„Ja... myslel som si, že nám pomôže, pane...“
„Klameš,“ znova povedal druhý hlas ešte cynickejšie než predtým. „Nepopieram síce, že by tie informácie, čo nám poskytla, neboli cenné. Bez nich by som nikdy nemohol vypracovať svoj plán a za to sa ti, Červochvost, dostane zaslúženej odmeny. Dovolím ti, aby si pre mňa splnil tú najdôležitejšiu úlohu, kvôli ktorej by mnohí moji prívrženci boli ochotní obetovať aj pravú ruku...“
„N-naozaj, pane...?“ V Červochvostovom hlase opäť zaznelo zdesenie.
„Ach, Červochvost, hádam len nechceš, aby som ti prezradil prekvapenie? Tvoj čas nadíde až na samý koniec... no sľubujem ti, že budeš mať tú česť byť rovnako užitočný ako Berta Jorkinsová.“
„Vy... vy...“ prehovoril Červochvost akýmsi zachrípnutým hlasom, akoby mu odrazu vyschlo v hrdle. „Vy... chcete... zabiť aj mňa?“
„Červochvost, Červochvost,“ odvetil chladný hlas sladko, „prečo by som ťa zabíjal? Bertu som zabil preto, lebo som musel. Keď mi povedala, čo som chcel, už som ju nepotreboval, bola zbytočná. A navyše, keby sa vrátila na ministerstvo s tým, že sa so mnou stretla na dovolenke, vzbudilo by to celý rad podozrivých otázok. Čarodejníci, o ktorých si ostatní myslia, že sú mŕtvi, sa predsa nestretávajú s čarodejnicami z Ministerstva mágie v odľahlých hostincoch...“
Červochvost čosi zahundral, no tak potichu, že to Frank nepočul, no druhého muža to rozosmialo a jeho smiech bol neľútostný a chladný ako jeho slová.
„Že sme jej mohli upraviť pamäť? Zabúdacie zaklínadlo dokáže každý mocný čarodejník zlomiť, ako si sa mohol presvedčiť, keď som ju vypočúval. Pre jej pamäť by to bola urážka, keby som nevyužil informácie, čo som z nej vytiahol, Červochvost.“
Frank vonku na chodbe si odrazu uvedomil, že dlaň, ktorou zviera vychádzkovú palicu, má celkom vlhkú od potu. Ten muž s ľadovým hlasom zabil nejakú ženu. A rozpráva o tom bez štipky ľútosti – dokonca s pobavením. Ten chlap je nebezpečný – je to šialenec. A plánuje ďalšie vraždy... ten chlapec, Harry Potter, alebo ako sa volá... je v nebezpečenstve...
Frank vedel, čo musí urobiť. Musí ísť na políciu a ohlásiť to. Vykradne sa z domu a zamieri k telefónnej búdke dolu v dedine... no mrazivý hlas opäť prehovoril a Frank nebol schopný sa pohnúť, stál tam ako socha a načúval s nastraženými ušami.
„Ešte jedna vražda... môj verný služobník na Rokforte... Harryho Pottera mám už takmer v hrsti, Červochvost. Je rozhodnuté. Nebudeme sa už o tom dohadovať. Ticho... zdá sa mi, že počujem Nagini...“
A hlas druhého muža sa zmenil. Začal vydávať zvuky, aké Frank v živote nepočul; syčal a prskal a vôbec sa pritom nenadychoval. Frank bol presvedčený, že určite dostal nejaký záchvat.
A vtom začul, že na tmavej chodbe za ním sa čosi hýbe. Otočil sa a od strachu celkom zdrevenel.
Tmavou chodbou sa čosi plazilo priamo k nemu, a ako sa to blížilo k pruhu svetla dopadajúceho z ohniska, s hrôzou si uvedomil, že je to obrovský had, dlhý aspoň štyri metre. Vydesený Frank hľadel, ako si jeho zvlnené telo razí širokú, kľukatú cestičku hustou vrstvou prachu a blíži sa k nemu. Čo má spraviť? Jedinou únikovou cestou bola miestnosť, v ktorej tí dvaja muži práve pripravovali vraždu, no ak zostane tam, kde je, ten had ho určite zabije...
Lenže skôr ako sa rozhodol, čo spraví, had bol zarovno s ním a, čuduj sa svete, plazil sa ďalej, za syčiacimi a prskajúcimi zvukmi, ktoré vydával ten mrazivý hlas za dverami, až koniec jeho chvosta s kosoštvorcovým vzorom zmizol medzi dverami.
Frankovi vystúpili na čelo kropaje potu a ruka na palici sa mu roztriasla. Mrazivý hlas zatiaľ v miestnosti ďalej syčal a Frankovi skrsla v hlave čudná, neuveriteľná myšlienka... Ten človek rozpráva hadou rečou.
Frank nechápal, čo sa deje. Nadovšetko túžil vrátiť sa do svojej postele s fľašou naplnenou vriacou vodou. Problém bol však v tom, že jeho nohy akoby sa nechceli pohnúť. Ako tam tak stál a trasúc sa na celom tele sa pokúšal ovládnuť, mrazivý hlas z ničoho nič prešiel opäť do ľudskej reči.
„Nagini má zaujímavú správu, Červochvost,“ povedal.
„N-naozaj, pane?“ opýtal sa Červochvost.
„Naozaj,“ odvetil hlas. „Nagini tvrdí, že na chodbe je nejaký starý mukel a počúva, o čom sa tu rozprávame.“
Frank nemal čas sa schovať. Ozvali sa kroky a vzápätí sa dvere rozleteli.
Pred ním sa zjavil nízky, plešatý muž s prešedivenými vlasmi, špicatým nosom a drobnými vodnatými očkami a na tvári sa mu zračil strach a znepokojenie.
„Pozvi ho ďalej, Červochvost. Zabudol si, čo sa sluší?“
Ľadový hlas vychádzal zo starodávneho kresla pri kozube, Frank však nevidel, komu patrí. Had ležal skrútený na rozpadávajúcej sa rohoži pred kozubom ako nejaká hrôzyplná karikatúra psa.
Červochvost kývol Frankovi, aby vošiel ďalej. Ten sa síce stále nespamätal zo šoku, no tuho zovrel palicu a krivkajúc prešiel cez prah.
Oheň v kozube bol jediným zdrojom svetla v miestnosti; vrhal po stenách dlhé, pavúkovité tiene. Frank civel na chrbát kresla. Muž v ňom musel byť ešte nižší ako jeho sluha, pretože Frank mu nevidel ani hlavu.
„Počul si všetko, mukel?“ opýtal sa ľadový hlas.
„Ako mi to hovoríte?“ opýtal sa Frank vzdorovito, lebo teraz, keď bol už v miestnosti, keď nadišla chvíľa, aby niečo urobil, cítil sa odvážnejší; presne tak, ako keď bol na vojne.
„Hovorím ti mukel,“ odvetil hlas odmerane. „To značí, že nie si čarodejník.“
„Nechápem, čo myslíte tým čarodejníkom,“ odvetil Frank a hlas sa mu už prestal triasť. „Viem len, že som počul dosť, čo by ešte dnes v noci zaujímalo políciu. Máte na svedomí vraždu a ďalšie plánujete! A chcem, aby ste vedeli,“ dodal náhle, „že moja žena vie, kde som, a ak sa nevrátim...“
„Ty nemáš ženu,“ povedal ľadový hlas celkom potichu. „Nik nevie, že si tu. Nikomu si nepovedal, kam ideš. Lorda Voldemorta neoklameš, mukel, lebo on vie... on všetko vie...“
„Ale čo?“ skočil mu Frank do reči. „Počul som dobre, vraj lorda? Na lorda nemáte ktovieaké spôsoby. Prečo sa neobrátite a nerozprávate sa so mnou zoči-voči ako muž?“
„Ale ja nie som muž, mukel,“ poznamenal ľadový hlas, ktorý takmer zanikol v praskaní plameňov. „Som oveľa viac ako muž. No ale prečo nie? Ukážem sa ti... Červochvost, otoč mi kreslo.“
Sluha zaskučal.
„Nepočul si ma, Červochvost?“
Drobný muž zvraštil tvár, akoby radšej urobil čokoľvek iné, než sa priblížil k svojmu pánovi a k rohožke, na ktorej ležal had, a pomaly začal otáčať kreslo. Had zdvihol svoju mrzkú trojuholníkovú hlavu, a keď nohy kresla šuchli o jeho rohož, slabo zasyčal.
Keď sa kreslo obrátilo, Frank videl, čo v ňom sedí. Palica mu vypadla z ruky a s rachotom dopadla na zem. Z otvorených úst sa mu vydral výkrik. Kričal tak hlasno, že nepočul slová, ktoré vyriekla tá vec v kresle, keď mávla prútikom. Zablyslo sa zelené svetlo, čosi zašumelo a Frank Bryce sa zrútil. Bol mŕtvy skôr, ako sa dotkol zeme.
O tristo kilometrov ďalej sa chlapec menom Harry Potter náhle strhol zo spánku.
2
Jazva
Harry ležal na chrbte a zhlboka dýchal ako po dlhom behu. Sníval sa mu veľmi živý sen a on sa zobudil na to, ako si oboma dlaňami drží tvár. Stará jazva na čele v tvare blesku ho pod prstami pálila, akoby mu niekto pritisol na pokožku dobiela rozpálený drôt.
Posadil sa, jednou rukou si ešte vždy držal čelo, druhou nahmatal okuliare na nočnom stolíku. Nasadil si ich a spálňa, kam cez záclony prenikalo tlmené oranžové svetlo z pouličnej lampy, nadobudla odrazu zreteľnejšie obrysy.