Crouch nijako nedal najavo, že pána Diggoryho počul, ale ten pochopil jeho mlčanie ako súhlas. Zdvihol prútik, namieril ho na Winky a povedaclass="underline" „Ennervate!“
Winky sa slabo zamrvila. Otvorila veľké hnedé oči a niekoľkokrát omámene zažmurkala. Čarodejníci mlčky sledovali, ako sa roztrasená posadila. Zazrela nohy pána Diggoryho, pomaly, váhavo zdvihla hlavu a pozrela mu do tváre a potom, ešte pomalšie, zdvihla oči k oblohe. Harry videl, ako sa vznášajúca sa lebka dvakrát odráža v jej veľkých lesklých očiach. Zhíkla, splašene sa obzerala po plnej čistine a vyľakane sa rozvzlykala.
„Škriatok,“ prísne ju oslovil pán Diggory. „Vieš, kto som? Som člen Oddelenia pre riadenie a kontrolu čarovných tvorov!“
Winky sa na zemi začala kolísať dopredu a dozadu a prerývane dýchala. Harrymu pripomínala Dobbyho, keď bol zdesený, lebo neposlúchal.
„Ako vidíš, škriatok, pred chvíľkou tu niekto vyčaril Temné znamenie,“ povedal pán Diggory. „A teba sme krátko nato našli priamo pod ním! Žiadame vysvetlenie.“
„Ja... ja to neurobiť, pane!“ zjojkla Winky. „Ja nevedieť ako, pane!“
„Našli sme ťa s prútikom v ruke!“ odsekol pán Diggory a mával ním pred ňou. A keď na prútik dopadlo zelené svetlo z lebky nad čistinou, Harry ho spoznal.
„Hej! Ten je môj!“ zvolal.
Všetci na čistine pozreli naňho.
„Áno,“ povedal pán Diggory, „a ona mala prútik.“
„Čože?!“ zvolal pán Weasley.
„Prosím?“ neveriacky sa spýtal pán Diggory.
„To je môj prútik!“ povedal Harry. „Vypadol mi!“
„Vypadol ti?“ pochybovačne zopakoval pán Diggory. „Má to byť priznanie? Odhodil si ho po tom, ako si vyčaril znamenie?“
„Amos, nezabúdaj, s kým hovoríš!“ veľmi nahnevane povedal pán Weasley. „Zdá sa ti pravdepodobné, že by Harry Potter vyčaril Temné znamenie?“
„Ech... pravdaže nie,“ zahundral pán Diggory. „Prepáč... nechal som sa uniesť.“
„Nevypadol mi tam,“ Harry palcom ukázal na stromy pod lebkou. „Chýbal mi, už keď sme vošli do lesa.“
„Takže, ty si tento prútik našla, pravda, škriatok?“ povedal pán Diggory a pohľad mu stvrdol, keď ho uprel na Winky, ktorá sa mu triasla pri nohách. „Zdvihla si ho a pomyslela si si, že sa s ním trochu pobavíš, však?“
„Ja s ním nečarovať, pane,“ zapišťala Winky a slzy jej stekali povedľa paradajkovitého nosa. „Ja byť... ja... ja ho len zdvihnúť, pane! Ja nerobiť Temné znamenie, pane. Ja nevedieť ako!“
„To nebola ona!“ ozvala sa Hermiona. Zdalo sa, že je veľmi nervózna z toho, že sa opovážila prehovoriť pred toľkými čarodejníkmi z ministerstva, no napriek tomu hovorila rozhodne. „Winky má piskľavý tenký hlas, ale hlas, čo vyslovil zaklínadlo, bol oveľa hlbší!“ Pozrela na Harryho a Rona, akoby hľadala u nich podporu. „Vôbec sa neponášal na Winkin, však?“
„Nie,“ krútil hlavou Harry. „Rozhodne neznel ako hlas škriatka.“
„Áno, bol to ľudský hlas,“ potvrdil Ron.
„Nuž, o chvíľu uvidíme,“ zavrčal pán Diggory, na ktorého to vôbec nezapôsobilo. „Veľmi jednoducho sa dá zistiť, aké posledné kúzlo urobil prútik. Vedela si o tom, škriatok?“
Winky sa triasla a energicky pokrútila hlavou, až jej uši zaplieskali, keď pán Diggory znovu zdvihol prútik a priložil jeho konček ku koncu Harryho prútika.
„Prior incantato!“ zreval pán Diggory.
Harry počul, ako Hermiona zdesene zjojkla, keď z miesta, kde sa oba prútiky dotýkali, vyletela obrovská lebka s hadím jazykom a vyzerala, akoby bola stvorená z hustého sivého dymu – bol to duch zaklínadla.
„Deletrius!“ vykríkol pán Diggory a dymová lebka sa rozplynula v obláčiku dymu.
„NO?!“ zvolal pán Diggory s akýmsi krutým potešením a hľadel na Winky, ktorá sa kŕčovite triasla.
„Ja to neurobiť!“ pišťala a zdesene gúľala očami. „Ja to nebyť! Ja to nebyť! Ja nevedieť ako! Ja byť dobrý škriatok, ja nepoužívať prútik, ja nevedieť ako!“
„Prichytili sme ťa pri čine, škriatok!“ reval pán Diggory. „Držala si prútik, z ktorého vyšlo kúzlo!“
„Amos,“ nahlas sa ozval pán Weasley, „zamysli sa nad tým... len veľmi málo čarodejníkov pozná to kúzlo... Kde by sa ho bola naučila?“
„Možno chce Amos naznačiť,“ povedal pán Crouch a z každej slabiky sálal chladný hnev, „že bežne učím svojich sluhov vyčarúvať Temné znamenie.“
Nastalo hlboké, nepríjemné ticho. Amos Diggory sa zatváril zdesene. „Pán Crouch... to nie... vôbec nie...“
„Už ste skoro otvorene obvinili dve osoby na tejto čistine, u ktorých je najmenšia pravdepodobnosť, že by vyčarili Temné znamenie!“ vyštekol Crouch. „Harryho Pottera a mňa! Predpokladám, že poznáte príbeh toho chlapca, Amos.“
„Pravdaže, každý ho pozná,“ zamumlal pán Diggory a bolo vidieť, že je mu to nanajvýš nepríjemné.
„A domnievam sa, že si spomínate na to množstvo dôkazov z mojej dlhej kariéry, ktoré svedčia o tom, že opovrhujem čiernou mágiou, nenávidím ju. I tých, čo ju praktizujú,“ kričal pán Crouch a oči mu znovu vystupovali z jamôk.
„Pán Crouch, ja... vôbec som nenaznačoval, že by ste s tým mali niečo spoločné!“ znovu mumlal Amos Diggory a tvár pod drsnou hnedou bradou mu očervenela.
„Ak obviňujete môjho domáceho škriatka, Diggory, obviňujete mňa,“ kričal pán Crouch. „Kde inde by sa naučila vyčariť to znamenie?“
„Mohla... mohla to pochytiť hocikde...“
„Presne tak, Amos,“ povedal pán Weasley. „Mohla to pochytiť hocikde. Winky?“ vľúdne oslovil škriatka, ale Winky sa mykla, ako keby na ňu skríkol. „Kde presne si našla Harryho prútik?“
Winky žmolila okraj utierky na riad tak silno, až sa jej strapkal pod prstami.
„Ja... ja ho nájsť... nájsť ho tam, pane“ šepkala, „tam... medzi stromami, pane.“
„Vidíš, Amos?“ povedal pán Weasley. „Ten, čo vyčaril znamenie, sa mohol hneď po čine odmiestniť a Harryho prútik nechal tu. To bolo od neho veľmi prefíkané, nepoužil vlastný prútik, lebo by ho mohol zradiť. A Winky mala tú smolu, že vzápätí na ten prútik natrafila a zodvihla ho.“
„Ale v tom prípade musela byť iba kúsok od pravého vinníka!“ netrpezlivo namietal pán Diggory. „Škriatok? Videla si niekoho?“
Winky sa roztriasla ešte väčšmi. Jej velikánske oči preskakovali z pána Diggoryho na Luda Bagmana a na pána Croucha. Potom preglgla a povedala: „Ja nevidieť nikoho, pane... nikoho...“
„Amos,“ stroho povedal pán Crouch, „plne si uvedomujem, že za normálnych okolností by ste vypočúvali Winky na svojom oddelení. Žiadam však o dovolenie, aby som to s ňou mohol vybaviť ja.“
Pán Diggory sa tváril, akoby mu to nebolo veľmi po vôli, ale Harrymu bolo jasné, že pán Crouch je taký dôležitý ministerský úradník, že sa neodváži odmietnuť ho.
„Môžem vás ubezpečiť, že ju potrestám,“ chladne dodal pán Crouch.
„Pa-pane...“ jachtala Winky a hľadela na pána Croucha s očami plnými sĺz. „P-pane, p-prosím...“
Pán Crouch pozrel na ňu a jeho črty boli ešte ostrejšie, akoby sa mu každá vráska vryla do tváre ešte hlbšie. V jeho pohľade nebolo zľutovania.
„Winky sa dnes v noci správala tak, ako by som od nej vôbec nebol čakal,“ povedal pomaly. „Povedal som jej, aby zostala v stane, hovoril som jej, nech sa odtiaľ nepohne, kým ten problém nevyriešim. A zistil som, že ma neposlúchla. To znamená odev.“
„Nie!“ zvreskla Winky a vrhla sa pánu Crouchovi k nohám. „Nie, pane! Šaty nie! Šaty nie!“