Strýko Vernon nespúšťal oči z Harryho, ktorý sa usiloval tváriť neutrálne. Ak si to teraz nepokazí tým, že povie alebo urobí nejakú hlúposť, naskytne sa mu príležitosť zažiť, čo ešte nezažil. Čakal, kým strýko Vernon prehovorí, no ten naňho i naďalej len tupo zízal. Harry sa napokon rozhodol, že preruší mlčanie.
„No... a môžem tam teda ísť?“ spýtal sa.
Veľkou purpurovou tvárou strýka Vernona prebehol kŕč. Fúzy sa mu zježili. Harry tušil, čo sa za tými fúzmi odohráva: u strýka Vernona sa práve dostali do konfliktu dva najzákladnejšie pudy. Ak ho totiž pustí, Harry bude šťastný, a práve tomuto sa predsa už trinásť rokov snaží zabrániť. No ak si ho Weasleyovci vezmú do konca prázdnin k sebe, zbaví sa ho o dva týždne skôr, ako počítal, a strýko Vernon veru nemohol Harryho vo svojom dome ani vystáť. Aby získal čas na rozmyslenie, tváril sa, že si znova číta list pani Weasleyovej.
„Kto je tá ženská?“ opýtal sa a s krajným odporom hľadel na jej podpis.
„Už si ju raz videl,“ odvetil Harry. „Je to mama môjho kamaráta Rona, čakala ho na stanici, keď sa vracal z Rok... keď vystupoval zo školského vlaku.“
Takmer povedal „Rokfortský expres“, čím by strýka zaručene rozzúril. V domácnosti Dursleyovcov sa nesmel názov Harryho školy vyslovovať nahlas.
Strýko Vernon zvraštil svoju gigantickú tvár, akoby sa pokúšal rozpamätať na niečo veľmi nepríjemné.
„Taká zavalitá?“ zavrčal napokon. „Čo má kŕdeľ ryšavých dečiek?“
Harry sa zamračil. Mal pocit, že to strýko trochu prehnal, keď nazýva niekoho „zavalitým“, pričom jeho vlastný syn Dudley dospel do štádia, ktoré mu hrozilo už od zavŕšenia tretieho roku života – totiž, že bol napokon širší ako dlhší.
Strýko Vernon opäť študoval list.
„Metlobal,“ hundral si popod nos. „Metlobal – čo je to za sprostosť?“
Harryho sa opäť zmocňovala zlosť.
„To je taký šport,“ odvetil úsečne. „Hrá sa na metle...“
„Dobre, dobre!“ zvolal strýko Vernon. Harry s potešením zaregistroval strýkov zhrozený výraz. Jeho nervová sústava zjavne nezniesla, aby sa v jeho obývačke nahlas vyslovilo slovo „metla“. Opäť sa tváril, že číta list. Harry si všimol, ako jeho pery nečujne vyslovujú slová „odpoveď nám pošlite... normálnym spôsobom“. Strýko sa zachmúril.
„Čo má znamenať ‚normálnym spôsobom‘?“ vyštekol.
„Normálnym spôsobom pre nás,“ odvetil Harry a skôr než mu v tom stihol strýko zabrániť, dodal, „však vieš, sovou poštou. To je totiž pre čarodejníkov normálne.“
Strýko Vernon sa zatváril tak pobúrene, akoby Harry práve vyslovil nejakú veľmi nechutnú nadávku. Trasúc sa od hnevu, nervózne sa pozrel cez okno, akoby čakal, že tam zazrie niektorého zo susedov s uchom pritlačeným na sklo.
„Koľkokrát ti mám opakovať, že si neželám, aby pod mojou strechou padla čo i len zmienka o tvojej nenormálnosti?“ zasyčal a jeho tvár nadobudla farbu zrelej slivky. „Čo si to dovoľuješ, ty nevďačník, my s Petuniou ťa predsa obliekame...“
„Do toho, čo Dudley už nechce,“ poznamenal Harry a mal pravdu. Aj teraz mal na sebe pulóver, ktorý mu bol taký veľký, že si musel päťkrát založiť rukávy, aby mohol vôbec používať ruky, a siahal mu až pod kolená, čím zakrýval väčšiu polovicu rozgajdaných džínsov.
„Ako sa to so mnou rozprávaš?“ zrúkol strýko Vernon trasúc sa od zlosti.
Harry sa však rozhodol, že nebude všetko znášať. Už pominuli tie časy, keď sa musel mlčky prispôsobovať aj tým najhlúpejším pravidlám Dursleyovcov. Odmietol držať Dudleyho diétu a nedopustí ani, aby mu strýko Vernon zabránil ísť na Svetový pohár v metlobale, bude bojovať zo všetkých síl. Zhlboka sa nadýchol a vyhlásiclass="underline" „Dobre, na Svetový pohár teda nejdem. Môžem už ísť? Musím ešte dopísať list Siriusovi. Však vieš – môjmu krstnému otcovi.“
A zabralo to. Vyslovil kúzelné slovíčka. Purpurová tvár strýka Vernona na niektorých miestach zbledla, takže teraz vyzerala ako zle zamiešaná zmrzlina z čiernych ríbezlí.
„Ty – ty mu píšeš?“ opýtal sa strýko Vernon a zo všetkých síl sa snažil, aby jeho hlas znel pokojne – Harry si však všimol, že zreničky jeho drobných očiek sa od strachu zúžili.
„Áno... pravdaže,“ odvetil Harry len tak ledabolo. „Už dlho som sa mu neozval, a vieš, keď odo mňa nedostane správu, môže si myslieť, že sa mi prihodilo niečo zlé.“
Odmlčal sa a vychutnával účinok svojich slov. Takmer videl, ako strýkovi Vernonovi pod hustými tmavými vlasmi s bezchybnou cestičkou uprostred pracujú ozubené kolieska. Ak mu zabráni, aby Siriusovi napísal, Sirius si bude myslieť, že s Harrym zle zaobchádzajú. Ak Harrymu zakáže ísť na Svetový pohár v metlobale, Harry to Siriusovi napíše, a ten sa dozvie, že s Harrym zle zaobchádzajú. Strýko Vernon môže urobiť len jednu jedinú vec. Harry mal pocit, akoby bola strýkova obrovská fúzatá tvár priehľadná; videl, ako sa za ňou schyľuje ku konečnému rozhodnutiu. Harry premáhal smiech a usiloval sa, aby jeho tvár neprezrádzala, čo si myslí. A vtom...
„Tak dobre, teda. Choď si na ten svoj prekliaty... na ten svoj hlúpy pohár, či čo to je. A napíš tým... tým Weasleyovcom, nech si po teba prídu. Nemienim ťa totiž prevážať cez pol krajiny. A môžeš tam zostať až do konca prázdnin. A tomu svojmu krstnému otcovi... láskavo... odkáž, že tam ideš.“
„Tak fajn,“ potešil sa Harry.
Zvrtol sa a vykročil smerom k dverám do obývačky, pričom sa veľmi premáhal, aby od radosti nevyskočil a nezačal ujúkať. Pôjde... pôjde k Weasleyovcom, uvidí Svetový pohár v metlobale!
V hale takmer vrazil do Dudleyho, ktorý špehoval za dverami v nádeji, že začuje, ako jeho otec čistí Harrymu žalúdok. Keď na Harryho tvári zbadal širokánsky úsmev, neveril vlastným očiam.
„Dnes boli vynikajúce raňajky, však?“ poznamenal Harry. „Ak mám byť úprimný, najedol som sa do prasknutia. A ty ako?“
Keď zbadal, ako ohromene sa Dudley tvári, rozosmial sa a vyrútil sa do svojej izby, pričom bral schody po troch.
Okamžite si všimol, že Hedviga sa vrátila. Sedela v klietke, hľadela na Harryho svojimi obrovskými jantárovožltými očami a cvakala zobákom, čo bol neklamný znak toho, že sa pre niečo hnevá. A Harry veľmi rýchlo zistil, čo to je.
„Au!“ skríkol Harry, lebo mu zboku vletelo do hlavy čosi, čo vyzeralo ako malá sivastá tenisová loptička s pierkami. Harry si začal zúrivo masírovať boľavé miesto a pozrel hore, čo ho to vlastne zasiahlo. Uvidel miniatúrnu sovu, takú drobnú, že by sa mu zmestila do dlane, ktorá svišťala vzduchom sem a tam, sem a tam ako práve vypustená raketa. Vzápätí si Harry všimol, že sovička mu pustila k nohám akýsi list. Zohol sa poň, okamžite spoznal Ronov rukopis a rýchlo roztrhol obálku. Vnútri našiel narýchlo načmáraný odkaz.
Harry – TATKO ZOHNAL LÍSTKY – Írsko proti Bulharsku, v pondelok večer. Mama napísala Tvojim muklom, aby Ťa k nám pustili. Možno ten list dostali, neviem, aká rýchla je muklovská pošta. No pre istotu posielam aj Kvíka.
Harry nechápavo pozeral na slovo „Kvík“, potom zdvihol zrak a zahľadel sa na drobnú sovičku, ktorá teraz krúžila okolo stropnej lampy. V živote nevidel niečo, čo by sa menej podobalo nejakému kvíkajúcemu prasaťu. Možno zle rozlúštil Ronov škrabopis. Čítal ďalej:
Prídeme po Teba, či sa to muklom bude páčiť, alebo nie, o Svetový pohár nesmieš prísť, no mamka s tatkom tvrdia, že bude lepšie, keď Ťa najskôr vypýtame. Ak súhlasia, daj mi okamžite vedieť po Kvíkovi, prídeme po Teba v nedeľu večer o piatej. A ak nie, daj mi vedieť po Kvíkovi, prídeme po Teba v nedeľu večer o piatej aj tak.