Vážený pán profesor, prepáčte, že Vás obťažujem, ale dnes ráno ma bolela jazva. S úctou, Harry Potter.
Tie slová už aj nevyslovene zneli hlúpo.
A tak sa pokúsil predstaviť si reakciu svojho druhého najlepšieho priateľa Rona Weasleyho a pred očami sa mu takmer okamžite vynorili Ronove červené vlasy, dlhý nos, pehavá tvár a na nej zmätený výraz.
„Bolí ťa jazva? Ale... ale veď Veď-Vieš-Kto nemôže byť nablízku, alebo áno? Teda... to by si o tom vedel, nie? Určite sa ťa nepokúsi znova odkrágľovať, však? Neviem, Harry, ale je možné, že jazvy spôsobené kliatbami vždy trochu bolia... opýtam sa tatka...“
Pán Weasley bol vysokokvalifikovaný čarodejník a pracoval v Oddelení na odhaľovanie zneužitých muklovských artefaktov na Ministerstve mágie, no pokiaľ Harry vie, nemá nijaké zvláštne skúsenosti s kliatbami. A vôbec, Harry nemal ani najmenšiu chuť zaťažovať Weasleyovcov tým, že ho trochu pobolieva jazva. Pani Weasleyovú by to určite rozrušilo oveľa viac ako Hermionu a Fred s Georgeom, Ronovi šestnásťroční bratia-dvojičky, by si mohli myslieť, že Harry stráca odvahu. Pre Harryho boli Weasleyovci tou najlepšou rodinou na svete a tajne dúfal, že ho po tieto dni opäť pozvú k sebe (Ron spomínal čosi o Svetovom pohári v metlobale), a nemal veru chuť, aby mu tamojší pobyt kazili ustráchané otázky, týkajúce sa jeho jazvy.
Harry si masíroval jazvu hánkami prstov. Túžil teraz len a len po tom (a keď si to priznal, takmer sa hanbil sám pred sebou), aby mal niekoho – kto by mu bol ako otec alebo mama – nejakého dospelého čarodejníka, ktorého by sa mohol hocičo spýtať bez toho, aby si pripadal hlúpo, niekoho, o kom by vedel, že mu na ňom záleží, niekoho, kto má nejaké skúsenosti s čiernou mágiou...
A odrazu vedel, čo musí urobiť. Bolo to predsa také jednoduché, také zjavné, až sa mu zdalo neuveriteľné, prečo mu to trvalo tak dlho - Sirius.
Harry vyskočil z postele, náhlivo prešiel na opačnú stranu izby a sadol si za písací stôl; pritiahol si pred seba kus pergamenu, namočil orlie pero do atramentu, napísal Milý Sirius, potom sa na chvíľu zarazil, premýšľal, ako to čo najlepšie sformulovať, a stále žasol nad tým, že si na Siriusa nespomenul hneď. No potom mu zišlo na um, že to vlastne nie je až také nepochopiteľné – veď koniec koncov to, že Sirius je jeho krstný otec, sa dozvedel iba pred dvoma mesiacmi.
Sirius mal jednoduchý dôvod pre to, že sa dovtedy v Harryho živote nevyskytoval – sedel totiž v Azkabane, obávanom čarodejníckom väzení, kde väzňov strážili dementori, slepí démoni vyciciavajúci rozum a ducha, ktorí Siriusa po jeho úteku prišli hľadať aj na Rokfort. Sirius bol však nevinný – vraždy, za ktoré ho odsúdili, spáchal Voldemortov spojenec Červochvost, o ktorom si všetci myslia, že je mŕtvy. Harry, Ron a Hermiona však vedia, že to tak nie je; minulý rok sa s Červochvostom stretli zoči-voči a jediný, kto im to veril, bol profesor Dumbledore.
Jednu celú úžasnú hodinu Harry veril, že konečne bude môcť od Dursleyovcov odísť, lebo len čo sa Siriusovo meno očistilo, navrhol mu jeho krstný otec, aby býval s ním. No ani sa nenazdal a situácia sa zmenila – Červochvost ušiel skôr, ako ho doviedli na Ministerstvo mágie, a Sirius sa odvtedy ukrýva, aby si zachránil holý život. Harry mu pomohol dostať sa do bezpečia na chrbte hipogrifa Hrdozobca a odvtedy je Sirius na úteku. Harry si celé leto predstavoval, aký by asi bol jeho nový domov, keby Červochvost nebol ušiel. Bolo preňho dvojnásobne ťažké vrátiť sa k Dursleyovcom, keď vedel, že chýbalo naozaj len celkom máličko, aby z ich dosahu navždy unikol.
No nech je ako chce, Sirius Harrymu predsa len pomáhal, aj keď nemohol byť pri ňom. Len vďaka nemu smel Harry mať teraz všetky svoje školské veci v izbe. To mu Dursleyovci nikdy predtým nedovolili; robili vždy všetko pre to, aby sa Harry cítil pokiaľ možno čo najbiednejšie, a keďže sa navyše báli jeho čarovnej moci, tak mu doteraz každé leto zamykali školský kufor v komore pod schodmi. Lenže ich postoj sa zmenil, keď sa dozvedeli, že Harryho krstný otec je nebezpečný vrah – Harry im totiž z pochopiteľných dôvodov zabudol povedať, že Sirius je nevinný.
Odkedy Harry prišiel na Privátnu cestu, dostal od Siriusa dva listy. Ani jeden z nich však nepriniesla sova (ako býva u čarodejníkov bežné), ale akési veľké, pestro sfarbené tropické vtáky. Hedviga nebola príchodom týchto krikľavých votrelcov vôbec nadšená. Len s veľkou nevôľou im dovolila, aby sa pred spiatočným letom napili z jej nádobky s vodou. Harrymu sa však páčili, pripomínali mu palmy a biely piesok, a v kútiku duše dúfal, že nech už je Sirius kdekoľvek (Sirius mu to nikdy nenapísal pre prípad, že by listy zadržal niekto cudzí), má sa tam dobre. Harry si nevedel poriadne predstaviť, že by dementori dokázali dlhšie vydržať na horúcom slnku; zrejme aj preto sa Sirius rozhodol odísť na juh. Siriusove listy, teraz ukryté vo veľmi dômyselnej skrýši pod uvoľnenou podlahovou doskou pod Harryho posteľou, boli napísané veselým tónom a Sirius v oboch Harrymu prízvukoval, aby mu dal vedieť vždy, keď bude niečo potrebovať. A tá chvíľa nadišla práve teraz...
Do izby sa pomaly vkrádalo studené sivé svetlo, ktoré predchádza východu slnka, a Harryho lampa odrazu svietila akosi slabšie. A keď napokon vyšlo slnko a steny jeho izby sa zmenili na zlaté a zo spálne strýka Vernona a tety Petunie sa ozvali zvuky, Harry zhrnul z písacieho stola pokrkvané kúsky pergamenu a prečítal si práve dopísaný list.
Milý Sirius,
ďakujem Ti za Tvoj posledný list. Ten vták bol obrovský, takmer sa neprepchal cez okno.
Inak u mňa nič nové. Dudleymu sa chudnúť nedarí. Teta ho včera načapala, ako sa snaží prepašovať do izby lekvárové šišky. Povedali mu, že ak sa to stane ešte raz, strhnú mu z vreckového, tak sa naštval a vyšmaril z okna PlayStation. To je taká počítačová vecička, na ktorej sa dajú hrať rôzne hry. To pokašľal, lebo teraz, keď prišiel o Meganičenie časť 3, nemá sa ani ako odreagovať.
Ja sa mám fajn najmä preto, lebo Dursleyovci sa desia, že sa tu zjavíš a na môj príkaz ich premeníš na netopiere. Dnes ráno sa mi prihodila taká zvláštna vec. Znova ma bolela jazva. Naposledy ma bolela vtedy, keď sa na Rokforte objavil Voldemort. Teraz predsa nemôže byť nablízku, však? Nevieš, či jazvy po kliatbach zvyknú niekedy bolieť aj po rokoch?
Tento list pošlem po Hedvige, len čo sa vráti; vyrazila si totiž niekam na lov. Pozdrav odo mňa Hrdozobca.
Áno, pomyslel si Harry, to znie celkom dobre. Nie je tam ani zmienka o tom sne. Nechcel, aby sa zdalo, že ho to priveľmi znepokojuje. Poskladal pergamen a položil ho na kraj stola, že ho dá Hedvige, keď sa vráti. Potom vstal, ponaťahoval sa a opäť otvoril skriňu. Obliekol sa, do zrkadla sa však tentoraz ani nepozrel, a zišiel dolu na raňajky.
3
Pozvanie
Harry vošiel do kuchyne a všetci traja Dursleyovci už sedeli za stolom. Keď si sadal, nik mu nevenoval pozornosť. Obrovskú červenú tvár strýka Vernona zakrývali raňajšie noviny Daily Mail a teta Petunia práve krájala grapefruit na štvrtiny a pery zakrývajúce konské zuby mala pritom pevne stisnuté.