom cez pustú planinu, no v hustej hmle toho veľa nevideli. Asi po dvadsiatich minútach zbadali bránu a vedľa nej malý kamenný domec. Za ním rozoznával Harry strašidelné obrysy stoviek a stoviek stanov, ktoré pokrývali mierne stúpajúce úbočie a tiahli sa až k tmavému lesu na horizonte. Rozlúčili sa s Diggoryovcami a podišli k dverám domca.
Na prahu stál muž a hľadel na stany. Harry už na prvý pohľad vedel, že toto je široko-ďaleko jediný pravý mukel. Keď začul ich kroky, otočil hlavu smerom k nim.
„Dobré ráno!“ zavolal pán Weasley dobrosrdečne.
„Dobré ráno,“ odvetil mukel.
„Vy ste pán Roberts?“
„Správne, ja,“ prikývol pán Roberts. „A vy ste kto?“
„Weasley – dva stany, rezervácia pred dvoma týždňami.“
„Správne,“ povedal pán Roberts, keď sa pozrel do zoznamu pripnutého na dverách. „Je to hneď pod lesom. Len na jednu noc?“
„Áno,“ prikývol pán Weasley.
„Zaplatíte teraz?“ spýtal sa pán Roberts.
„Hm... áno... samozrejme,“ prikývol pán Weasley. Odstúpil niekoľko krokov od búdky a zavolal k sebe Harryho. „Harry, pomôž mi,“ zašepkal, vytiahol z vrecka zrolované muklovské bankovky a začal sa v nich prehrabávať. „Toto... to je... desaťlibrovka? Ach, áno, veď je tu také malé číselko... A toto je päť libier?“
„Dvadsať,“ nervózne ho opravil Harry tichým hlasom, pretože pán Roberts z nich nespúšťal oči a snažil sa zachytiť každé ich slovo.
„Aha, dobre... také maličké papieriky, kto sa v tom má vyznať...“
„Cudzinci?“ opýtal sa pán Roberts, keď k nemu pán Weasley podišiel so správnymi bankovkami.
„Cudzinci?“ zopakoval pán Weasley začudovane.
„Nie ste prvý, kto má problémy pri platení,“ povedal pán Roberts a zblízka sa zahľadel na pána Weasleyho. „Pred desiatimi minútami tu boli dvaja, čo mi chceli zaplatiť veľkou zlatou mincou, toľkou ako puklica na aute.“
„To vážne?“ znervóznel pán Weasley.
Pán Roberts šmátral v plechovke a hľadal drobné.
„V živote tu nebolo toľko národa,“ povedal odrazu a znova sa zahľadel na pole zahalené hmlou. „Stovky rezervácií. Zvyčajne ľudia len prídu a...“
„Naozaj?“ začudoval sa pán Weasley a nastrčil dlaň, no pán Roberts mu nijaké drobné nevydal.
„Veru tak,“ pokračoval pán Roberts. „Ľudia z celého sveta. Kopec cudzincov. A nielen turistov. Čudákov, viete? Je tu jeden taký, čo má na sebe škótsku sukňu a pončo.“
„A to by nemal mať?“ opýtal sa pán Weasley ustráchane.
„Pripadá mi to tu... neviem... ako nejaký zraz,“ pokračoval pán Roberts. „Akoby sa všetci poznali. Akoby sem prišli niečo oslavovať.“
V tej chvíli sa pri dverách Robertsovej búdky z ničoho nič zjavil čarodejník v pumpkách.
„Obliviate!“ zvolal príkro, mieriac prútikom na pána Robertsa. Oči pána Robertsa sa razom zahmlili, vrásky na čele sa mu vyhladili a na tvári sa mu zjavil zasnený výraz. Harry podľa toho hneď vedel, že mu práve upravili pamäť.
„Tu je mapa táboriska,“ povedal pán Roberts pánu Weasleymu flegmaticky. „A vaše drobné.“
„Ďakujem veľmi pekne,“ poďakoval sa pán Weasley.
Čarodejník v pumpkách ich odprevadil k bráne. Vyzeral unavene, na tvári mal tmavé strnisko a pod očami veľké fialové kruhy. Keď ich už pán Roberts nemohol počuť, pošepol pánu Weasleymu: „Každú chvíľu sú s ním problémy. Desaťkrát za deň musíme naňho použiť zabúdacie zaklínadlo, aby nebol nervózny. A Ludo Bagman na to kašle. Premáva sa tu hore-dole, huláka stále dačo o prehadzovačkách a dorážačkách a protimuklovské bezpečnostné opatrenia sú mu ukradnuté. Budem najšťastnejší človek na svete, keď to tu skončí. Dovidenia, Artur.“ A odmiestnil sa.