„Myslela som si, že pán Bagman je vedúci Oddelenia pre čarodejnícke hry a športy,“ poznamenala Ginny prekvapene. „Mal by vedieť, že nie je vhodné rozprávať o dorážačkách pred muklami, nie?“
„Máš pravdu,“ usmial sa pán Weasley, keď prešli hlavnou bránou, „Ludo si však nikdy... ako by som to... nikdy príliš nepotrpel na bezpečnostné opatrenia. Na čele Oddelenia čarodejníckych športov si však neviem predstaviť väčšieho nadšenca, ako je on. Kedysi hrával za anglickú metlobalovú reprezentáciu, viete. A bol najlepším odrážačom v družstve Osbournských ôs.“
Pomaly kráčali po lúke ponorenej v hmle pomedzi dlhé rady stanov. Väčšina z nich sa takmer neodlišovala od bežných; bolo zrejmé, že ich majitelia urobili všetko pre to, aby vyzerali celkom ako muklovské, no nie vždy sa im to úplne podarilo – na niektorých stanoch bolo vidieť aj komíny, šnúry zvončekov či veterníky. Harry však kde-tu zazrel aj taký nezvyčajný stan, že sa vôbec nečudoval, prečo je pán Roberts taký podozrievavý. Približne v polovici úbočia stál extravagantný výtvor z pásikavého hodvábu, ktorý pripomínal miniatúrny palác, a pred vchodom doň sa páslo niekoľko naozajstných pávov. O kúsok ďalej minuli plátenný prístrešok s troma podlažiami a niekoľkými vežičkami a za ním stál stan dokonca so záhradkou a v nej nechýbala ani nádržka s vodou pre vtáky, slnečné hodiny a fontána.
„To sme celí my,“ usmieval sa pán Weasley. „Nevieme odolať, musíme sa jeden pred druhým vyťahovať. Ach, toto je ono, tu bývame.“
Stáli na samom konci lúky hneď pod lesom a na prázdnom mieste trčala zo zeme drevená ceduľka s nápisom WEEZLY.
„Lepšie miesto sme si ani nemohli priať!“ zvolal pán Weasley veselo. „Ihrisko je hneď za lesom, sme najbližšie, ako sa dá.“ Zložil si batoh z chrbta. „Takže,“ povedal natešene, „čarovať je zakázané, pretože sme na muklovskom území v takom obrovskom počte. A tieto stany postavíme vlastnými rukami! Hádam to nebude také zložité... muklovia s tým nemajú žiadne problémy... Počuj, Harry, poraď, čím treba začať?“
Harry ešte nikdy v živote nestanoval. Keď išli Dursleyovci na dovolenku, nechali ho u susedy, starej pani Figgovej. Spolu s Hermionou však väčšinou prišli na to, kam ktorá tyčka a ktorý kolík patrí, a hoci pán Weasley viac prekážal, ako pomáhal – keď videl, ako sa narába s kladivkom, od radosti bol celý bez seba – napokon sa im predsa len podarilo postaviť dva veľmi chatrné dvojmiestne stany.
Všetci trochu odstúpili a hrdí na seba obdivovali svoje dielo. Pri pohľade na ne nikomu ani len na um nezíde, že patria čarodejníkom, pomyslel si Harry, lenže keď prídu aj Bill, Charlie a Percy, dohromady nás bude desať. Zdalo sa, že aj Hermiona si to uvedomila, lebo keď sa pán Weasley spustil na všetky štyri a vliezol do jedného zo stanov, spýtavo pozrela na Harryho.
„Príliš veľa miesta tu nie je,“ ozvalo sa zvnútra. „Ale veď sa dajako potlačíme. Poďte sa pozrieť.“
Harry sa zohol, vliezol do stanu a od údivu zabudol zavrieť ústa. Nachádzal sa v kompletne zariadenom trojizbovom byte, v ktorom nechýbala ani kúpeľňa a kuchyňa. Najzvláštnejšie na tom bolo, že starodávny nábytok mu nápadne pripomínal zariadenie domu pani Figgovej: kreslá, ktoré sa k sebe vôbec nehodili, pokrývali háčkované poťahy a páchlo tam po mačkách.
„Veď je to len na jednu noc,“ povedal pán Weasley, utieral si vreckovkou plešinu na hlave a hľadel na štyri poschodové postele v spálni. „Požičal som si ho od Perkinsa. Stanovať už nechodieva, chudáčisko, má problémy s krížami.“
Chytil zaprášený čajník a nazrel doň. „Budeme potrebovať vodu...“
„Na mape od mukla je vyznačený vodovod,“ povedal Ron, ktorý vošiel do stanu hneď za Harrym a jeho nezvyčajné vnútorné rozmery ho očividne nevzrušovali. „Nachádza sa na opačnej strane tábora.“
„Tak sa teda s Harrym a Hermionou zoberte po vodu,“ pán Weasley im podal čajník a niekoľko kastrólov, „ostatní zatiaľ nazbierajú drevo.“
„Máme predsa sporák,“ začudoval sa Ron. „Stačí, keď ho...“
„Ron, zabúdaš na protimuklovské opatrenia!“ pripomenul mu pán Weasley a tvár mu horela od očakávania. „Keď kempujú ozajstní muklovia, varia na ohnisku pred stanom. Na vlastné oči som to videl!“
Po krátkej exkurzii v dievčenskom stane, ktorý bol síce o niečo menší než chlapčenský, no zato nesmrdel po mačkách, sa Harry, Ron a Hermiona vydali s čajníkom a kastrólmi krížom cez táborisko.
Slnko už vyšlo, hmla sa zdvihla a im sa naskytol výhľad na obrovské stanové mesto, rozprestierajúce sa všetkými smermi. Vykračovali si uličkou pomedzi stany a zvedavo sa rozhliadali. Harrymu až teraz svitlo, koľko čarodejníkov a čarodejníc musí byť na svete; doteraz mu vôbec nezišlo na um, že existujú aj v iných krajinách.
Obyvatelia kempu sa práve prebúdzali. Ako prvé vstávali rodiny s malými deťmi; Harry ešte nikdy nevidel takých maličkých čarodejníkov a čarodejnice. Pred obrovským stanom v tvare pyramídy čupel malý, asi dvojročný chlapček, v ruke držal prútik a celý šťastný ním pichal do slimáka v tráve, ktorý sa pomaly nadúval a už bol taký veľký ako saláma. Keď ho míňali, zo stanu práve vybehla jeho mama.
„Kevin, koľkokrát som ti hovorila? Nedotýkaj sa – otcovho – prútika - ach!“
Šliapla na obrovského slimáka a ten sa rozprskol. Tichým povetrím sa niesol jej krik a miešal sa s nárekom malého chlapca – „Slimak plaskol! Slimak plaskol!“
O niečo ďalej zazreli dve malé čarodejnice, sotva staršie ako Kevin, na hračkárskych metlách. Vznášali sa tak nízko nad zemou, až sa chodidlami zľahka dotýkali vrcholkov zarosených stebiel trávy. Jeden z ministerských čarodejníkov si to všimol, pretože náhlivým krokom prešiel okolo Harryho, Rona a Hermiony a nahnevane si hundral popod nos: „Za bieleho dňa! A rodičia si určite vylihujú!“
Zo stanov sa vynárali čarodejníci a čarodejnice a pripravovali raňajky. Niektorí z nich sa najskôr nenápadne rozhliadli a pričarovali si oheň prútikom; iní škrtali zápalkami a tvárili sa pritom veľmi nedôverčivo, akoby neverili, že sa to dá. Pri purpurovočervenom ohni, nad ktorým sa opekalo čosi, čo vyzeralo ako králik, sedeli traja africkí čarodejníci v dlhých bielych habitoch, pohrúžení do vážnej debaty, a neďaleko nich pod transparentom, natiahnutým medzi stanmi, na ktorom stálo: INŠTITÚT SALEMSKÝCH BOSORIEK, vášnivo klebetila skupinka amerických čarodejníc v strednom veku. Zo stanov doliehali k Harrymu útržky rozhovorov v čudných jazykoch, a hoci z nich nerozumel ani slovo, fascinovala ho melódia jednotlivých hlasov.
„Hej – mám niečo s očami, alebo naozaj všetko ozelenelo?“ opýtal sa Ron.
Ronove oči za to veru nemohli. Vošli medzi skupinku stanov, pokrytých hrubým ďatelinovým porastom, takže to vyzeralo, akoby zo zeme vyrašili malé kopčeky čudesných tvarov. V tých otvorených bolo vidieť usmiate tváre. Odrazu začuli svoje mená.
„Harry, Ron, Hermiona!“
Kričal na nich spolužiak Seamus Finnigan, štvrták z chrabromilskej fakulty. Sedel pred svojou ďatelinovou kopou vedľa nejakej panej s vlasmi farby piesku – zrejme to bola jeho mama – a so svojím najlepším priateľom Deanom Thomasom, tiež z Chrabromilu.
„Čo poviete na tú výzdobu?“ usmieval sa na nich Seamus. „Ministerstvo nebolo veľmi nadšené.“
„Prečo by sme sa mali hanbiť za svoje farby?“ spýtala sa pani Finniganová. „Mali by ste vidieť Bulharov, čo všetko sa im hompáľa nad stanmi. Dúfam, že držíte palce Írsku?“ uprela na Harryho, Rona a Hermionu svoje drobné očká. Keď ju ubezpečili, že určite budú povzbudzovať Írsko, pokračovali v ceste, aj keď Ron poznamenaclass="underline" „Mali sme na výber?“